Podoby džezu píšu už 400. pokračovanie

  • Rozhovory / Kultúra a spoločnosť / Hudba / Piešťany
  • 8. mája 2022, 00:01

Každú nedeľu má svoje neodmysliteľné miesto v životoch milovníkov džezu relácia, ktorej domovom je Rádio Piešťany. Podoby džezu vysielané vždy o 20. hodine pre poslucháčov už 11 rokov pripravuje piešťanský džezmen Ján Babič. Ten v týchto dňoch dokončuje neuveriteľné 400. pokračovanie relácie, ktorej je hlasom i tvárou už od marca 2011.

Hudobník Ján Babič má džez v krvi. (Autor: archív Jána Babiča)

Prečítajte si rozhovor s muzikantom, organizátorom podujatí, šíriteľom a milovníkom džezu Jánom Babičom, ktorý v ňom prezradil i to, o čom budú Podoby džezu č. 400. Naladiť si ich môžete na Rádiu Piešťany v nedeľu 8. mája o 20.00 h.

Ako vznikli Podoby džezu?

V rámci môjho záujmu o muziku a džez som kedysi mal takúto reláciu v jednom trenčianskom rádiu, ktoré svoju činnosť skončilo. Stále som však mal nutkanie robiť túto reláciu a šíriť džez. Napísal som akýsi „pozývací list“ rádiám na Slovensku a odpovedalo mi Rádio Piešťany, čo ma náramne potešilo. Dozvedel som sa, že je tu relácia zvaná Podoby džezu, ktorá už asi pol roka v tom období fungovala. Jej zakladateľom bol Ladislav Mušinský, ktorý už dnes nie je medzi nami. Bol to výborný kolega a človek, znalý hudby síce skôr rockového štýlu, ale aj Podoby džezu robil vkusne, so záujmom. Nejakým spôsobom sa stalo to, že prišli aj s Paľkom Jurákom za mnou, dohodli sme sa a po pol roku existencie relácie som rád nastúpil v marci 2011. So zimomriavkami som si nedávno spomenul, že celá táto akcia trvá už 11 rokov, dostali sme sa k magickému číslu 400. Myslím si, že to svedčí o niečom, čo má svoju tradíciu, kvalitu, počúvanosť.

Ako vyzerali Podoby džezu v tom čase?

Mám pocit, že vtedy trvala relácia hodinu, bola monotematická – rozoberal sa určitý štýl, album, udalosť. Nenakrúcalo sa niekoľko dní vopred ako v súčasnosti, ale išli sme naživo. K tomu by som sa rád aj vrátil, lebo hovoriť do počítačovej obrazovky je veľmi ťažké. Určite by sa v rámci live vysielania zapájali aj poslucháči, malo by to väčšiu interaktivitu a obsahovo by to bolo ľahšie zvládnuteľné.

Ako príprava vyzerá teraz?

V súčasnosti je nosným programom slovenský džez, autori, interpreti a čakám na každú príležitosť, keď môžem novú hudbu, albumy prezentovať. Vraciam sa i k jubileám, výročiam, k mnohým ľuďom, s ktorými komunikujem na Slovensku i po svete. Je mi vzácne sa na nich obrátiť a postaviť reláciu aj vďaka nim. Sú však i mesiace, keď je zvýšený výskyt narodenín určitého typu muzikantov – bubeníci, saxofonisti atď. Relácia má vtedy stále akúsi sprievodnú niť, ktorou sa vinie. Totiž nie je jednoduché postaviť dvojhodinovú reláciu s určitým napätím, príťažlivosťou. No robím to rád, rád nad tým premýšľam, hľadám vhodné pesničky. Niekedy použijem aj sedem-osem albumov do jednej relácie, citujem ľudí, ktorí tvoria, mojich predchodcov. Máme poslucháčov po celom svete – Austrália, Spojené štáty, Štokholm, Praha, Teplice či Trnava. Ozývajú sa a ja nemôžem zostať úrovni nič dlžný.

So svetovým bubeníkom Alom Fosterom

Čo sa vám robí najľahšie?

Najradšej robím muziku, v ktorej som vyrástol – hard bop a obdobie od 60. rokov. Priamo som ho zažíval, začínal som vtedy hrať, skúmať. Tento džez mi vliezol pod kožu, pamätám si ho, nemusím ho študovať, lebo viem, ako ktorá kapela hrala, poznám obsadenie i čo bolo jadrom jej tvorby. Tiež rád spracúvam témy slovenskej scény. Na podujatiach sa stretávam so samotnými tvorcami, s mnohými som hral, poznám ich aj vďaka tomu, že organizujem koncerty. Viem presne, za kým ísť a koho sa čo opýtať. Je to veľmi zaujímavá práca, ide od ruky a cítim sa v nej ryba vo vode.

