Matúš Nižňanský: Haiku je ako fotografia – zachytíte, čo cítite

Rodáka z Piešťan Matúša Nižňanského si milovníci literatúry, návštevníci podujatí, školáci či mnohí iní pamätajú ako dlhoročného pracovníka Mestskej knižnice mesta Piešťany. A mnohí o ňom vedia i to, že píše haiku – sedemnásťslabičné básne pôvodom z Japonska. Láska k tomuto druhu umenia sa uňho rozvinula už na vysokej škole a dodnes ho neopustila. Matúš Nižňanský vydal svoje básne po druhý raz knižne, pričom tentoraz jeho zbierka nesie názov Naprieč krajinou.

Ukážky básní si mohli návštevníci Piešťanského informačného centra prezrieť na paneloch (Autor: archív Matúša Nižňanského)

O knihe, a nielen o nej, porozprával v Piešťanskom informačnom centre. Obe publikácie sú k dispozícii v piešťanskej knižnici, podpísané výtlačky však dostanete aj priamo od autora.

Koľko haiku ste dnes napísali?

Tri. Zatiaľ sú v mobile, také neokresané. Takže akoby som nenapísal žiadne.

A bežne ich koľko napíšete?

Osem až desať za deň. Z toho väčšinou osem vymažem a zostanú dve. Totiž ja radšej mažem, ako píšem.

Prečo?

Keď nie som spokojný s tým, ako báseň vyzerá, nerád ju dávam von. Na druhej strane, Facebook znesie veľa. Tak si ich tam pre istotu odkladám.

Ako haiku vzniká? Máte nejaký tvorivý rituál?

Je veľmi zaujímavý a musím poďakovať manželke a rodine, že vydržali a stále zvládajú moje pozeranie do steny. Hovorím tomu tak bohapusto – čakanie na inšpiráciu. V podstate však ide o to, aby sa človek upokojil a ponoril sa do seba. Potom z toho môže niečo vzniknúť.

Inšpirujú vás skôr ľudia alebo situácie?

Myslím si, že aj, aj. Stačí sa prejsť po meste a človek sa často stane svedkom situácie, momentu. Haiku je ako fotografia. Zaznamenáte niečo, čo vidíte, počujete a možno aj cítite. Pracujete so všetkými zmyslami. Väčšinou si to zapamätám a potom to už len upravím.

Prečo práve haiku?

Vždy som mal rád poéziu. Bola to pre mňa zábava, oddych, psychohygiena. Jeden môj kamarát raz priniesol haiku na Trnavský literárny klub so slovami: „Mám tu nejaké haiku.“ Tak som mu odvetil, že už som jedol. Myslel som si, že je to japonský koláčik. No keď som si básne prečítal, vedel som, že je to ono, čomu sa chcem venovať. V tom čase som mohol byť druhák na vysokej. Zo začiatku som si počítal slabiky na prstoch, lebo ja a matematika nejdú dokopy. No čím viac človek píše, tým je to jednoduchšie.

Skúsili ste to niekedy „ošáliť“?

Srdce mi to nedalo. Ale pravidlá haiku sa už vo svete okresávajú. Kedysi ich bolo sedem-osem, dnes sa používajú a dodržiavajú maximálne dve-tri.

A to sú aké?

Sedemnásť slabík a potom takzvané kireji (čítaj: kiredži – pozn. red.), čo je vlastne pauza, predel medzi jednotlivými veršami, buď medzi prvým a druhým alebo druhým a tretím. Táto pauza hovorí čitateľovi, že nastáva druhý obraz. Hovorí sa, že haiku je dobré vtedy, keď v ňom dva významy proti sebe „bojujú“, a napokon z toho vyjde úplne iný výsledok. Takže kireji je pre mňa dôležité. No a potom kigo – sezónne slovo viažuce sa na určité ročné obdobia – jar, leto, jeseň alebo zima. Ďalšie z dôležitých pravidiel haiku je v preklade „nehovor, ale ukáž“. Znamená to, že autor by mal čitateľovi nechať priestor na vlastnú interpretáciu. Ak si traja rozdielni ľudia prečítajú to isté haiku, je veľmi pravdepodobné, že každý bude reagovať ináč. Autor by sa na to mal pozerať z vtáčej perspektívy, čo je náročné.

