Legendárne predstavenie Kontrabas s Martinom Hubom na javisku Domu umenia

  • Kultúra a spoločnosť
  • 3. júna 2024, 14:11

Kontrabasista, ktorý v hre Patricka Süskinda s neurotickým pôžitkom kritizuje spoločnosť a zároveň sa vyznáva z lásky nielen k hudbe, spontánne odhaľuje vlastnú zraniteľnosť, vypovedá o úzkostiach, pocitoch samoty a vykorenenosti. Povedané jeho slovami: „A preto, verte mi, orchester je obrazom ľudskej spoločnosti. Lebo rovnako tu ako tam sa na ľudí, ktorí vykonávajú tú najšpinavšiu robotu, ostatní dívajú zvrchu. V orchestri je to dokonca omnoho horšie než v spoločnosti. Lebo v spoločnosti by som mal – aspoň teoreticky – nádej, že sa prepracujem až hore.“

(Autor: Martin Palkovič)

Herec Činohry Slovenského národného divadla, pán Martin Huba, si po predstavení Kontrabas našiel v príjemnej atmosfére zákulisia Domu umenia čas na krátky rozhovor.

Majstre, sme radi, že ste prijali pozvanie Domu umenia a zavítali do kúpeľného mesta s legendárnou hrou Patricka Süskinda – Kontrabas. Uvedenie hry sa na Slovensku v roku 1988 stalo udalosťou, ktorá signalizovala uvoľnenie normalizačnej atmosféry. V režijnom naštudovaní Martina Porubjaka hráte Kontrabas už roky na minimalistickej scéne s maximálnym využitím rekvizít v Štúdiu L+S. Je pre vás náročné opätovne sa na scéne vteľovať do kontrabasistu alebo sa počtom repríz stáva herec väčším suverénom na javisku?

Pre herca by bolo nešťastím a určitým nebezpečenstvom stať sa na javisku príliš suverénnym, pretože ak téma hry vo vás nanovo a permanentne nevzniká, divák to rýchlo vycíti… Vždy som rád, keď vyjdem pred divákov s takým schizoidným pocitom, že vlastne neviem, čo im budem hovoriť. Samozrejme, veľmi dobre viem, o čom budem hrať, ale mám rád stav mysle, v ktorom akoby hra práve vznikala, keď prichádza spolu so mnou na javisko. A myslím si, že je to podvedome príjemné aj pre diváka, ktorý sa naladí na myšlienku hry a umelecký večer v divadle potom vzniká spoločne. Bránim sa tomu, aby sa môj herecký výkon počtom repríz zmechanizoval. Určité percento vnútorného pokoja je však dôležité práve pre to, aby to magické v divadle tu a teraz vzniklo.

Kontrabas inscenujete v Štúdiu L+S aj s prestávkou už niekoľko rokov. Čo viedlo dramaturgiu divadla k novému uvedeniu hry?

Priznám sa, že sám neviem… Určite aj to, že som Kontrabas vždy rád hral. Dokonca som mal istý čas pocit, že nastali u nás šťastnejšie dni, keď už téma zakomplexovanosti nebude oslovovať a éra inštalovania podpriemernosti na piedestál sa skončila, ale, bohužiaľ, znova mám pocit, že hra opäť nadobúda na aktuálnosti. A práve pocit, že text hry by mohol divákovi niečo nové povedať, bol štartovacím motívom znovuuvedenia Kontrabasu.

Po rokoch desaťročnej prestávky sme sa teda k hre opatrne vrátili. Isté obavy, či náročný výkon monodrámy ešte zvládnem a či bude hra pre diváka atraktívnou, sa ukázali ako neopodstatnené a zdá sa, že ľudia na Kontrabas stále radi chodia. Len neviem, či je radostným konštatovaním, že téma priemernosti je v našej spoločnosti opäť aktuálnou. Ostatne, každý si z hry vyberie to, čo v nej nájde. Majstrovstvo dobrých autorov, a teda aj Süskinda, je v tom, že každý si zo stromu kontrabasistického odtrhne také jabĺčko, na ktoré dosiahne. Kontrabas je komunikatívne atraktívna monodráma, ktorá ponúka viacero vrstiev pochopenia.

