Chtelnica: Ráčite byť veselí či smutní?

Od nedele až do utorka utancovali šabľovníci v typických gumákoch k radosti všetky gazdinky a dievky, ktoré im padli do oka či do rytmu Chtelničanky. Ich nežné, slobodné a nádherne nastylované kolegyne zasa nenechali stáť žiadneho tancachtivého Chtelničana. Bol to sviatok, ktorý nepokazil ani nedeľný dážď. Zmoknutí ako myši, ale radostní mládenci aj dievčatá tancovali, tancovali a tancovali.

My sme si pár chvíľ pulzujúceho fašiangového diania užili v pondelok 20. februára v časti zvanej Fundišťá. Mládencov s muzikantmi sme našli v dome u Hlúchovcov. Rodina hostila vo dvore celú fašiangovú výpravu. Garáž poskytla priestor na veselú párty, nechýbal chutný guláš a šišky. A tiež pauza na cigaretku. Ulica, kde rodičia viedli syna a dcéru (a tiež, ak sa nemýlime, krstňa) k láske k tradíciám, sa plnila mnohými ľuďmi. Čakali susedia zľava, sprava, oproti aj za rohom – v bytových domoch. Živé dedinské divadlo prišli omrknúť aj Vrbovčania a obyvatelia okolitých obcí.

Šabľovníci i dievčatá si po každom Vrabčákovi kládli otázku: „Koho vyzvať do tanca? Veď sú tu hádam všetky ženy z Chtelnice – mladé i tie skôr narodené, ale aj dievky, slobodní mládenci, zadaní, ženáči i starčekovia pripravení ihneď prijať pozvanie?“ Za tanečníčkou, tanečníkom prechádzali vyparádení mládenci a dievčatá cez ulicu, predierali sa pomedzi autá, cez parkovisko. Žiadna vzdialenosť im nebola neprekonateľná.

Tento rok sa do kroja richtára vyobliekal kuchár Erik Machovič, ktorého prišla v pondelok podporiť aj jeho babička. Rolu hajdúcha stvárnil naoko prísne vyzerajúci Juraj Lukáčik. Ten sa pýtal, či oslovenej rodine zahrajú veselú či smutnú, a oznámil to richtárovi. Podľa jeho nariadenia Chtelničanka zahrala veselo alebo smutno a aktéri buď tancovali, alebo sa zoradili do šíku a v piete sklonili hlavy.

„Vy ste z novín, tak to by ste mali vedieť, prezradím vám jedno tajomstvo. Odfoťte si hento zafóliované auto aj s ceduľou a kontaktom: Na predaj!“ upozornil nás usmiaty „trubkár“ Strečanský z Chtelničanky, ktorého v Dubovanoch a v okolí poznajú pod prezývkou Šupa. Vraj ju zdedil po svojom predkovi, čo „našupu“ jedným ťahom rozrezal prasa v mäsokombináte ďaleko za hranicami Slovenska. Darmo, Slováci sa nikde a nikdy nestratili. Obživu našli, kumšt nezapreli, peniažky domov posielali.

Na margo zafóliovaného auta sme sa od bývalých šabľovníkov, ktorí prišli na Fundišťá zatancovať Vrabčáka aj Pod šable v zeleno-čiernych montérkach, dozvedeli toto: „Takto si tu občas vystrelíme z nejakého kamaráta.“ Konkurenciu im robili malí školáci, ktorí sa ešte len do roly šabľovníkov pretancovávali s prútikom v ruke a hrdelným pokrikom.

Ešte dlho po našom odchode sa v Chtelnici tancovalo. Aj basu tu na zábave pochovali a ako v minulosti možno i teraz niektorí šabľovníci po náročnej trojdňovej pochôdzke prespali deň aj noc. Ale stálo to zato! Ďakujeme za vyzvŕtanie a ospravedlňujeme sa za nemotornosť, prípadne pristupený palec na nohe.