Peter Hochel je tu stále s nami, naplnil nás svojím životom

Koncom marca nás v mladom veku nečakane opustil Piešťanec telom aj dušou, muzikológ, hudobný skladateľ, pedagóg, dramaturg a publicista Peter Hochel. Bol potomkom Imricha Kollára, niekdajšieho vedúceho pracovníka finančného útvaru celoslovenského mlynárskeho podniku Mlyny a cestovinárne Piešťany. Peter, rovnako ako jeho významný starý otec Imrich, ukončil svoju pozemskú púť príliš skoro. Dňa 26. septembra by dovŕšil len 47 rokov.

(Autor: archív (mh))

Peter Hochel bol častým prispievateľom do Piešťanského týždňa, či už chcel niekomu zagratulovať k životnému jubileu, alebo si chcel pripomenúť šikovného, či jemu blízkeho človeka, žijúceho či pôsobiaceho v Piešťanoch a okolí. A teraz cítime, že by sme mu v Piešťanskom týždni mohli venovať pár slov a zaspomínať si na tohto vzácneho inšpiratívneho človeka, ktorý smrdel človečinou v každom ohľade.

Pretože sa blíži dátum jeho už nedožitých narodenín, svoje priania a spomienky mu do neba posielajú jeho blízki priatelia a kolegovia nielen z hudobnej brandže.

Marianna Hozlárová, turistická sprievodkyňa: Petrova zrenička v oku

Milý Peťko, po tieto dni by som za iných okolností asi chystala Tvoju narodeninovú oslavu. Namiesto toho Ti píšem tam hore. Hoci viem, že nemusím. Už poznáš každú moju myšlienku a vidíš aj za obzor.

Od Tvojho odchodu na večnosť uplynulo už pár mesiacov, stále Ťa však vidím všade, kam sa pozriem, alebo počujem skladby, ktoré si mal rád. Aj dnes, práve pri písaní týchto riadkov, začula som z televízie Elgarove Variácie Enigma, nádhernú časť Nimrod. Aj Elgara poznám len vďaka Tebe. Ako aj Händla, Ruttera či iných skladateľov.

Obaja sme milovali britské dejiny – Ty viac tie hudobné, hľadajúc svoju vlastnú podstatu či poslanie. Som šťastná, že sme Anglicko, Škótsko a Írsko prešli spolu krížom-krážom.

Hoci veľa času trávim prácou v zahraničí, lásku k slovenskej prírode a pamiatkam mi vštepili ešte moji rodičia a vždy som túžila všetky tie miesta z detstva navštíviť znovu. A práve Ty si bol mojím najlepším sprievodcom. Ba čo viac, vďaka Tebe som spoznala desiatky miest, hradov, kaštieľov či kláštorov, o ktorých som pred tým ani netušila…

Spájala nás láska k dávnym príbehom a tajomstvám, ktoré všetky tie staré múry ukrývajú…

Nikdy nezabudnem, ako sme preliezali zadnú bránu do Topoľčianskeho hradu, na Likavu či Slanec sme tiež nešli vychodenými chodníčkami. Zážitkov, na ktorých sme sa potom vždy opakovane smiali, je azda na tri knihy. Parížsky šalát na Považskom hrade, pobúrková dúha nad amfiteátrom v Carnuntume či sviečková, ktorá ti tak chutila, že si pre ňu nechcel vystúpiť z nesprávneho vlaku, pamätáš?

Prešli sme toho neskutočne veľa. Tvojich záujmov a plánov bolo niekoľkonásobne viac, než dokáže uniesť jeden ľudský život. Aj napriek Tvojej únave a vyčerpanosti som niekedy mala problém s Tebou udržať krok. Akoby si chcel využiť každučkú minútu z pre Teba tak krátkeho dňa. Mali sme ešte mnoho plánov a túžob. Nestratili sa. Ostávajú vo mne.