Spýtam sa osobnejšie, nachádza divadelník Martin Huba v Kontrabase plochy, ktoré ho dokážu nanovo osloviť a rozozvučať?

Ak si človek pripustí v živote istý rozmer sebakonfrontácie, musí uznať, že zažíva pocity neistoty, životného neúspechu, sklamania z nenaplnených túžob a predstáv o sebe samom. Ak dnes hrám Kontrabas tak, že tomu relatívne rozumiem, stále zostávam plný pochybností o sebe samom, nesiem si v sebe aj určité krivdy, ale aj vedomie, že aj ja som niekomu ublížil… To sú témy, pred ktorými sa v živote nesmieš ukrývať a práve v nich nachádzam styčné body s hrou.

Veľkým šťastím našej profesie je, keď herec dostane rolu ponúkajúcu možnosť vyspovedať sa. Ako hovorí Sigmund Freud – zbavíš sa len toho, čo si schopný si priznať. Ak divadelná hra ponúka tému hľadať a nájsť v sebe odvahu byť sám k sebe úprimný, je to katarzné nielen pre herca, ale aj pre publikum. Veď každý v hľadisku pri istom sebaspytovaní objaví momenty sklamania zo seba, pocity krívd, ktoré mu uštedril svet a ktoré sám spôsobil. Aby som sa teda vrátil k vašej otázke – áno, zaiste som našiel v Kontrabase v rôznych akcentoch a intenzitách spoločné momenty s postavou kontrabasistu.

Príbeh člena orchestra obsahuje aj teoretické pasáže o hudbe, o štruktúre a funkciách orchestrálneho telesa a význame hudobných nástrojov. Je známe, že Patrick Süskind má hudobné vzdelanie. Aký je vzťah Martina Hubu k hudbe?

Azda už od dvoch rokov života som rozoznával zvuky a tóny zo susednej izby, kde sa pripravovala moja mamička, jedna z najlepších slovenských sopranistiek. Takže hudba ma sprevádza po celý život a dotyk s ňou bol pre mňa vždy veľmi intenzívnym zážitkom. Svet opery, orchestra, osudy ľudí zviazaných s hudbou mi boli vždy dôverne známe, až intímne blízke. Mamička ma neraz počas generálok uložila do divadelnej lóže, odkiaľ som mohol vnímať magickú atmosféru jej tvorivých a osudových chvíľ na javisku.

Ako sa vám hralo na javisku Domu umenia? Oproti komornému priestoru v Štúdiu L+S je piešťanská scéna naozaj veľká. Kontrabas však v sebe nesie silné komorné fluidum, ktoré umožňuje hercovi pracovať s gestami, mimikou, svalovým napätím…

Pred predstavením sa rád prejdem po javisku, aby som navnímal divadelný priestor až do posledného radu hľadiska. Uvedomujem si, že počas predstavenia musím vydať toľko energie, aby aj divák na posledných miestach neľutoval, že prišiel do divadla. Máte pravdu v tom, že každá scéna má svoje špecifiká, i tá piešťanská. Vždy však do hry musím vložiť toľko energie, aby sa mi vrátila. Oproti javisku v Štúdiu L+S mám skúsenosti s Kontrabasom aj na veľkých scénach, napr. v barokovom divadle v Ostrave, v Stavovskom divadle v Prahe či v parížskom Centre Pompidou. Máte pravdu aj v tom, že Kontrabas je komorná hra a veľké divadlo ju môže pripraviť práve o jej neopakovateľnú atmosféru. Myslím si, že odhadnúť mieru kubatúry priestoru je jedným z najväčších kumštov divadelného umenia.

Kontrabas so sebou nesie aj silný intelektuálny rozmer hereckej výpovede. Je podľa vás rozvinutý intelekt pre herca darom alebo skôr prekážkou úspešnej realizácie režijného zámeru s vedením herca?