A čo sa týka tém, ako to je?

Moderné „západniarske“ haiku spracúva rôzne témy. Sú však aj také, ktoré sa v haiku veľmi neobjavujú alebo nemali by sa – Japonci nemajú radi, keď sa tam explicitne objavuje erotika alebo smrť. Najvďačnejšími témami sú príroda a život okolo nás.

Ako človek odlíši dobré haiku od toho menej dobrého?

Dobré haiku by v človeku malo zanechať nejaký pocit. To je jedno, či dobrý alebo zlý. Aj keď zlý, haiku splnilo účel. Za najdôležitejšiu teda považujem emóciu. Je to, ako keď sa dívate na fotografie v rodinnom albume. Spomínate si na situácie, momenty, ktoré ste zažili. Aj niektoré haiku starých majstrov vo vás môžu vyvolať niečo podobné.

Kto je vaším najväčším podporovateľom?

Je ich veľa. Moja stará mama bola neskutočný podporovateľ. Vďaka nej som sa dostal až sem a som šťastný, že sa tomu môžem venovať. Taktiež moji rodičia ma neustále podporujú. A moja pani učiteľka zo základnej školy – tá ma naučila veľmi veľa. Sú to pre mňa dôležití ľudia.

A kontra otázka – kto je vaším najväčším kritikom?

Ja sám. Keď sa mi moja tvorba nepáči, jednoducho ju zničím. Manželka sa mi vyhráža, že mi to bude „natajnáša“ kopírovať z počítača.  Zatiaľ to ešte nerobí. Ale inak – haiku je, našťastie, celosvetový fenomén. Spolupracujem s ľuďmi zo zahraničia – zo Spojených štátov či Veľkej Británie. A odtiaľ mám kritiku, ako sa patrí. Keď je to „sprostosť“, povedia mi to na rovinu. Veľmi mi pomáha, že s nimi môžem komunikovať a sledovať trendy. Haiku sa neustále vyvíja. Stále sa mám čo učiť.

Máte aj na Slovensku „konkurenciu“, ktorú obdivujete?

Áno, určite. A myslím si, že keby tu sedelo akékoľvek dieťa a napísalo haiku, bude stokrát lepšie ako moje. Deti sú nekonečné studnice nápadov a sú nezaťažené týmto svetom. Mal som tú česť robiť niekoľko workshopov s deťmi a normálne som niekedy „padal na kolená“. Bol som na športovej škole a jeden ôsmak vyzeral, že je veľmi znudený životom. Učiteľ ho nejakým spôsobom primäl k tomu, aby napísal čosi aj on. A ten chlapec napísal také haiku o mravcovi, že som bol z neho hodinu „mimo“.

Aj sa tomu niektorí z mladých ľudí, ktorých ste stretli, ďalej venujú?

Áno, bol som prekvapený, keď za mnou raz prišli dve dievčatá, intenzívne sa o to zaujímali a chceli sa tomu venovať. Potešilo ma to, lebo haiku nie je len poézia. V haiku sa skrýva naozaj veľa. Jedna americká poetka povedala, že je to najlacnejšia medicína na svete. A je to pravda, vnímam to sám na sebe. Keď som naštvaný, trochu si „zahaikám“ a je to. Človeka to upokojí. Niečo na tom asi bude.

Za svoju tvorbu ste získali viacero ocenení. Ktoré si vážite najviac?

Najviac ma prekvapilo tretie miesto v japonskej súťaži. Nečakal som, že si Japonci prečítajú haiku od „nejakého“ Slováka. Ale toto ma naozaj motivovalo do ďalšej práce, lebo som rozmýšľal, či to má vôbec význam. Nedá sa na tom zarobiť, je to však radosť.

Poďme ku knižke. Po koľkých rokoch prišla táto druhá?

Prvá vyšla v roku 2017 a druhá len teraz v máji.

Prečo taká dlhá pauza?

