List čitateľa: Februárová vychádzka Považským Inovcom
V úvode februára som bola na vychádzke Považským Inovcom. Od kaštieľa v Moravanoch nad Váhom (175 m n. m.) – jeho ozdobné prvky po obvodoch striech vždy na mňa pôsobili trochu orientálne (dnu sme sa nedostali, ale spoza plota vidieť, že rekonštrukčné práce na obnove pokračujú) – sme sa s partiou presunuli cez obec až k otoču autobusu.
Ďalej sme kráčali cestou plnou výtlkov k vodnej nádrži Striebornica s množstvom plávajúcich kačíc, párom labutí a nová aktivita – čerstvo ohryzené stromy nám prezradili, že do nádrže sa asi nasťahoval bobor. Zastavujeme sa pri informačnej tabuli o ropuchách v tejto lokalite. Turistická značka nás doviedla až k miestu, kde sa v minulosti nachádzalo rekreačné stredisko Tesly. Malé chatky majú už nových majiteľov, poznávacie značky áut pri nich boli z rôznych kútov Slovenska, ale aj zo zahraničia. Spomienky z mladosti sa vynárajú na roky, keď sme ukončili „Buďfitku“ na veľkej chate.
Spomínam na nadšenca Laca Beleščáka (nedávna akcia Svrbická stopa je dôkazom, že príroda je jeho celoživotnou vášňou). Jeden rok Buďfitky som bola aj v organizačnom tíme na kontrolnom stanovišti Jelenie jamy. Práve Laco, šéf turistického klubu v Tesle, bol hlavným organizátorom a na besedu vo veľkej chate zabezpečil legendu nášho horolezectva Jozefa Psotku.
Bývalé rekreačné stredisko Tesly: hlavná chata s kuchyňou, spoločenskou miestnosťou – jedálňou, terasou a izbami v podkroví.
Dnes by ste, moji milí, toto miesto už nespoznali. Áno, čas je neúprosný, ale takúto až hrôzostrašnú ruinu z miesta, kde to žilo dobrou náladou a priateľstvami, som nečakala. Ešteže som mala paličky, inak by som spadla od prekvapenia na zadok.
Práve v tejto chate sme vo februári 1986 mali aj svadobnú hostinu. Ešte ako mladá rodina sme v deväťdesiatych rokoch minulého storočia absolvovali už ako radoví turisti aj s deťmi najkratšiu 10-kilometrovú trasu Buďfitky a tešili sa na terase chaty (chata už bola mimo prevádzky) zo stretnutia so známymi. Urobila som zopár záberov a ponáhľala sa za skupinou.
Väčšinou si hľadíme pod nohy, sporadicky sa zastavujeme. Výhodou vychádzok v tomto zimnom čase je to, že ideme listnatými lesmi, v našom prípade dubovými, listy sú na zemi, a tak je pomedzi stromy vidieť aj krajinu v diaľke. Tak z našej trasy vidíme na strechy v stredisku Bezovec, asi po hodine zase v pozadí vidieť vrch Zobor. Na ďalšej križovatke Striebornica (430 m n. m.) sa chvíľu zdržíme, menšia skupinka sa rozhodne ísť na Čertovu pec, my pokračujeme smer sedlo Havran (390 m n. m.).
Trasa je vyznačená aj pre cykloturistov, jedného osamelého jazdca idúceho oproti zdravím. Prechádzame cez Plešiny (430 m n. m.), lesnou cestou míňame Zlatý vrch a vyšťavení (naše nohy si už niečo odchodili) končíme pri tabuliach označujúcich hranicu medzi Trnavským a Nitrianskym krajom, pri kríži z roku 2016 v sedle Havrana. Už len cesta autobusom do Piešťan na autobusovú stanicu, tu sa rozlúčime, ja mierim na autobus domov, ostatní na vlak smer Bratislava či Nové Mesto nad Váhom.
Mimochodom, až doma som zistila, že sme sa netrafili do správneho dátumu. Ak by sme boli pri moravianskom kaštieli v sobotu 3. februára, mohli sme byť v jeho areáli na Fašiangovej zabíjačke a aj sa prejsť anglickým parkom. Tak niekedy nabudúce, priatelia.
Janka Horylová
