Elektrikárske esá sa stretli po 50 rokoch!

  • Kultúra a spoločnosť / Piešťany
  • 12. júna 2022, 00:02

Len pred pár dňami sa na stretávke po päťdesiatich rokoch od maturity stretli „chalani“ zo Strednej priemyselnej školy elektrotechnickej v Piešťanoch. Volali ich – Véčkari. Prečo, to sa dozviete od jedného z nich, Jaroslava Mišuru. Prezradil aj to, že po pamätnom „lyžaráku“ mali ich triedu rozpustiť. Lietali vo vzduchu dvojky aj trojky zo správania.

Účastníci stretnutia - stoja zľava: Peter Zitto, Ľubor Zuzic, Jozef Zaťko, Jozef Benka, Ján Otruba, Ľubomír Ivanov, Stanislav Sloboda, Pavol Minárik, Jozef Čačík, Ľubomír Chalás, Ján Hanko, Ernest Jánoš, Braňo Baďura, Peter Zamborský, Jozef Kunik, Rudolf Hagara a Jaroslav Mišura, sedia zľava: Ladislav Racík, Ján Lipka a Juraj Adamec. (Autor: archív Jaroslava Mišuru/archív Juraja Adamca)

Nepovedali by ste o nich, že majú dohromady takmer 1400 rokov. Za tých päťdesiat rokov cválal svet elektroniky závratnou rýchlosťou. Od elektrónok, ktoré stále ešte neskončili a nedokážu ich nahradiť tranzistory, ktoré sú rovesníkmi Véčkarov, cez integrované obvody nízkej integrácie až k dnešným riešeniam. A to všetko za krátke obdobie od maturity týchto chalanov. Hovorí sa, že elektrikári nestarnú, pretože sú stále pripojení online.

Zelené stužky nádeje pripínal na saká triedny učiteľ Ľudovít Ďuriš. Práve ostužkováva Juraja Adamca.

O stretávke, ale aj o histórii a udalostiach tejto triedy nám porozprával inžinier Jaroslav Mišura: „Trošku si zaspomínam. Iste mnohí viete, že na základe vzniku podniku Tesla Piešťany a jej plánovaného rozvoja zriadili v našom meste Strednú priemyselnú školu elektrotechnickú. Prvý ročník otvorili v roku 1967 ako pobočku SPŠE v Bratislave na Palisádach. V roku 1968 sme boli na prijímačkách ešte v Bratislave. Triedy sme mali v parku. V našom ročníku boli štyri triedy, jediná na Slovensku bola orientovaná výhradne na technológiu Tesly Piešťany. Dnes je to na neuverenie, ale v tej dobe sa v Piešťanoch, ešte vo Figare, vyrábali aj elektrónky. Už však stála i nová Tesla a tam sa darilo polovodičom. Ako druháci sme prešli do novej budovy, bývalého okresného úradu na Námestí SNP. Pred nami tam tiež sídlila Tesla. Ešte vysvetlím, prečo nás volali Véčka. Naša špecializácia, ktorú sme študovali, bola elektro-vákuová a polovodičová technika. Po nás už takúto triedu neotvorili! Aspoň sa šíri taká legenda.

Učili nás aj zamestnanci z Tesly, ale zväčša nám svoje vedomosti odovzdávali učitelia priemyslovky. Na mnohých sme si na stretnutí aj zaspomínali v dobrom, ale boli i takí, na ktorých mali niektorí ťažké srdce. Riaditeľom bol v tom čase Tibor Vadrna. Nám šéfoval spočiatku Jozef Horažďovský, neskôr nás prevzal Ľudovít Ďuriš. Nebudem menovať všetkých, nerád by som na niekoho zabudol. A áno, učila nás aj Vlasta Nerádová. Väčšina našich učiteľov už nežije. Počítali sme na stretnutí roky a nejako nám vychádzalo, že tí, ktorí ešte žijú, sú našimi rovesníkmi. Bolo nám ľúto, že momentálny zdravotný stav nášho triedneho Ďuriša mu neumožnil sa s nami stretnúť. Aspoň na diaľku sme mu popriali veľa zdravia!

Ale vrátim sa k našej triede z rokov 1968-1972. Boli sme čisto chlapčenská trieda z Piešťan a blízkeho okolia, potenciál určený pre Teslu. Tu sme napokon aj niektorí skončili po strednej alebo vysokej škole. Spomínam najmä na naše mimoškolské aktivity. Laco Arbet, žiaľ, už nebohý, bol srdcom organizovania spoločenského života v rámci družby s SVŠ-kárkami (tak sa voľakedy volali gymnazistky, nebolo to gymnázium, ale SVŠ). Spomínali sme na náš spoločný ‚ples‘. Učitelia z toho mali stresy a, samozrejme, povinný dozor, keď si dobre pamätám, v kultúrnom dome v Moravanoch nad Váhom. Potom sme organizovali stredoškolskú futbalovú ligu v Piešťanoch, kde vznikol problém, že účastníci utekali z internátov s výhovorkou, že idú hrať zápasy. Tak sme po nejakom čase skončili.