Raz si jemne obmenil slová Kena Folletta, keď si mi venoval jeden z jeho najslávnejších románov Piliere zeme. Napísal si: „Venujem Marianke, zreničke môjho oka…“ Budem teda aj ja kráčať životom a svetom s očami otvorenými a na všetko budem hľadieť aj Tvojím pohľadom. A vždy s mozartovským eurom vo vačku. Pre šťastie…

Text článku pokračuje pod fotogalériou.

Marián Lejava, hudobný skladateľ: Peter bol pre neho inšpirátorom, studnicou poznatkov i anekdot

Petra Hochela som spoznal v lete 1990 počas produkcie jedného z dielov hudobného seriálu Juraja Lexmana – Deti hudobníci. Mali sme štrnásť a boli sme tam ako malí skladatelia: Petrova skladba bola dokonalá, všetko v nej fungovalo, melódia, harmónia, inštrumentácia.

O chvíľu neskôr sme začali drať lavice Konzervatória v Bratislave, najprv v prípravke u prof. Pospíšila a o rok neskôr v riadnom štúdiu. Už vtedy bol Peter na míle vzdialený od nás ostatných. Miera jeho vedomostí bola obdivuhodná a klaviristická i skladateľská zručnosť maximálne prirodzená. Mal som pocit, že aj tie najťažšie harmonické príklady sú preňho také samozrejmé ako pravidelné vypĺňanie krížoviek v novinách. Drobným písmom mal o pár sekúnd správne riešenie. Bol rýchly, presný, nedostižný. Tak aj v bežnej chôdzi.

Počas prestávok sme sedávali v bufete, on behal po meste a na ďalšiu hodinu sa objavil s novou knižkou z antikvariátu. Tie nosil v charakteristickej igelitke, každá z nich v nej vydržala sotva pár dní, už tam mal ďalšiu. Vďaka nemu som spoznal napríklad Kinga, ale aj Divadlo Járy Cimrmana či jeho obľúbené folkové skupiny.

Bol inšpirátorom a studnicou nových poznatkov, tém, ale i neustálou zásobnicou nekonečného prúdu anekdot. Tie si zapisoval do malého zošitka naozaj unikátne: v jednom riadku jedna pointa, zvyšok držal v hlave. Neskôr sa naše cesty síce rozišli, no vždy, keď sme sa stretli, bol stále tým veselým, činorodým a rozdávajúcim sa chalanom.

Peťo, nemal si ešte ísť…

Jana Halmo, hudobná pedagogička: Peťo ju nakazil láskou k hudbe

S Peťom Hochelom odišiel jeden z mojich vzorov. Odišiel klavirista, skladateľ, dramaturg, dovolím si tvrdiť, že aj hudobný vedec, milovník hudby a človek s veľkým srdcom.

Prvýkrát som ho videla ako dievčatko v zbore CANENS za klavírom. Korepetoval nás a vždy mal úsmev na tvári. Prešiel s nami kus sveta. Neskôr ma učil na konzervatóriu a zažila som s ním množstvo úžasných hodín. Bol dokonca skúšajúci na mojich maturitách a pri absolutóriu, keď som končila skladbu. Napriek jeho mladému veku som sa o ňom učila na vysokej škole na predmete Dejiny slovenskej hudby.

Vďaka jeho hodinám som sa v pondelky tešila do školy. Mal obdivuhodný prehľad v hudobnej tvorbe skladateľov každého obdobia. Vedel zanietene hovoriť a vtiahnuť nás do histórie tak, ako by sme tam práve boli. Nosil neuveriteľné hudobné nahrávky, ktoré sám našiel. Žil umením a rozdával smiech žartmi, ktoré neboli nikdy prvoplánové.

To, čo si ale vážim najviac, je láska k hudbe, ktorou ma nakazil. Tá sila, ktorá ma pohýna, aby som deti učila dejiny a hudobnú teóriu s nadšením a inak… Tak, aby mali moje hodiny dušu. Peter, ďakujem.

