Ivan Korčok: Ako prezident môžem byť hlasom, ktorý bude otvárať dôležité témy

Čo sa udeje v človeku, keď sa rozhodne kandidovať za prezidenta? Čo bol zlomový bod, keď ste si povedali, že do toho idete?

Potom, ako som v roku 2022 skončil vo funkcii ministra zahraničných vecí, som uvažoval ako ďalej. Vedel som, že po rokoch strávených cestovaním po svete chcem ostať žiť a pracovať na Slovensku. Zároveň som vnímal, že súčasná politika je tom, kto sa s kým viac poháda, a o tom, kto viac urazí svojho politického oponenta. Politici úplne rezignovali na slušnosť a kultúrnosť voči sebe aj občanom. Prestali sa zaujímať o občanov, prestali sa zaujímať o to, ako pohnúť našu krajinu vpred, aby sa tu žilo lepšie všetkým občanom bez rozdielu.

Nie je mi to ľahostajné a cítim, že po 30 rokoch službe našej krajine v diplomacii mám chuť, odhodlanie a energiu pokračovať v službe Slovenskej republike. Mám dojem, že práve z pozície prezidenta môžem byť hlasom, ktorý bude vo verejnom priestore otvárať dôležité témy, ako napríklad, že našu krajinu potrebujeme modernizovať. Cítim tiež, že občianky a občania majú o takýto typ služby záujem, preto som sa rozhodol uchádzať sa o ich podporu ako občiansky kandidát na prezidenta SR.

Koľko podpisov ste vyzbierali?

Spoločne s mojím petičným výborom, mojím tímom a dobrovoľníkmi sa nám podarilo vyzbierať viac ako 40-tisíc podpisov. Za každý ďakujem, veľmi si tú podporu Sloveniek a Slovákov vážim.

Podporu vám vyjadrili strany Progresívne Slovensko, Sloboda a Solidarita a po dlhšom váhaní aj konzervatívne Kresťanskodemokratické hnutie…

Kandidujem ako občiansky kandidát a som vďačný za podporu akejkoľvek demokratickej politickej strany, spolku a každého človeka. Rozumiem, že každá strana chce nájsť stopercentne vyhovujúceho kandidáta, ale podľa mňa je už dnes jasné, o čo ide v týchto voľbách – ide o to, aby jedna strana politického spektra neovládla všetky kľúčové inštitúcie, aby mala vláda v Prezidentskom paláci partnera, ktorý vie spolupracovať na podstatných veciach, ale vie sa ozvať, keď sa dejú nehoráznosti.

Na svojom Instagrame ste zverejnili aj odkazy k darom na kampaň. Objavili sa tam i dôchodcovia, ktorí vám poslali časť zo svojho trinásteho dôchodku. Ako to vnímate?

Áno, skutočne mi prišlo niekoľko príspevkov, kde bolo v poznámke uvedené, že ide o príspevok z trinásteho dôchodku. Ja si to veľmi vážim, pretože aj moja mama je dôchodkyňa. Viem, že to nemajú ľahké, a aj napriek tomu sa rozhodli podporiť ma. Vnímam to zároveň tak, že prekukli predvolebnú kampaň Petra Pellegriniho, ktorý bol v čase, keď ohlasoval trinásty dôchodok, už rozhodnutý, že ide kandidovať za prezidenta.

Podpora od občanov je pre mňa dôležitá a som za ňu veľmi vďačný, pretože na rozdiel od iných kandidátov, ktorí robia kampaň za peniaze všetkých daňových poplatníkov, na mojom transparentnom účte občania vidia všetky výdavky vrátane účtov za tankovanie.

Chcete sa viac zamerať na dôchodcov alebo mladých?

Obe tieto skupiny občanov sú dôležité. Cítim, že mladých ľudí v tejto krajine takmer nikto nepočúva, ich problémy nikoho nezaujímajú a doslova ich vyháňame z našej vlasti. Pritom nechcú až tak veľa, záleží im na tom, aby žili v krajine, kde dostanú kvalitné vzdelanie, kde fungujú služby a štát sa zaujíma o problémy svojich občanov. Ak dostanem dôveru občanov, budem silným hlasom mladých ľudí vo verejnom priestore, ale hlavne budem ich počúvať.

Počas ciest po Slovensku sa stretávam aj s mnohými dôchodcami, ktorí mi tiež vyjadrujú podporu, pretože chápu, že v prezidentskom úrade potrebujeme rovnováhu. Zároveň prekukli rôzne praktiky, ktorými sa vládne strany snažia získať si ich priazeň.