Nezabudnuteľný bol náš lyžiarsky výcvik na Táloch. Jednak sme tam hrali oslabovku proti dvom triedam zdravoťáčok z Nitry, jednak to niektorí učitelia nezvládli mentálne. Vznikli drobné nezhody pri výklade povinností na lyžiarskom výcviku. To vyvrcholilo po návrate do školy, keď prišlo k vyhroteniu situácie do takej miery, že riaditeľ Vadrna rozhodol o zrušení našej triedy. V rámci nezodpovednosti vtedajšej generácie (o generácii mladých v celej Európe v roku 1968 a nasledujúcich sa doteraz vedú diskusie a natočilo sa veľa filmov, v ktorých sme sa našli, veď v tej dobe s nami tiež začínali Beatles, Elán a ďalšie nesmrteľné ikony) sme sa s ľahkým srdcom vybrali zapiť smútok. Vtedy, samozrejme, iba kofolou – do kantíny.

Po intervencii jedného z rodičov vedenie školy pochopilo, že bez nás je ohrozený ďalší osud technického rozvoja socializmu a došlo k zrušeniu tohto ojedinelého rozhodnutia a učitelia mali robotu nás znova dostať do školy. Skončilo sa to asi pätnástimi trojkami z chovania (po novom správania) a asi desiatimi dvojkami. To však boli iba návrhy, skutočnosť nebola až taká hrozná. Ja som napokon tú dvojku dostal na konci roka.

Samozrejme, ďalej pokračovala aj naša spolupráca s dievčatami z vedľajšej školy, ktorá vyvrcholila na chmeľovej brigáde na družstve v Dolnom Lopašove. V spomienkach sme to prešli decentným mlčaním. Jednoducho, tieto témy sa ani po toľkých rokoch medzi džentlmenmi neotvárajú. Boli, samozrejme, aj ďalšie spomienky, ale niektorí účastníci týchto príhod ešte žijú, tak sa to nedá verejne rozoberať.

Približne pred 50 rokmi sme mali pamätnú stužkovú v hoteli Lipa. Ešte fungovala dlho po nás, terajší stav nie je naším pričinením. Študentskú hymnu sme spievali dvakrát. Oficiálne iba tí, ktorí mali na takýto prejav súhlas od pána učiteľa Aurela Štefka. O polnoci potom aj tí, ktorí boli z prvého kola vyradení pre chýbajúci hudobný sluch. No a, samozrejme, to druhé kolo nám zostalo v pamäti. Ale nie úplne, pretože na stretnutí po päťdesiatich rokoch sme sa nezhodli na presnom texte, preto sme sa dohodli, že nabudúce to budeme mať na papieri. Samozrejme, s ohľadom na našu pracovitosť a vzorný prístup k učeniu sme zmaturovali všetci! Časť sa vybrala priamo do praxe a asi dvanásti sme skúsili šťastie na vysokých školách.

Takže ešte malé zhrnutie, po 50 rokoch sa stretla pamätná Véčka v reštaurácii Centrál v počte 20 chlapov v najlepšom veku. Z počtu 31, ktorí ukončili, sa pre závažnú podmienku nemohli zúčastniť štyria, ktorí už neprídu na žiadne naše stretnutia. Nech je im naša zem ľahká. Ostatní boli ospravedlnení zo závažných osobných a zdravotných dôvodov. Ale zväčša sľubovali, že sa do budúceho stretnutia dajú dohromady a prídu. Boli medzi nami tesláci, atomáci, podnikatelia, riaditeľ školy, štátni zamestnanci. Všetci zanechali za sebou nezmazateľnú stopu aj v pokračujúcich generáciách či už na Slovensku, alebo v zahraničí.

Páni, bola pre mňa česť sa s vami zasa stretnúť! Teším sa na ďalšie stretnutie nezabudnuteľnej Véčky. Sú veci, na ktoré sa nedá zabudnúť. Veď čože je to päťdesiatka!“

199 Shares

Najnovšie správy

Dňa 15 augusta 2022 pred 12-tou hodinou bol na linku tiesňového volania ohlásený požiar rodinného domu vo Vrbovom. Po vykonanom…
  • 16.08.2022, 07:58
  • Spravodajstvo / Región
streda, 17. augusta 2022
Meniny má Milica, zajtra Elena, Helena