I keď žije v Nemecku, posledná z prvých piešťanských trojičiek má pri srdci aj v ňom Slovensko

Predstavte sa nám, ako sa voláte, kde žijete, v akej oblasti pracujete, čím ste, čo vás baví?

Volám sa Mária Fregapane, som rodená Machovičová. Žijem v nemeckom Paderborne, čo je osemdesiat kilometrov od Dortmundu. Už niekoľko rokov pracujem v jednej rodinnej kaviarničke. Baví ma šport a turistika, tieto dva koníčky sa mi vždy páčili a nikdy ma neomrzia.

Nedávno ste na jeden z piešťanských webov zavesili fotografiu, kde ste ako bábätko spolu so svojimi súrodencami. Ste jednou zo známych trojičiek, ktoré uzreli svetlo sveta v piešťanskej pôrodnici. Kedy to bolo, viete nejaké podrobnosti – kto z lekárov, sestričiek bol pri vašom pôrode? A aký to bol pôrod, ako si naň spomínala vaša mamička?

Narodila som sa 29. decembra 1976 ako tretia z historicky prvých trojičiek v Piešťanoch a ako posledná z ôsmich súrodencov. Škoda, že neviem, ako sa volal doktor alebo sestričky, ktoré boli pri pôrode, ale jedno viem určite z rozhovoru s mojou maminou, že nielen ona, ale aj celá pôrodnica boli z nášho narodenia v šoku. Mamina si vždy priala mať dcéru. Vtedy ešte nebol ultrazvuk, tlkot srdca bábätka v brušku počúvali lekári fonendoskopom. Zistili, že to asi nebude len jedno bábätko, ale že táto rodička čaká dve dieťatká. To, že v brušku boli tri, bola, samozrejme, senzácia ku koncu roka 1976. Takže Pán Boh splnil mojej mamine jej veľké prianie trojnásobne!

Prezraďte niečo o svojej rodine i to, aké boli vaše bábätkovské miery, parametre. Mimochodom, asi ste neboli jednovaječné trojčatá, či sa mýlime?

Náš otec Michal Machovič pochádzal z Banky a mamina Mária, rodená Hlaváčová, z Vrbového. Mamina zomrela pred siedmimi rokmi a otec pred piatimi. Moje sestry sa volajú Katarína a Jana. Katarína žije a pracuje na Slovensku a Jana tu v Nemecku, len v inom meste.

Ja som pri pôrode vážila 1,82 kilogramu a merala som 51 centimetrov, moje sestry mali okolo 1,5 kg a merali 46 cm. Ale i keď som bola najväčšia a aj silnejšia, musela som byť tak ako „segry“ v inkubátore. Moje sestry sú jednovaječné dvojčatá a ako v detstve, tak i dodnes sú ako drvivá väčšina jednovaječných dvojičiek silne fixované jedna na druhú. Ja som bola skôr taký jedinec, ale to neznamená, že sa nemilujeme. Tak to bolo a aj bude do konca života.

Zrejme nebolo jednoduché vypiplať z takých malých drobčekov zdravé detičky. Ako ste si žili, aké jedlá obľubovali, čo z toho doteraz milujete?

V detstve som milovala všetko, ale ako som už hovorila, bolo nás veľa, takže na vyberanie nebolo mnoho. Bola som ale vždy šťastná, že máme čo jesť, sme zdraví a sýti. Dodnes milujem šnicle. Také originálne, aké sa robili doma. Tie sú na nezaplatenie!

Prezraďte, závideli vám v detstve kamošky, že ste boli nerozlučná trojica a stále ste sa mali s kým hrať?

Závisť nie, tá tam určite nebola. Mali sme mnoho priateľov. A platilo – čím viac dievčat v bande, tým väčšia sranda bola.

Niekedy to tak býva, že ak sa človek narodí z dvojičiek, trojičiek, aj on, respektíve jeho potomkovia majú dedičné dispozície, že tiež môžu mať dvojičky-trojičky. Bolo vám niečo v tomto zmysle povedané? A máte už aj vy sama deti?

Samozrejme, že som sa sama seba pýtala, či aj ja budem mať dvojičky alebo trojičky. Ale k tomu neprišlo. Mám tri deti, mala by som aj štyri, ale druhorodený syn Kevin mi ešte pred pôrodom umrel. Mám teda dvoch chlapcov a jedno dievčatko. Peter má 27 rokov, Salvatore 19 a Maria Aurora 17, takže sú už dospelí.

Ako sa vám žije v Nemecku, čo je tam teraz dobré a čo nie, z čoho máte radosť a z čoho prípadne obavy, strach?

Ako sa mi žije v Nemecku? Hmm… Tak ako aj na Slovensku a v iných krajinách musíš tvrdo pracovať, aby si bol šťastný. To je základ života. Čo si neurobíš, to nemáš. Po rokoch driny a trápenia musím dnes povedať, že som tu šťastná a zdravá. Ale to neznamená, že som zabudla na moju rodnú zem, na Slovensko. Dokonca som si nechala vytetovať na hruď, k srdcu aj slovenskú vlajku. Lebo, aj keď žijem v Nemecku, moja myseľ a srdce patria len Slovensku.

Aké jedlá zvyknete teraz variť na Vianoce?

Som tradicionalistka, preto aj tu v Nemecku nemôže na štedrovečernom stole chýbať vianočná kapustnica, ryba a zemiakový šalát. Na druhý deň vysmážam šnicle a, samozrejme, dojedáme zemiakový šalát. Ale to už dopĺňam aj predjedlom a studenou misou.

Blížia sa sviatky radosti a pokoja. Čo by ste zaželali svojim blízkym na Slovensku a čo všetkým ľuďom dobrej vôle?

Chcem prostredníctvom Piešťanského týždňa celej mojej rodine, príbuzným, priateľom, známym aj neznámym popriať krásne Vianoce, veľa zdravia, šťastia, lásky, síl a hlavne porozumenia. A všetkým spolu krásny nový rok 2023.

Zhovárala sa Viera Dusíková, foto: archív Márie Fregapane