Skúste to zažiť skôr, než príde Otčenáš.
Snažím sa každý deň zavolať svojej svokre a spýtať sa jej, ako sa má ona i svokor. Tento zvyk nemám z mladosti. Kým mi žili rodičia, svoj čas i radosť zo stretnutí som prežívala s nimi. Zostali mi iba svokrovci, a tak som vlastne už pomaly na staré kolená začala intenzívnejšie vnímať ich potreby, želania. A to, čo som im kedysi ako mladé žieňa vyhadzovala na oči a čo sa mi nepáčilo, beriem s láskavým nadhľadom.
Mama a dcéra. Viera Dusíková a Viera Peťkovská. (Autor: Martin Ričány)
Dokonca by sa dalo povedať, že im ďakujem, že sa na mňa za tie kritické a ostrejšie slová nenazlostili, že mávli rukou a usmiali sa. Oni presne vedeli, že život je o niečom inom.
Teraz, keď sa skláňam nad hrobom svojich rodičov i starých rodičov premýšľam, či Otčenáš je práve to, čo chcú počuť. Neviem sa naprogramovať inak, aby som sa stíšila. Pomáha mi iba modlitba modlitieb. A tak ju „odverklíkujem“, skontrolujem hrob, kvety, zapálim kahanček.
Nad hrobom necítim nič, len tichý smútok. Tam nemám myšlienky, tam nemám spomienky. Nenaprogramujem si ich zázračným lusknutím prstov. Prichádzajú inokedy – znenazdania. Stačí, keď na konci leta zazriem lány zrejúcej kukurice. Už mi v ušiach šuští šúpolie, ktoré sme s babkou a dedkom a neskôr i s našimi rodičmi v šopke, posadení na kopách zrelých, troška vlhkých klasov, zvliekali a potom rozhadzovali po poli. Popíjajúc pritom burčiak a smejúci sa zo psa, ktorému spred nosa ušla myš a šuchla sa pod naše zadky medzi klasy. Bol to kúzelný pocit spolupatričnosti ľudí s myšami, psom, burčiakom aj drevom praskajúcim v starom sporáku. Tieto spomienky mi nad hrobom nehrozia.
Ak stratíte milované osoby, svoju mamičku a otecka, zostanú vám iba fotky a spomienky. Ale už nemôžete očakávať telefonát, stisnutý zvonček na dverách a otázku: „Ako sa máš dcéra moja?“
Ak patríte medzi tých šťastných, čo ešte túto vetu môžu z úst svojich rodičov počuť, radím vám jedno, vy dospelé a vždy uponáhľané deti. Zdvihnite sa zo stoličiek či pohoviek, vyjdite za nimi pešo, naštartujte auto, sadnite na bicykel, kolobežku, motorku, vlak, autobus či do lietadla a upaľujte za nimi domov.
Uvarte si s nimi kávu, zjedzte nedeľný koláč a vypočujte si, koľko ktorá sliepka zniesla vajec a kedy si už konečne nájdete čas na rýľovanie záhrady. Alebo zber jabĺk či sliviek.
Počúvajte ich bežné, nevinné zvady, ktoré vám liezli a ešte stále lezú na nervy, ale ktoré k nim patria tak ako k chlebu soľ. Pretože po zvade prídu vtipy, žartíky a dobŕdzanie. Kolobeh lásky, zlosti, strachu, radosti i nádejí.
Skúste to zažiť skôr, než príde Otčenáš!