Pavel Unger, operný recenzent: s Petrom diskutoval otvorene na každú tému

S Petrom Hochelom bola radosť diskutovať. Neviem presne, kedy sme sa prvýkrát stretli osobne. Zrejme po niektorej z premiér v košickej opere, kde počas šéfovskej éry Karola Kevického pôsobil ako dramaturg. Peter Hochel dôsledne napĺňal zmysel tejto funkcie. Spolupracoval s tvorcami inscenácií, písal odborné a zároveň čitateľsky pútavé, obsažné texty v bulletinoch.

Naše rozhovory boli pre mňa, operného recenzenta o generáciu staršieho, vždy obohacujúce. Otvárali nové obzory, podávali kľúče do nových komnát. S Petrom, vďaka jeho inteligencii, sa dala zmysluplne otvoriť akékoľvek téma. Politika nevynímajúc, veď sme na Slovensku. No hlavne to boli debaty o hudbe, opere, inscenáciách, o speváckom umení. A, samozrejme, o Piešťanoch. Ešte pred pandémiou som bol navštíviť mojich známych, ktorí v Petrovom rodisku trávili víkendový pobyt. Neviem si predstaviť ideálnejšieho sprievodcu mestom, jeho históriou, v spojení s výkladom o okolitej prírode, ktorá bola jednou z jeho vášní. Bolo to živé, dych berúce rozprávanie.

Počas covidu mnoho kontaktov upadalo. Od Petra som však pravidelne dostával rôzne formy raz vtipných, inokedy k zamysleniu vedúcich internetových príspevkov. Jeden z najvtipnejších dorazil ešte začiatkom pandémie. Na obrázku bol psík za počítačom. A v texte – Dunčo dnes pracuje z domu. Ale dosť často ma Peter prekvapil telefonátom. Jednoducho, úprimne a ľudsky sa pýtal, ako sa mám. A veru, párkrát sme si povedali, že keď sa vírus pominie, zabehneme na kávu či na pivo. Určite by sa tak stalo, keby…

K jeho narodeninám by som mu najradšej povedal: „Však nabudúce, tam hore, pokračujeme.“ Nie som veriaci, sformulujem slová teda inak. Petrovi Hochelovi, nie každodennej a nazdávam sa ani nie celkom docenenej osobnosti nášho kultúrneho života, odkazujem: „Vďaka za všetko, Peter!“

Juraj Jartim, dirigent a pedagóg na Konzervatóriu Bratislava: Peťovi vyjadruje úctu a vďaku symbolickým potleskom

Býva smutné lúčiť sa s človekom, ktorého životná pieseň práve dospela k záverečnej kadencii. Vtedy nám prichodí len priložiť dlaň k symbolickému potlesku vyjadrujúcemu našu úctu a vďaku. Ak je však rozvinutá melodická línia prerušená náhle a z pohľadu elementárnej hudobnej logiky nezmyselne, ustrnie ruka v bolestivom kŕči, ktorý ustupuje len pomaly a do rafinovanej polyfonickej textúry dlane sa vpíše neprehliadnuteľnou jazvou.

Peter Hochel na našom bratislavskom konzervatóriu študoval kompozíciu u profesora Juraja Pospíšila. Po absolvovaní VŠMU nastúpil u nás mladý Peter na miesto pedagóga v kompozično-dirigentskom odbore. Ako nesmierne tvorivý, inovatívny a pracovitý typ učiteľa prinášal na hodiny hudobnej teórie nový netradičný repertoár, rýchlym tempom písal vlastné skriptá, podnecoval okolie k hľadaniu nových, neraz bizarných súvislostí vo svete hudobnej štruktúry aj v oblasti ľudských príbehov hudobných tvorcov.