Ste pripravený na politický boj? Rátate s tým, že to bude neľahký zápas? Voči vašej osobe sa už rozbehla antikampaň prostredníctvom videa, kde tvrdia, že máte americký pas. Vyjadrili ste ostrý postoj voči vyjadreniam Andreja Danka o súkromí Petra Pellegriniho a tiež sa vyjadril o vás, že ste krivý a máte toľko peňazí, o akých sa nikomu ani nesníva. Vidíte v týchto útokoch určitý druh kampane?

Na mediálny tlak aj tvrdý politický súboj som pripravený. Dúfam, že bude prebiehať aspoň trochu férovo. Za seba môžem sľúbiť, že sa neuchýlim k osobným útokom a do kampane nebudem ťahať osobný život svojich protikandidátov.

Ako vnímate volebné preferencie, ktoré naznačujú, že práve vy a predseda parlamentu máte najväčšie šance?

K voľbám pristupujem s pokorou a zároveň s odhodlaním. Z mojich stretnutí s ľuďmi cítim, že na Slovensku je dopyt po rovnováhe. Ľudia či voliči opozície, ale aj časti koalície nechcú, aby jedna garnitúra obsadila kompletne všetky posty v štáte. Naši občania a občianky si neželajú prezidenta, ktorý bude len predĺženou rukou predsedu vlády.

Naopak, chcú prezidenta, ktorý bude s vládou spolupracovať všade tam, kde koná na prospech občanov a v záujme Slovenskej republiky. Ale ak sa dejú veci, ktoré by sa diať nemali, bude sa vedieť slušne, ale rázne ozvať a zatiahnuť záchrannú brzdu. Presne takýto výkon funkcie prezidenta ponúkam.

Myslíte si, že opozičné protesty zmenia náladu voličov a takisto ich preferencie?

Rozumiem frustrácii tejto spoločnosti, rozumiem ľuďom na námestiach, podporujem ich protesty a sám sa ich pravidelne zúčastňujem. Na Slovensku však nie je všetko stratené, hovorím to aj na mojich stretnutiach s občanmi. Slovensko za 30 rokov urobilo obrovský pokrok aj v otázkach právneho štátu a spravodlivosti a verím, že naše inštitúcie aj spoločnosť zvládnu súčasné testy odolnosti.

Do prezidentského boja sa pustili aj Ján Kubiš, Štefan Harabin, Marian Kotleba či Andrej Danko. Ako to vy vidíte a hodnotíte?

Nebudem komentovať svojich protikandidátov. V prezidentských voľbách môže kandidovať každý, kto splní zákonom stanovené podmienky. Ja sa súťaže nebojím a som na ňu pripravený.

Hovoríte, že chcete byť protiváhou a prezidentom všetkých voličov. Čo by ste chceli odkázať voličom Hlasu, Smeru či SNS?

Chcem im odkázať, že sa uchádzam aj o ich hlasy. Z mojich stretnutí po Slovensku totiž viem, že i oni sú nespokojní s výkonom vlády a vnímajú, že tu nie je na to, aby riešila iba vlastné záujmy alebo záujmy svojich ľudí. Je ich veľa, stretávam ich denne na mojich cestách po Slovensku.

Čo hovoríte na nehodu Andreja Danka? Jeho vyjadrenia sa líšia každým dňom, čo by mal podľa vás urobiť?

Nechcem to zľahčovať ani si z toho robiť srandu. Pravdou je, že sa to môže stať naozaj každému. Problém je v tom, ako sa pán Danko zachoval, že ušiel z miesta činu a dychovú skúšku vykonal až po 15 hodinách. Myslím si, že toto nie je príklad, aký by mali dávať politici občanom. Keď som bol s pánom Dankom v diskusnej relácii, vyzval som ho, aby prijal politickú zodpovednosť a odstúpil z postu podpredsedu Národnej rady SR.

V jednom rozhovore ste sa vyjadrili, že najťažšie pre vás bolo, keď ste sa vo Washingtone pozerali na to, ako vztyčujú vlajky Česka, Poľska a Maďarska a hrajú ich hymny, no po českej už nehrala slovenská. Čo sa vtedy odohrávalo v mysli diplomata?

Dodnes si pamätám pocity, ktoré som vtedy zažíval. Bolo to sklamanie, znechutenie a do istej miery aj pocit krivdy. Pamätám si aj to zadosťučinenie, keď napokon v roku 1999 prišla pozvánka pre Slovensko a ja som mal možnosť viesť slovenskú delegáciu pre prístupové rokovania do NATO. Bola to veľmi obohacujúca skúsenosť, na konci ktorej sa Slovensko pridalo k najsilnejšej obrannej aliancii na svete a získalo tie najvyššie možné bezpečnostné garancie.

