Okolie starého kláštora je posiate hrobmi

Okrem iného mali návštevníci možnosť dozvedieť sa to, čo vlastne stojí za smutným osudom tejto najstaršej murovanej sakrálnej stavby na území mesta Piešťany, čo všetko zistili mnohé archeologické výskumy, ktoré prebiehali na voľných parcelách, a že okolité domy vlastne stoja na pohrebisku, na ktorom sa pochovávalo niekoľko storočí.

Výskum sa nedá realizovať

Keďže okolie i samotná zrúcanina starého kostola na Detvianskej ulici nie je prístupná verejnosti, mnoho ľudí ani netuší, že takýto skvost so smutnou minulosťou v Piešťanoch máme. Kúsok pozemku, na ktorom posledné múry starého kostola stoja, patrí mestu. Ostatné pozemky, na ktorých však stál celý kostol a budovy okolo neho, sú rozdelené medzi obyvateľov a nič netušiaci ľudia bývajú nad hrobmi z 11. a 14. storočia a neobjavenými základmi budov, z ktorých jednou z nich mohol byť aj kláštor.

Nereálne predstavy o templároch

Povesť aj názov ulice v danej oblasti či zachovaný názov stavby hovoria o starom templárskom kláštore alebo len kláštore. To je však podľa Vladimíra Krupu nepresné, sú to len romantické predstavy zachované najmä v starších textoch. Je síce možné, že v okolí stavby kostola sa nachádzala aj budova, ktorá slúžila ako kláštor, archeologický výskum sa však nedá realizovať, pretože parcely, na ktorých sa okolité budovy mohli nachádzať, sú rozdelené medzi obyvateľov a zastavané rodinnými domami. Z dvoch archeologických výskumov z rokov 1991 a 2004 však vieme, že niektoré kamenné základy pokračujú na okolité parcely, rovnako ako cintorín, ktorý bol okolo kostola a rozlieha sa až po Detviansku ulicu.

Sakrálna stavba už z 11. storočia

Kostol reálne vznikol, keď už rád templárov neexistoval. Objekt patril pravdepodobne rádu johanitov, ktorí sa na tomto mieste usídlili už v 11. storočí. V rozmedzí rokov 1330-1360 sa rozhodli postaviť si kostol s dvomi presbytériami, ktorý na Slovensku nemá obdobu. Jediný, ešte stojaci, sa nachádza v Zborove pri Bardejove. Kostol bol postavený s kamennými základmi a tehlovým murivom. Nebol omietnutý, ale medzery medzi tehlami boli upravené takzvaným špárovaním. Neskôr, v 17. storočí, bol omietnutý.

Kostol dorazil oheň, povodeň i ľudia

Ako sa dozvedáme z historických prameňov, budovu spomínajú už v roku 1520 ako opustenú, bola poškodená aj počas protihabsburských povstaní. Jej koniec sa však začína výstavbou nového farského kostola, pričom v roku 1802 vyhorela a v 1813 ju veľmi poškodili veľké povodne. Niekedy v tomto období kostol postupne rozoberali okolití obyvatelia a používali ho ako stavebný materiál. Pre slovenský ľud to nie je nič nové, takýto osud stretol takmer všetky naše zrúcaniny hradov.

Okolie by nemalo byť zastavané

Z unikátnej stavby sa zachovalo iba pár múrov ohlodaných zubom času. Zachránilo ich jedine to, že boli z tehál, ktoré ľudia nemuseli kradnúť. Všetky kamenné časti stavby boli rozobrané až po základy. Keďže o pamiatky sa do tohto obdobia nikto nestaral, aj okolité stavby boli už dávno zbúrané a parcely si privlastnili ostatní obyvatelia. Tí potom neskôr pri stavbách rodinných domov vykopávali niekoľkostoročné hroby. Tie odhalili aj pri archeologickom výskume v rokoch 1991-1994.

Pri výskume susednej parcely v roku 2004 našli zvyšky základov jednoduchého kostolíka z 11. storočia, okolo ktorého sa už v tých dobách pochovávalo. Množstvo hrobov bolo poškodených stavbou nového kostola v 14. storočí. V okolí ruín sa tak nachádzajú hroby z 11. a 14. storočia, v ktorých pri vykopávkach našli rôzne strieborné náušnice, bronzové obdoby vlasov, kostené gombíky, prstene s náboženskými motívmi a podobne.

Sen o sanácii sa zatiaľ nesplnil

Na území dnešného mesta tak nemáme žiadnu zachovanú stredovekú, tobôž starovekú stavbu, hoci osídlenie tejto oblasti sa datuje ešte pred dobou bronzovou. Sen o akej-takej sanácii stavby, vybudovaní menšieho parku na miestach hrobov a sprístupnení tejto pamiatky, sa nesplnil ani významnému umelcovi Jankovi Alexymu, ktorý už v roku 1923 apeloval na vtedajšie vedenie mesta a zasadzoval sa za ochranu pamiatok v okolí. V jeho článkoch z tej doby spomína i obyvateľov starých Piešťan, ktorí sa bránili modernizácii a tvrdili, že nepotrebujú vodovod ani chodníky. Môžeme len predpokladať, že rovnako sa stavali aj k už zrúcanine tejto zaujímavej stavby.

Studňa súkromným majetkom

Pri kostole sa nachádzala aj studňa z toho obdobia, ktorá bola opradená povesťami a boli jej prisudzované rôzne liečiteľské schopnosti. Jej voda je špeciálne mineralizovaná, no nie je termálna. Napiť sa z nej však neslobodno, teraz je súčasťou už súkromnej parcely pri ruinách kostola. Podľa riaditeľa múzea Vladimíra Krupu, ktorý studňu skúmal, nie je, žiaľ, zachovaná ani žiadna jej archeologická hodnota.

Môžeme si už len predstaviť, ako by mohol teraz vyzerať park s ruinami a so studňou opradenou povesťami, ako to kedysi videl aj Janko Alexy.