Podľa môjho názoru intelektuálny kapitál nie je pre herca nevyhnutne komplikáciou. Thomas Mann kdesi napísal, že pod každou pravdou je ukrytá ešte hlbšia pravda. Mojou hereckou ambíciou je pochopiť kvalitný text do čo možno najväčšej hĺbky. Aj tu platí, že vzdelanie dáva človeku krídla, hoci určitá intenzita vzdelania môže aj pribrzdiť. V zásade však platí, že poznanie, filozofia a pohľad na svet herca oslobodzuje a uvoľňuje k hlbšej komunikácii s textom hry. Majstrovstvo síce môže existovať aj bez vzdelania, ale je tu veľké riziko, že remeselná zručnosť sa bez intelektuálnej ambície môže zvrhnúť na prázdnu exhibíciu. Také herectvo sa môže divákovi azda aj páčiť, ale hercovi neumožní prenikať hlbšie do posolstva hry a následne ani pod kožu diváka.

Pre mňa je dôležité ponúknuť návštevníkovi divadla priestor, aby pri odchode z predstavenia zažil katarzný moment. Taký intenzívny zážitok však divadlo sprostredkuje, len ak herec prenikne do hĺbky posolstva hry. Je však pravdou, že v súčasnosti, ktorá poskytuje herecké príležitosti prevažne v krimi seriáloch, je téma prenikania do hlbín hereckej práce otázna. Som však vďačný osudu za všetky príležitosti, ktoré mi v divadle, vo filme a v televízii umožnili pracovať na sebe a kultivovať herecký prejav.

Divadelná monodráma Kontrabas je predovšetkým o hudbe, orchestri. V Dome umenia Slovenskej filharmónie sa práve začína 69. ročník významného hudobného festivalu…

Priznám sa, že je mi smutno z toho, ako nechali Piešťany zdevastovať mestský amfiteáter. Jeden z mojich najhlbších zážitkov je uvedenie Dvořákovej opery Rusalka práve v piešťanskom amfiteátri. Moja mamička vtedy spievala slávnu áriu o mesiačiku a ako na objednávku práve vtedy mraky odkryli oblohu a mesačný svit spoza topoľov nasvietil scénu amfiteátra… Tak dokonale to bolo Stvoriteľom narežírované. Dodnes mám mesto spojené s touto áriou.

Mne sa vždy Piešťany spájali s promenádnymi koncertmi, keď ste mohli v meste cítiť takú milú noblesu, v ktorej bola hudba samozrejmou súčasťou mestskej atmosféry a kúpeľného života v meste. Hudba a Piešťany – to je pre mňa krásna symbióza. A je dôležité, aby vám hudba aj naďalej dodávala krídla a aby ste túto vzácnu tradíciu ustrážili a ďalej rozvíjali.

Ďakujeme za váš čas, majstre, za rozhovor, ktorý inšpiruje k ďalším úvahám. Želáme vám ešte veľa krásnych hereckých príležitostí a už teraz sa tešíme na stretnutie opäť niekedy na divadelných doskách Domu umenia v Piešťanoch.

Dramaturgia DU SF

0 Shares

Najnovšie správy

Dnes je štvrtok 13. júna. V roku 1934 sa vo Veľkých Kostoľanoch narodil spisovateľ Jozef Pavlovič. Meniny má Anton.
  • 13.06.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
Dnes je piatok 14. júna. Tento deň je Svetovým dňom darcov krvi. V roku 1934 sa v Piešťanoch narodil športový…
  • 14.06.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
Už 31. ročník prehliadky historických vozidiel pod názvom Piešťanské Zlaté stuhy sa uskutočnil minulý týždeň od štvrtka do soboty na…
  • 14.06.2024, 06:11
  • Kultúra a spoločnosť / Piešťany
sobota, 15. júna 2024
Meniny má Vít, zajtra Bianka, Blanka