Pokecali sme s Puntom: Slniečko venovalo Piešťanom celý album

Posledný album ste pomenovali Majte nás radi. Je to trefné, ironické, každý si to môže vysvetliť po svojom. Predsa, zažili ste za tie roky kopu nadšenia vašich fanúšikov, ale isto ste niekoho aj odprevadili týmito slovami. Ako to teraz vidíš, tú zmes obdivu, lásky a niekedy možno i primitívnej nevraživosti, ktorou vás po celé roky zahŕňajú generácie fanúšikov Slniečka?

O žiadnej primitívnej nevraživosti voči nám dokopy nič neviem (smiech). Ľudia v súčasnosti prejavujú nevraživosť najmä na sociálnych sieťach, ktoré robia z každého odborníka na všetko. Tejto pasci sa preto vyhýbam. A na tom kvázi dvojzmyselnom názve sme sa okamžite zhodli všetci v kapele – myslím si, že to bol náš bubeník Robo, ktorý ho prvý vyslovil.

Krstným otcom albumu sa stal rodák z Piešťan, herec Jozef Vajda (vpravo).

Ktorú pieseň z nového albumu (alebo hociktorého iného) by si najradšej venoval mestu Piešťany? A ktorú svojmu rodisku – Krakovanom? A trocha čierneho humoru – ktorú by si dal vyryť do kameňa ako epitaf?

Piešťanom venujem celý album, nielen jednu pesničku. Toto mestečko mi dalo veľa – inšpiráciu, kvalitných spoluhráčov aj verné publikum. Podľa reakcií publika však vidím, že pesnička Mamuty je nastaveným zrkadlom mestu, kde „skapal pes“. Už sa nám podarilo odtiaľto vyhnať hudobné festivaly, priemysel aj podstatnú časť mladých ľudí. Mimo sezóny je to mesto duchov. Ale pokiaľ je naším cieľom zachovať toto mesto ako skanzen pre dôchodcov, potom ideme správnym smerom. Krakovanom a Trebaticiam, odkiaľ pochádzajú moji rodičia, venujem pesničku Kóbojská. Je to vlastne spomienka na prázdniny u mojej babičky, kde sme sa kedysi s Miškom Urbanom hrali na indiánov. Epitaf by som si vybral z tejto pesničky: „Ked ma zhltne čierna zem, na futrál mi napíšu Hluchý bov jak pen.“

Čo teraz Slniečko zažíva okrem nespočetných koncertov a ozaj, kde by si človek mohol kúpiť všetky vaše hudobné nosiče, ak by chcel vlastniť súborné dielo?

Minimálne posledné štyri naše albumy sa dajú kúpiť u nášho vydavateľa, čiže dajú sa vygúgliť. Tie ostatné – historické zrejme len na Bazoši.

Keď som na dovolenke, často si spievam tú tvoju: „Vyvalím sa len tak v trenkách.“ Čo si si ty zaspieval na tej tohtoročnej dovolenke a kde si ju prežil, resp. kam sa chystáš?

Pre koncerty nemám v lete čas na riadnu slovenskú dovolenku. Robím si len krátke trojdňové výlety. Teraz sa chystám do slovinského Portorožu na koncert Roberta Planta (ex Led Zeppelin). Je to jeden zo starej gardy rockerov, ktorý nezaspal na vavrínoch a stále sa niekam hudobne posúva. Mám rád väčšinu jeho projektov, no neviem, či si s ním zaspievam, lebo nemám jeho tenor s rozsahom tri a pol oktávy.

Skús charakterizovať všetkých členov kapely a čo je na nich typické, ľudsky nádherné i obyčajne ľudsky špatno-krásne…

To by asi nebolo fér, keby som kádroval členov kapely. Pomôžem si bonmotom, ktorý som nedávno počul: „Šesťdesiatnik bez poriadneho brucha je buď chorý, chudobný alebo lakomý.“ Miško Urban, ja ani gitarista Laco Svitek sme si napriek úsiliu zatiaľ poriadne brucho nestihli vypracovať, takže sme kandidátmi na jednu z týchto kategórií (smiech). Náš bubeník Robo Gajdošík má ako správny učiteľ telocviku trošku zaoblenejší pás, takže je očividne zdravý a štedrý šesťdesiatnik. Huslistka Bárbara Barros je zlatíčko, ktoré nám dáva „šťavu“. Basgitarista Majo Mišík je síce najmladším chlapom v kapele, ale zato vie, ako šesťdesiatnikov postaviť „do laty“.

Ešte, prosím, opíš ten tvoj „čas dozretých či prezretých malín“ na lubinských kopaniciach, kde žiješ v čase i v nečase, a tiež plechový hrnček s kávou… Tuším so ho raz videla na nejakej fotke.

Útek na kopanice je môj pokus o nájdenie krajiny môjho detstva, čo sa mi do veľkej miery podarilo. Ale nič nie je v živote zadarmo a takýto „útek“ prináša aj svoje obete. Na druhej strane mi to poskytlo nový zdroj inšpirácie, kopu nových príbehov, z ktorých sa možno raz niečo pretaví do textov.

Ako ťa poznám, zase niečo vymýšľaš, tak prezraď, čo to bude a na čo sa majú tvoji fanúšikovia tešiť.

Hovorí sa, že keď chceš Boha rozosmiať, povedz mu o svojich plánoch. Takže veľké plány nebudem prezrádzať. Mám len taký menší sen, aby sme s gitaristom Marekom Homolom dokončili projekt v štýle „Django Reinhardt“, teda blízke gypsy swingu. Malo by ísť o Marekove kompozície, cover verzie Slniečka a pesničky našich kamarátov. Keďže Marek žije trvalo v Anglicku, nebude to zrejme koncertný projekt, skôr len splnenie si jedného sna. Ale o to v živote asi ide – aby sme si plnili svoje sny.