Lebo som viac vymazával, ako písal.  Je to jedna z mála vecí, v ktorých som perfekcionista. V ostatných veciach, to už by manželka vedela porozprávať, aký som „dokonalý“. Ale toto sa naozaj snažím kresať a kresať, aby z toho bol maličký diamantík.

Aký je rozdiel medzi knihami?

Motívy sa opakujú. Niektoré haiku z druhej knihy sú akoby pokračovaním tých z prvej. Snažil som sa využiť viac prírodné motívy, možno i duchovné. Aj názov Naprieč krajinou znamená, že to je nielen krajina haiku, ale i ľudskej duše, prežívania, toho, čo človek vidí. Putujem rád, aspoň čo sa týka haiku, čiže putujem po svojom vnútri.

Máte tam obľúbenú časť?

Pivónie – vždy sa teším, keď navštívim rodičov a vidím krásne pivónie na záhrade. Sú to kvety, na ktoré mám naozaj krásne spomienky, ktoré sa mi spájajú ešte so starou mamou.

Aký je to pocit, keď už vidíte knihu vytlačenú?

Najprv ma obleje studený pot, lebo sa začnem báť, či som niekde neurobil chybu. A potom už je to fajn. Hovorí sa, že prvá knižka je najkrajší pocit. Beriete ju ako svoje dieťa.

Spomínate si ešte na ten pocit, keď ste držali svoju prvú knižku prvýkrát v rukách?

To som ešte pracoval v piešťanskej knižnici. Stále som sa na ňu pozeral a bol som z toho nadšený.

Aj si v nej ešte zalistujte alebo ste ako herec, ktorý nakrúti film a nikdy si ho nepozrie?

Skôr to druhé. Teší ma, že kniha je stále v obehu, je obľúbená. Minule mi zavolal akýsi pán, že ju našiel v antikvariáte. Teší ma, že si žije svojím životom, že je napísaná a ja sa môžem aj takouto cestou zoznamovať s novými ľuďmi a priaznivcami haiku.

Kto sa na knižke spolupodieľal?

Knižka by nevznikla bez podpory mojich rodičov, otca, ktorý ma k prvej i k druhej dokopal, aby som ich konečne vydal. Bez jeho naliehania by to tak skoro nebolo. A, samozrejme, páni z Pezinka, ktorí mi robili prvú knižku, mi robili aj druhú a som maximálne spokojný. Presne vystihli to, čo haiku potrebuje – žiadne veľké ovácie, minimalizmus, jednoduchosť, stručnosť. Prekvapili ma už pri prvej knižke, pretože som im vôbec nehovoril, ako ju majú spracovať, ale sami od seba pridali malé piktogramy, ktoré haiku krásne dotvárajú.

Kto ju čítal ako prvý? A bol to pre vás ako autora stres?

Manželka, ktorá k textu pristupovala „oveľa praktickejšie“. Básnici alebo tvoriví ľudia pri sebe veľmi potrebujú praktické ženy. Snažila sa používať logiku, takže sme sa niekedy „škriepili“ o tom, prečo som použil to slovíčko, a nie ono, prípadne jej nesedí nejaký obraz, pretože sa jej zdá byť príliš poetický. Je to zábavné a milé.

Kedy vyjde ďalšia knižka?

Materiál by už spolovice bol, no i z neho som polovicu vymazal. Tak možno budúci rok? Neviem, musím to nechať odležať. Ešte sa budem chvíľku tešiť z druhej knihy a potom uvidím, akou cestou sa vyberiem.

0 Shares

Najnovšie správy

Dnes je utorok 3. decembra. Tento deň je Sviatkom sv. Františka Xaverského, patróna diela šírenia viery (misionárov) a Medzinárodným dňom…
  • 03.12.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
„Máme novú knižnicu s čitárňou,“ niesol sa šum „devinkou“ školou. A skutočne to bola pravda. Nové priestory slávnostne otvorili primátor…
  • 02.12.2024, 00:01
  • Piešťany / Spravodajstvo
Dnes je pondelok 2. decembra. Tento deň je Svetovým dňom zrušenia otroctva. Meniny má Bibiána.
  • 02.12.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
utorok, 3. decembra 2024
Meniny má Oldrich, zajtra Barbora