Kedy a ako ste prvýkrát pričuchli k džezu?

Chodievali sme na prechádzky do parku. Na terase Kursalonu bol jukebox, do ktorého sa hádzala koruna a stláčalo číslo a písmeno. A neviem ako, či som len skúšal, alebo sa to spustilo nedopatrením, ale zrazu som začul hudbu, pri ktorej so mnou hrklo ako v starých hodinách. Páčila sa mi. Neskôr sme sa v parku ocitli opäť, vypýtal som si od staršej sestry korunu a zámerne som šiel k jukeboxu. Zahral tú pesničku opäť – prvá strana bola pod číslom 41A, Woody Herman. A takých, ako som bol ja, bolo viac.

Neskôr som študoval a pracoval v úplne inom odvetví, no prichádzalo obdobie uvoľnenia, nešťastný rok 1968, keď skrslo v každom mladom človeku, že toto nie je dobré. Vtedy som už hral v piešťanskej kapele s menami ako Šaňo Kováč, Stano Koutný, Libor Gardoň, Janko Miškech, Johnny Akaj, Milan Chmelík. Stretávali sme sa, tvorili sme za ťažkých podmienok, neboli knihy, príručky, no kapela hrávala v Edene, Slovane. Džez však u mňa rástol najmä po roku 1969, keď som odišiel z práce venovať sa mu naplno. V roku 1971 som išiel na prvý zahraničný angažmán do môjho milovaného Švédska. Neskôr som prestúpil do inej kapely, s ktorou som precestoval celý svet.

Kedy ste prvýkrát vycestovali do mekky džezu, do Ameriky?

Písal sa rok 1974 a bola to absolútne výnimočná skúsenosť. V tej dobe sme hrali na výletnej lodi, ktorá sa plavila okolo sveta. Naším domovským prístavom bolo San Francisco, viackrát sme boli aj v New Yorku a iných mestách. Prísť do Great American Music Hall v San Francisku, sadnúť si na pivo, pričom na pódiu hrajú legendy, kráčajú oproti vám. Je to dych vyrážajúce. V džezovom klube Matador na Broadway raz hral Oscar Peterson, nesmelo som za ním prišiel, aby som mu dal podpísať dosku. Keď som mu povedal, odkiaľ som, spomenul, že v Československu hral, preskočila iskra a fungovalo to. Stretol som obrovský počet ľudí, ktorí vo mne umocnili to, čo vtedy zafungovalo pri tom jukeboxe. A mojou snahou je v Podobách džezu posunúť to do bodu, kedy to bude rukolapné.

Sadli ste si s niektorými osobnosťami tak viac?

Keď som organizoval koncerty, stretával som ľudí opakovane. Myslím si, že medzi nami nebola hraná sympatia, boli úprimní, otvorení. Spomeniem amerického gitaristu Larryho Coryella alebo bubeníka Ala Fostera. Nielen jazykom, ale aj tým, čo sme v živote zažili, sme si rozumeli s Jirkom Mrázom. Tento útly človiečik bol obrovská duša so vzácnym kumštom. Jeden z mojich najväčších zážitkov bol však Karel Velebný, ktorý prišiel do Piešťan rehabilitovať. Keď sme cvičili v Napoleonských kúpeľoch, začul hudbu a prišiel. Zobral ceruzku, napísal aranžmán, zahrali sme spolu v Slovane. A ľudia prišli. Dnes ľudia nechodia. To nie je nostalgia za starými časmi, len čisté konštatovanie.

Hudobník Ján Babič má džez v krvi.

Koľko trvajú také rozhovory medzi džezmenmi?

Do šiestej do rána (smiech). Preberajú sa veci, ktoré človek nasáva, ale aj konkrétne záležitosti, ktoré sa nie vždy podarí aplikovať do hry na nástroji. Zásadné je, aby vec zostala džezom, aby sa zachovali základné atribúty. Napätie, pocit, dialóg v tej hudbe musí existovať. Keď existuje, je to džez a nedá sa to ničím nahradiť.

Robia takýto džez aj predstavitelia súčasnej generácie?

Vo veľkej väčšine áno. Nestotožňujem sa celkom s vkladaním slovenských ľudových motívov do džezu. V mnohých prípadoch je to vkusné, no ide o prechádzku na tenkom ľade. Keď je to príliš násilné, účelové, nie je to vždy vydarené.

Ako novinár píšuci o hudbe, džeze ste nadobudli množstvo kontaktov, skúseností, zážitkov. Je toto dôvod, vďaka ktorému Podoby džezu viete vždy dramaturgicky pripraviť?