Boli ste pri všetkých dôležitých procesoch integrácie Slovenska. Aké udalosti boli podľa vás prelomové?

Neviem, či sa to dá takto povedať, no zlomové boli určite vstup do NATO či Európskej únie, alebo naše úspešné predsedníctvo v Rade EÚ, za ktorého obsahový priebeh som zodpovedal.

Ako ľudia v USA vnímali trumpizmus? Počas vlády Donalda Trumpa boli na dôležité miesta dosadení jeho známi a lobisti. Má to podľa vás vplyv na zahraničnú politiku a partnerstvo s Európskou úniou?

Podobne ako v iných krajinách je aj v Spojených štátoch spoločnosť polarizovaná a existujú skupiny ľudí, ktoré Donalda Trumpa milujú, a naopak aj tie, ktoré ho nenávidia. Úlohou diplomata je však presadzovať naše národné záujmy a spolupracovať s každým, aj s tými, s ktorými máte úplne opačný pohľad na svet.

Nazvali vás hungarofóbom, americkým špiónom či vojnovým štváčom. Ako to vnímate?

Čo k tomu povedať? Nepočúva sa to ľahko, je to zrkadlo polarizovanej spoločnosti, ako som o tom hovoril vyššie. Zároveň je to nezmysel, pretože jediné, o čo som sa počas mojej kariéry usiloval, bolo obhajovať náš národný záujem doma i v zahraničí.

Boli ste ministrom zahraničných vecí počas vlád Igora Matoviča a Eduarda Hegera. Zažili ste pandémiu COVID-19 a takisto útok Ruska na Ukrajinu? Vedeli ste vopred, že chystá inváziu? Aké boli vaše prvé chvíle potom, ako ste sa dozvedeli o ataku?

Isté informácie sme mali, všetko tomu naznačovalo, no akoby sme tomu odmietali uveriť, že Putin je schopný zájsť až tak ďaleko. V prvých chvíľach som myslel najmä na mojich kolegov – diplomatov, pretože v tom čase sme mali v Kyjeve plne funkčnú ambasádu s veľvyslancom a niekoľkými diplomatmi, ktorí pomáhali našim občanom dostať sa do bezpečia. Samozrejme, nasledovala tiež komunikácia a koordinácia s predsedom vlády a ministrom obrany a zároveň sme si vymieňali informácie s našimi spojencami z NATO a Európskej únie.

Čo ste povedali ruskému vyslancovi, keď ste sa s ním stretli ešte pred útokom?

Už pred začiatkom agresie mala Ruská federácia niekoľko neprijateľných vyhlásení smerom k Slovensku a nášmu členstvu v Severoatlantickej aliancii. Povedal som, že ho žiadam, aby rešpektoval, že Slovensko je suverénna krajina, ktorá si sama a slobodne vyberá svojich spojencov. Taktiež som apeloval na dodržiavanie medzinárodného práva.

Podľa reportu GLOBSEC sú Slováci radi, že sú v NATO, no veľká väčšina obhajuje Rusko, jeho záujmy a takisto Putina. Prečo si myslíte, že sme náchylní na ruskú propagandu?

To by bolo možno na samostatný rozhovor. Je to kombinácia faktorov od zanedbanej komunikácie zo strany štátu cez zanedbanú mediálnu výchovu až po vplyv sociálnych sietí.

Ako hodnotíte svoje 30-ročné pôsobenie v diplomacii? Ako vidíte súčasnú diplomaciu?

Bola to pre mňa česť a splnený kariérny sen. V diplomacii som zažil všetko, prešiel som od radového diplomata až po veľvyslanca. Okrem toho som pôsobil ako štátny tajomník a prijal som aj politickú zodpovednosť viesť rezort diplomacie. Zároveň som bol pri všetkých dôležitých momentoch. Môžem povedať, že v zahraničnej politike sa podarilo naplniť všetko, čo sme si pred 30 rokmi pri vzniku SR predsavzali. Myslím si preto, že moje pôsobenie bolo úspešné.

Pôsobili ste ako diplomat a veľvyslanec za rôznych vlád. Bolo niekedy obdobie, keď sa váš postoj politika, diplomata líšil od zahraničnej politiky vlády?

Aj diplomat je len človek a má vlastné názory a hodnoty. Dôležité však je, že je profesionál a jediné, na čo som pozeral, boli záujmy Slovenskej republiky. Ja som sa sústredil na to, ako najlepšie tieto záujmy presadiť, aby Slovensko prosperovalo.