Túžba po permanentnom sebazdokonaľovaní ho viedla k tomu, že popri pedagogickej práci sa súčasne venoval ďalším náročným aktivitám: doktorandskému štúdiu hudobnej vedy, kompozičnej a aranžérskej tvorbe, bohatej korepetítorskej činnosti, hudobnej publicistike, opernej dramaturgii v Štátnej opere v Košiciach, ako aj inovačným projektom na Základnej umeleckej škole v Piešťanoch. Voľné chvíle intenzívne venoval pestrému portfóliu intelektuálnych záujmov: literatúre, pamiatkovej turistike, štúdiu kultúrnej historiografie, občianskym aktivitám a hlavne tomu, čo mal najradšej – slobodnému Mozartologickému bádaniu s drobnou prímesou úsmevnej mystifikácie.

Kým Parnas Petrovej mysle neúnavne odhaľoval skryté zákonitosti fungovania sveta, vyčleňujúc objemné prostriedky na ambiciózne projekty myšlienkovej architektúry; a kým Petrov láskavý nesebecký vzťah k žiakom akoby nepoznal hranice času ani energie, jeho telesné zdravie trpelo stresom a zlou životosprávou. Zdá sa, že v tejto oblasti si nevedel rady. Obvykle s úsmevom poznamenal, že spolu s vekom jeho „mozartovsky kučeravá hriva“ zaznamenáva metamorfózu smerom k „beethovenovským šedinám“.

Pri objavovaní symbolických paralel a bizarných súvislostí Peter zvlášť poukazoval na náhodné zhody v dátumoch a výročiach, iróniou osudu napokon odišiel z tohto sveta 28. marca, na Deň učiteľov – a dátum pohrebu mu ako veľkému fanúšikovi poetiky Divadla Járy Cimrmana pripadol práve na prvého apríla, na deň kanadských žartíkov. Nedá mi však, spolu s českými klasikmi, neoponovať tomuto faktu vyjadrením opatrnej výhrady, že „tenhle způsob humoru shledáváme poněkud nešťastným“.

Milý Peter, drahý pán profesor, ďakujeme za všetko.

Miriam Reichlová, hudobná pedagogička a bývalá študentka na Katolíckej univerzite Ružomberok: Peter bol pre ňu Peter AMADEUS Hochel

Drahý Peter, na Tvoje narodeniny sme nikdy nemohli zabudnúť a nie je to inak ani teraz. Veď nie každý ich oslavuje spoločne s Gershwinom.

Byť Petrom Hochelom bola podľa mňa riadna fuška. Skladať, korepetovať, dramaturgovať a učiť na troch školách súčasne… Keby fungoval teleport, určite by si zvládol aj štvrtú. Keby nebolo treba jesť a v noci spať, určite by si stihol toho ešte oveľa viac.

Čo všetko si skutočne niesol na svojich pleciach, vie iba Boh. My sme videli, len čo všetko si dokázal uniesť vo svojom batohu a taškách pri východe z antikvariátu, kníhkupectva či každoročného obľúbeného knižného festivalu v Prahe. Vždy sa k tomu zmestili aj hudobné suveníry pre Tvojich milovaných. A tie Tvoje tričká…! Vždy trefné k aktuálnej téme a zároveň plné humoru a hudby.

Nikdy nezabudnem na Tvoju pohotovú odpoveď, keď nás chceli technici po opere v Košiciach vyhodiť z pódia, a na otázku: „Prepáčte, môžem vám s niečím pomôcť?“ z Teba priam vystrelilo: „… áno, môžete nás odfotiť!“ Alebo ako sme sa „vlámali“ na pražskú Bertramku (kde Mozart zložil operu Don Giovanni), pretože slečna správkyňa akosi zabudla na otváracie hodiny. Vždy budeme ľutovať, že sme tam tú fľašu nezakopali…

Za posledných desať rokov si napísal pre nás najkrajšiu knihu. Sú to naše „Tajné dejiny hudby“. Áno, existuje aj v tlačenej podobe. Je síce obrázková, ale zážitky s Tebou sa len ťažko opisujú slovami. Bolo nám cťou spoločne kráčať Tvojím jedinečným životom. Do tých našich si sa zapísal od prvého momentu nielen ako učiteľ, ale predovšetkým ako úžasný človek, ktorého sme mali možnosť spoznať, a sme všetci nesmierne vďační za všetok čas s Tebou. Tvoja stopa v nás navždy ostane.