Trochu to znie ako chvála alebo vyzdvihnutie istých vlastností, za čo ďakujem, ale áno. Viem, ako postaviť dramaturgiu, ale aj súvislosti. Viem, ako popísať jednotlivé albumy, nie urobiť odborná recenziu, do tej sa nepúšťam, no viem, ako album vznikol, kam má daná hudba smerovať a aký má dopad. Je to dôležitý moment pre tvorbu hudobnej relácie.

Kde máte uskladnený všetok materiál?

Mám platne, nahrávky, CD, ale mám aj nahrané veci od iných redaktorov. Sú to kvantá vecí, no stále je toho málo (smiech). Ale mám dostatok materiálu, aby som dokázal pokryť takmer každú príležitosť.

Sú relácie, ktoré sa vám robia vyslovene ťažko?

Áno, niekedy to neodsýpa. Nemám tú niť, aby som vedel, čo sa udeje o tri pesničky. Musím to vtedy akoby navliekať ako koráliky – jeden po druhom. Potom sú veci, pri ktorých cítim určitú nespravodlivosť, a to v určitom hodnotení alebo v určitom vývoji situácie, ktorá sa môže týkať aj ľudí. Sú ľudia, ktorí akoby tlačili na pílu, vymáhajú si pozíciu. S tým sa mi pracuje ťažko.

Máme na Slovensku talenty, ktoré majú šancu to dotiahnuť naozaj ďaleko?

Aj v relácii sa snažím hovoriť o tom, že slovenský džez je na veľmi dobrej úrovni. Viem si predstaviť, že i v rámci svetovej scény by mohli uspieť a hrať napríklad v Amerike. Tam už ale je to skôr na záujme inštitúcií, aby sa tí ľudia dostali do všeobecného povedomia. Máme totiž umelcov, ktorí študujú na svetových konzervatóriách, nahrávajú v zahraničí dosky.

Ak by sme žili v ideálnom svete a mali by ste neobmedzené množstvo času, technických prostriedkov a financií, ako by ste vylepšili Podoby džezu?

Vysielal by som ich hodinu denne sedem dní v týždni. Stále by bolo o čom hovoriť.

Vnímate reláciu ako svoje dieťa?

Áno. Ale, samozrejme, ten, kto dal relácii meno a vtipnú zvučku, bol Lacko Mušinský. Ale aj po 11 rokoch, keď sa skončí v nedeľu relácia, už premýšľam, o čom bude ďalšia.

O čom bude jubilejná relácia číslo 400?

Podoby džezu číslo 400 zostanú verné tradícii, že budú aktuálne. V sobotu 30. apríla sa uskutočnilo odovzdávanie ceny ankety Esprit 2021, z ktorej budú v tejto relácii výsledky, reportáž, rozhovory.

A o dva roky bude diel číslo 500?

Veľmi rád by som bol, ak by sme sa stretli pri tomto stole a oslávili päťstovku. Vôľa aj chuť je, len aby vydržalo zdravie. Ťažkosti nemám žiadne, hrám na bubnoch, hrám golf.

Čiže džez je recept na dlhotrvajúce zdravie?

Myslím si, že je. Ale prevenciou proti Alzheimerovi je asi aj hra na bicích. Musíte koordinovať a mať kondíciu. V tej ma udržiavajú aj psíky. Nehovoriac o tom, že fyzickú kondíciu som určite nadobudol ešte na kúpalisku Eva, kde sme boli 12 hodín v pohybe, hrali sme volejbal, arénu, skákali do vody, chodili sme na Váh na kajak… a randiť.

Čo by ste chceli popriať Podobám džezu do ďalších rokov?

V prvom rade, aby Rádio Piešťany zostalo minimálne na takej úrovni, na akej je, aby išlo s dobou nielen technicky, ale i svojou filozofiou. Aby sme boli s Podobami džezu súčasťou dobrého mena rádia. Sme otvorení džezovému svetu a ten nás vníma. To by som chcel, aby sme nestratili, ale ešte viac rozvili. Aby sme pomohli dostať slovenský džez zo škrupiny. A dostali sa do pozície, že budeme môcť vysielať naživo, čiže zo štúdia priamo do obývačiek.

0 Shares

Najnovšie správy

Dnes je piatok 24. mája. Tento deň je Európskym dňom národných parkov. Meniny má Ela.
  • 24.05.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
Dnes je streda 22. mája. Tento deň je Medzinárodným dňom biologickej rozmanitosti. Meniny má Júlia, Juliana.
  • 22.05.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
Dnes je štvrtok 23. mája. Tento deň je Svetovým dňom korytnačiek. Meniny má Želmíra.
  • 23.05.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
piatok, 24. mája 2024
Meniny má Ela, zajtra Urban