Ako by ste zhodnotili smerovanie Slovenska, čo sa týka vnútorného a zahraničného postoja? Je podľa vás Juraj Blanár dobrá voľba na miesto diplomata, doteraz sme vždy mali odborníkov, diplomatov a teraz je to politik. V jednom rozhovore ste sa vyjadrili, že naša zahraničná politika je tichá, neexistujúca diplomacia. Naznačuje to niečo?

Pravdou je, že my dnes nepoznáme názory našej diplomacie na zásadné otázky zahraničnej politiky. Zároveň vidíme, že nás vláda svojimi zahranično-politickými rozhodnutiami dostáva na perifériu EÚ. Toto je pravý opak suverénnej a hrdej zahraničnej politiky, o ktorej predstavitelia vlády tak často hovoria.

Parlamentné voľby a ich výsledky vo veľkom rozhodli deepfakes a hoaxy z konšpiračných webov a sociálnych sietí. Čelil tomu hlavne Michal Šimečka, predseda PS, relatívne sa to však rýchlo zastavilo aj vďaka štátnym zložkám a polícii. Teraz to bude oveľa viac intenzívnejšie, keďže vo vláde sedia ľudia, ktorí tvoria, šíria hoaxy, konšpirácie, a takisto vlastnia tieto médiá. Ste pripravený aj na boj voči konšpiráciám? Dajú sa podľa vás takto vyhrať voľby?

Bohužiaľ, aj toto je spôsob, akým sa vedie predvolebný boj, a čakám, že sa falošných informácií o mne sa bude šíriť ešte niekoľko. Som na to však pripravený a počítam s tým. Dezinformácie a konšpirácie vo svojej kampani využívať nebudem.

Marián Leško vám odporúča, aby ste boli v kampani sám sebou. Je podľa vás ťažké byť sám sebou pred kamerami?

Počas celej kampane by som chcel ostať predovšetkým sám sebou, myslím si, že sa mi to zatiaľ celkom darí. Chcem sa vyhnúť tomu, aby som sa stal karikatúrou samého seba.

Takisto vám vyčítajú, že sa málo usmievate. Prečo? Plánujete to zmeniť?

Často dostávam rady, že sa mám veľa usmievať. Ja sa však usmievam vždy, keď na to mám dôvod. Prezidentská funkcia nie je o tom mať pokoj a usmievať sa na fotkách na sociálnych sieťach. Myslím si, že by sa mal usmievať viac národ než prezident.

Vo svojej kampani ste sa zamerali na rôzne kľúčové oblasti ako dobudovanie Slovenska. V čom podľa vás stagnujeme?

Slovensko v súčasnosti potrebuje prekonať stagnáciu. Bohužiaľ, zaostávame v mnohých ohľadoch – plesnivé nemocnice, chýbajúci lekári, slabo zaplatení učitelia, demotivovaní študenti, rozpadnuté cesty, rušenie autobusov a vlakov, zanedbané regióny, katastrofálne verejné financie, obrovský dlh na životnom prostredí a mnoho ďalšieho.

Vláda na tieto problémy úplne rezignovala a od začiatku rieši len samu seba a trestnoprávne problémy svojich ľudí. Preto potrebujeme prezidenta, ktorý bude na tieto problémy neustále upozorňovať a vláde ich pripomínať. Ako prezident budem tiež upozorňovať vládu vždy tam, kde naše modernizačné úsilie nebude dostatočné. Budem zbierať nápady a riešenia doma i v zahraničí a aktívne o nich hovoriť s vládou aj parlamentom. Urobím všetko, čo je v mojich možnostiach a kompetenciách, aby sa zlepšil život na Slovensku a aby sme prekonali stagnáciu a zaostávanie. Aby mladá generácia spájala svoju budúcnosť so Slovenskom, nehľadala lepší život mimo našej krajiny.

Počas kampane sa stretávate s ľuďmi. Čo inšpiratívne si zo stretnutí beriete?

Vždy sú pre mňa stretnutia v regiónoch inšpirujúce, ľudia sú veľmi srdeční a vždy pri nich načerpám energiu, ktorá mi dáva silu pokračovať v kampani. Je pre mňa dôležité, aby som vnímal atmosféru v regiónoch, ktoré navštevujem. Preto sa stretávam aj s miestnymi komunitami – ľuďmi z mimovládneho sektora, športovými klubmi, úspešnými podnikateľmi a podobne.

Hlavnou oblasťou v kampani je vlastenectvo. Nebáli ste sa, že stratíte voličov, keď zvolíte slovo vlastenectvo. Čo pre vás znamená byť vlastencom?

