Predtým milenci, dnes bezdomovci
Naši rodičia aj starí rodičia riešili v živote veľmi vážne problémy. Ak sme my deti načúvali a boli svedkami ich rozhodnutí, tušili sme, že problémy, s ktorými sa oni boria, budú pre nás príkladom, ktorý nám pomôže v budúcnosti popasovať sa s podobnými a niekedy možno aj vážnejšími trampotami.
Žili sme si primerane dobe. Bolo nám fajn a vzápätí, po štrnganí, všelijako. Mizli podniky, fabriky, závody, krachovali družstvá, v ktorých naši rodičia aj my i naši známi a priatelia pracovali. Pretože sme vždy dobre počúvali reči starších a učili sa za pochodu, mali sme schopnosť zvládať nové veci, ísť v ústrety aj riskantným výzvam. Niekto uspel, niekto nie. Nemyslím si, že sme boli niečím výnimoční. Iba sme sa učili a zdokonaľovali svoje osobnosti na vlastných chybách a prešľapoch.
Bola som vychovaná vážiť si každého človeka, takto sme sa s manželom snažili vychovať aj naše tri deti. Nebolo to jednoduché. Podchvíľou som s niečím vážnym bojovala. V čase, keď som bola mladá, v Piešťanoch či na dedinách nebolo vidno spať mužov i ženy pod viaduktmi. V remízkach mali napnuté stany len tajní milenci. Dnes bezdomovci.
Jedného som minule stretla. Mladý sympatický muž, zdanlivo čistý, ale už z neho bolo cítiť ozón ulice. Poznala som ho ešte ako dieťa, keď spolu s dvomi sestrami prišli z Domaniže, kde boli chovancami detského domova. Ich matka bola ťažko chorá v piešťanskom azyláku, otec na ulici v nonstopke.
Boli jarné prázdniny a rodina túžila byť pokope. Prísne pravidlá azylového domu nesplnili pre agresivitu otca. Ako zázrakom som stretla známu, ktorá celú famíliu nielen ubytovala v rodinnom hoteli, ale aj nakŕmila a ošatila. Myslím si, že to boli ich jediné spoločné prázdniny, na ktoré nikdy nezabudnú, aj keď ich otec ich preležal vo vysokých horúčkach.
Obaja rodičia deťom o pár rokov zomreli a ony sa pretĺkajú životom, ako vedia. Syn nasleduje svojho otca. Sľúbil mi síce, že si nájde prácu, ale zrazu ho obstálo zopár známych zarastených tvárí bez domova a vedela som, že patrí k nim. Popriala by som mu, aby našiel silu odísť do mestskej nocľahárne. A tam postupne našiel svoje smerovanie z ulice do domu.
On i jeho sestry nezažívali rodinné teplo kozuba. Verím, že dievčatám sa to podarilo. Aj keď tuším, že ich deti zažívajú rovnaké alebo podobné príbehy ako ony.
Mamička mi často hovorievala: „Mám robotu, nemôžem sa ti teraz venovať. Napíš si úlohy, nauč sa a potom utekaj von.“ Ale večer nám čítala rozprávky a v nedeľu sme hrávali Človeče, jedli koláče a pili malinovku. Aj to stačilo k obyčajnému ľudskému šťastiu a k spolupatričnosti v rodine.
