Aj múriky bývali v máji obsadené

A dievčatá utekali k oblokom ešte rýchlejšie ako na šibačku, aby videli, či im ich milí postavili aj s partiou kamarátov pred domom máj – so stužkami, často len z krepového papiera, ale – z lásky! Ten najvyšší mal byť z najväčšej lásky.

Dnes už len málokde pred domom dievčaťa bude stáť máj. A hoci by potešil aj súčasné dievčatá na vydaj, ťažko si predstaviť mládenca, čo by utekal do lesa, kupoval stužky, zdobil máj a v noci alebo na súmraku, plížiac sa k domu svojej milej potichu, aby nerozbrechal psa, postavil máj.

V drvivej väčšine obcí sa však máje stavali za sprievodu muziky, šplhania za pálenkou a ešte so všelijakými inými huncútstvami. Časy, keď si pracujúci v socialistickom Československu po normalizácii ozdobovali traktory či tatrovky májovými symbolmi a vyrábali alegorické vozy, deti v školách zhotovovali mávadlá a fintili do pionierskych rovnošiat či spartakiádnych úborov, ale i ešte nepoužitých pracovných odevov, zapadli prachom.

Spomenú si na nich už len skôr narodení. Zväčša s úsmevom. Nie vždy veselým, niekedy aj trpkým. Oslavovať prvý máj musel každý žiak. Kto nešiel, musel byť ospravedlnený. Vtedy sa do rozostupov zoraďovali iskričky, pionieri, zväzáci aj robotníci či predáci. V sprievode nechýbali odborári, žandári, pracovníci vývoja či výskumu. Boli tam družstevníci, „tesláci“, „rozvojáci“, „chiranáci“, kúpeliari, ženy zo Zornice alebo Piešťanky, Vkusu, kúpeľov, Drobného tovaru, Jednoty, Tvorby, Kovovýroby, Drevovýroby, Komunálnych služieb, Tatraturu aj Čedoku, nemocnice, liečebných domov i ústavov.

Mestom hrdo kráčali učitelia, úradníci, kovorobotníci, stolári či drevári, údržbári i zamestnanci komunálu, ovocinári aj zeleninári, chovatelia hovädzieho dobytka, ošípaných, hydiny aj koní, ba i jazdci na koňoch z Bodony, rybári, poľovníci, šachisti, tanečníci, motoristi, hudobníci či výtvarníci. V sprievode šli futbalisti, hádzanári, veslári, basketbalisti, hokejisti, atléti. Mesto žilo, pulzovalo a zmrzlina, kofola či pivo s párkami šli na dračku. Nuž, tak to bolo.

V nostalgii pekne a romanticky, v povinnosti nasilu a nechcene. A predsa sa to točilo okolo ľudskosti a spoločenskej tolerantnosti. Lebo kto nechcel, mal jednoducho ospravedlnenku. Len nezažil tie krásne preplnené reštaurácie, terasy a lavičky, múriky, výklenky obchodíkov i okraje špliechajúcich fontán. Všade sedeli ľudia. Nuž, tak to tu bolo.