Úprimne hovorím, že som mal obavu z toho, ako ľudia na túto tému zareagujú. Odozvy sú však veľmi pozitívne a cítim, že téma moderného vlastenectva ľudí zaujíma. Vlastenectvo pre mňa znamená milovať svoju krajinu, hlásiť sa k nej a snažiť sa posúvať ju vpred.

Kto je podľa vás falošným vlastencom a prečo?

Fejkoví vlastenci sú takí, ktorí si myslia, že všetky problémy sa dajú schovať za našu štátnu vlajku, takí, ktorí svoje konanie ospravedlňujú termínom „národný záujem“, no v skutočnosti ich politika ide proti tomu, čo je skutočný záujem Slovenska. Vlastenectvo totiž znamená hovoriť a robiť aj nepopulárne kroky v záujme toho, aby sme našu vlasť modernizovali a robili z nej lepšie miesto pre život.

Čo pre vás znamená kultúra?

Kultúra nás robí vo svete zapamätateľnými. Nemôže byť vnímaná ako nadstavba, ja ju považujem za moju prioritu a za najlepšiu formu prezentácie Slovenska, pretože spája ľudí, podnecuje k zamysleniu nad nami i svetom a zároveň ponúka výpoveď o stave spoločnosti i politiky.

V médiách sa o vás vyjadrili, že ste mierne konzervatívny, čo to znamená? Vo svojom podcaste hovoríte s inšpiratívnymi mladými ľuďmi o rôznych témach, nielen o vlastenectve. Aké máte odozvy?

Odozvy sú zatiaľ veľmi dobré, až som z toho prekvapený, lebo som nevedel, ako mi pôjde úloha moderátora. Aj touto cestou by som chcel dať čitateľom do pozornosti môj podcast Hovorme o vlastenectve.

Poznáme váš príbeh diplomata, no kto je v skutočnosti Ivan Korčok? Novinár Martin M. Šimečka o vás napísal, že vás poznáme ako kariérneho diplomata, no ľudsky o vás nič nevieme. Predstavte sa našim čitateľom. Z akého prostredia pochádzate, aké ste mali detstvo?

Pochádzam z úplne bežných pomerov. Moja mama bola zdravotná sestra a otec bol vodič sanitky. Keďže rodičia neboli členmi komunistickej strany, nemali sme výhody, ktoré mali niektorí moji rovesníci. Napríklad sme nemohli cestovať za hranice na tzv. doložky. Venoval som sa športu, hrával som volejbal a celkom mi to išlo, až som sa jedného dňa dostal z rodnej Banskej Bystrice do Bratislavy, kde som chodil na športové gymnáziu a hral som volejbal.

Zlom v mojom živote prišiel v novembri 1989, dovtedy som bol rozhodnutý opustiť našu krajinu. S manželkou sme totiž ako mladí ľudia plní ideálov nevideli zmysel zostávať v neslobodnej krajine. Preto ďakujem všetkým, ktorí v rozhodujúcich chvíľach vyšli na tribúny a dodali odvahu aj nám na námestiach vzoprieť sa voči totalite v túžbe po slobode a slušnom živote. To, že sa to podarilo, bol zlomový bod nielen v mojom živote, ale aj pre celú našu krajinu. Napokon sme na Slovensku zostali a druhý zásadný moment prišiel 1. januára 1993, keď som dostal možnosť pracovať pre našu krajinu a celý svoj profesionálny život zasvätiť službe vlasti. Slovensko som zastupoval doma aj v zahraničí, bol som pri všetkých kľúčových úspechoch, ale i sklamaniach.

Ako sa z profesionálneho volejbalistu stane diplomat?

Veľmi jednoducho. Jeden večer cestou z tréningu som našiel inzerát na postgraduálne štúdium medzinárodných vzťahov na Univerzite Komenského. Keďže medzinárodná politika bola mojou vášňou, prihlásil som sa a začal som študovať.

Kto je vaším politickým a súkromným vzorom?

Na Slovensku máme viacero osobností, no ich príbehy sú v spoločnosti málo známe. Jedným z nich je Štefan Osuský, významný slovenský diplomat. Po prvej svetovej vojne zastupoval Československo na Parížskej mierovej konferencii a podpísal Trianonskú zmluvu. Počas toho, ako sa Československo rozpadlo, pôsobil ako veľvyslanec v Paríži, kde odmietol vydať ambasádu a začal organizovať zahraničný odboj. Počas môjho pôsobenia na ministerstve zahraničných vecí som založil letnú školu diplomacie, ktorá nesie meno práve tohto významného vlastenca.

Aké neresti má Ivan Korčok?

Občas, hlavne po večeroch, neodolám gumeným cukríkom.

Kristína Doktorová