George Sand povedala: „V živote je len jedno šťastie, milovať a byť milovaný.“ V našich srdciach ostávaš navždy ako Peter AMADEUS Hochel. Bohom a nami milovaný.

Lukáš Kozubík, šéf zbormajster Opery Národného divadla Praha, zbormajster Pražského filharmonického zboru: Obdivuje Petra

za krásnu, poctivú, ľudskú hudbu plnú nehy, pokory a oslavy života vo všetkých jeho podobách a odtieňoch

Vážený a milý Petře, Tvůj náhlý odchod z tohoto světa Ti nikdy neodpustím! A to především z čistě sobeckých důvodů.

Už nikdy totiž nebudu mít možnost s Tebou dlouze rozebírat (já spíše v roli oddaného posluchače) hudební dějiny, operní dramaturgii a Tvé nové kompozice.

Už nikdy nebudu mít možnost čerpat z Tvých ohromných znalostí a Tvé schopnosti jejich vzájemného propojení.

Už nikdy nebudu mít možnost se nechat nakazit Tvým nadšením a oddaností pro práci.

Děkuji Ti za vše, co jsi nám po sobě zanechal. Krásnou, poctivou, lidskou hudbu plnou něhy, pokory a oslavy života ve všech jeho podobách a odstínech.

Už navždy mi bude znít v uších Tvé nadpozemské Ubi caritas: „Bůh je tam, kde je dobrota a láska.“ Tyto dvě slova provázely celý Tvůj život a já jsem poctěn, že jsem v něm mohl být zcela nepatrným záchvěvem.

Daniel Špiner, skladateľ a klavirista: Celé štúdium hltal každé Petrovo slovo, ale hlavne lásku, s akou pracoval a ako hudbu žil

S Petrom sa mi viaže prvá spomienka z vysokoškolského prostredia, keď som ako jeho študent ostal ohromený a zároveň veľmi šťastný z množstva vedomostí, ktorými som mal tú česť byť Petrom „kŕmený“.

Hneď po prvej blokovej prednáške som mal potrebu byť v jeho blízkosti. Tá potreba vychádzala hlavne z jeho neuveriteľnej vášne a motivácie nielen odovzdávať, ale hlavne prijímať ďalšie a nové. Tá blízkosť bola hneď po spomínanej prednáške nielen profesionálna, ale aj ľudská, lebo hneď došlo k potykaniu pri poháriku bieleho. Celé štúdium som hltal každé slovo, ale hlavne lásku, s akou pracoval a ako hudbu žil. Štúdium som ukončil pod jeho vedením ako školiteľa pri diplomovej práci.

Dva týždne predtým, než Peter navždy odišiel, prišiel na náš koncert s Katkou Koščovou v Piešťanoch. To, že sa tam zjavil, bolo pre mňa veľkým gestom Velikána, ale to, že držal v rukách náš plagát aj s albumami, ktoré si došiel nechať podpísať, ma už odvalilo úplne.

Fľaša sektu, ktorú držal pritom v ruke ako darček, je u mňa doma ešte neotvorená. Ale otvorím ju a usmejem sa…

0 Shares

Najnovšie správy

V sobotu 22. júna začalo horieť v hoteli Eden na treťom nadzemnom podlaží. Hasiči museli evakuovať tridsať osôb, z nich dve malé deti…
  • 22.06.2024, 09:59
  • Krimi / Piešťanský týždeň / Nezaradené / Spravodajstvo
Dnes je nedeľa 23. júna. Tento deň je OSN dňom verejnej služby, Svetovým dňom hádzanej a Medzinárodným dňom detských dediniek…
  • 23.06.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
nedeľa, 23. júna 2024
Meniny má Sidónia, zajtra Ján