Naša letná kuchyňa voňala drevom, kukuricou a burčiakom

Neviem, prečo som si myslela, že šporák musí byť vymetený dočista, a tak som metličkou zametala o 106, len aby do kovovej lopatky bolo čo naložiť až do samej poslednej smietky a obsah lopatky šupnúť do cínovvého kýbla. Odoberali sme vtedy denník, čo sa volal: Hlas ľudu, ten dobre horel. A náš tatičko, poctivý majster, kovorobotník od Feketeho, ho miloval. Je mi úprimne ľúto, že Kovovýroba na Sládkovičovej, neskôr Priemyselnej ulici je už len v mojej mysli. Prepadla sa v dejinách ako všetky takzvané výdobytky socializmu, pribudli plechové hangáre na úrodnej zemi.  

Pokračujem v návode na zapaľovanie ohňa v šporáku. Možno sa to niekomu na zimu zíde. Noviny som zmochlala, stačili tri dvojstánky, na ne poukladala asi štyri, päť kálaničiek a navrch tenké narúbané polienka. Spravidla stačili tri, štyri. Otočila som páčku, ktorou sa ovládal otvor do komína, vzala zápalky a jednu z nich škrtla. Na tretí krát, čo som sa to naučila, už stačila len jediná.

Raz mi síce obhorela zajačia ušianka (vtedy, keď som bola deviatačka), to bolo VIP – nosiť ušianky zo zajačej kože.  Nemal ich len ten, čo čapicu nenosil. Ja som bola vždy zimomravá.

Mimochodom, kým sme peši prešli zo zafúkanej, zasneženej piešťanskej Kanady do mesta, som si ju pochvaľovala. Uzol s mašličkou navrchu som si rozviazala a „uši ušianky“ spustila na svoje dievčenské. Kedysi vraj krásne tenučké, aristokraticky ušľachtilé ušné lalôčiky.  Smola, už trošku ošumeli rokmi.  Vtedy, pri zakurovaní mi však  zasmredelo nad hlavou…Bóóže. Ja horííím!

Čo už, bolo po paráde, zajačina smrdí až na zvracanie! Ja som si svoje zvratky zhltla. Tak ako vtedy, tak aj teraz. Čo vám poviem. Ten okamih bol iba slabým odvarom toho, čo sa mi do života namotalo potom a čo zažívam teraz, keď proti mojej logike aj vôli, je vojna len na dostrel jedinej rakety. Už si ani nepchám do krka dva prsty. Len mávnem rukou. A poviem si: „Pane Bože. Pomáhaj! Ja toto neporiešim. Na to sú tu iní, múdrejší, čo nebudú musieť rozmýšľať nad tým, ako sa zapaľujú triesky v sporáku bez kociek priemyselných zapaľovačov.

A už sme nazad v letnej kuchyni.

Na sporáku sme obyčajne mávali dva hrnce. Jeden veľký – smaltovaný, v ktorom sa ohrievala voda na umývanie, kúpanie. V druhom, cínovom sa varievali zemiaky v šupke alebo namoržovaná kukurica. Ňou kŕmiavala mamička na jeseň kačice, kačkali v kŕmničku, perie mali omastené a mne osobne sa protivilo čo i len podať im čerstvej vody. Ale! Musela som, aby neskapali. Mamička do nich o piatej ráno, pred smenou a večer zhruba tiež o piatej  ďžgala rukou a niekedy aj „traktárom“ zrná, len aby mali pečienky, čo sa neskôr rozplývali na jazyku fajnšmekrov, čiže nás, utopené v kačacom tuku. Neriešili sme vtedy ani ekológiu, ani nejaké tie múdre odporúčania okolo racionálnej výživy. Proste sme jedli, pili, pracovali, chovali, pestovali, spracovávali. Bez nadstavby rozumkovania a prázdnych rečí o ničom. My me naplno žili! V súlade s prírodou a tešili sa. Spievali, tancovali v Slovane aj v Lipe, na Modrovke pili a doma  sa smiali, kávičkovali, keď bolo po robote a večer hrali sedmu, kanastu, žolíka. Večerníček bol v rozhlase o štvrť na sedem, keď okolo nás prešiek vláčik-poschoďáčik. Uviedla ho medovým hlasom z éteru teta Viera Bálintová.

Bóóže, ja sa asi rúham, ale na chlebe, čo sme kupovali v mliekárni na rohu križovatky Bratislavská-Vrbovská, alebo na Tesle, kde predávali potraviny v miestach, kde je dnes pohostinstvo, chutil ten náš kačací tuk ako almááázia. Naša mamička v Tesle predávala obedové lístky. Ak ste robili v Tesle a chceli na obed šniclu, aj keď ste nemali orazený lístok z dôvodu, že deň predtým vás zmohla choroba, alebo zaneprázdnila služobka, mamička a  jej kolegynky – Anka Bírová či Evka Helerová alebo pred nimi pani Slámová, to riskli. Šniclu ste v ten deň dostali. Ale koľko hubovej polievky si mamička vypočula za vás, od kuchárov, to ani netušíte. „Peťkovská, zase ste predali viac šniciel a my musíme dorábať! Znel spravodlivý hnev tesláckach kuchárov, ktorí so svojími pomocníčkami raz-dva dorobili aj tridsať šniciel. A bolo. Stravníci boli najedení. O to tu išlo. Veď denne varili pre tisícdvesto stravníkov rannej smeny. Boli to také milé ženičky, ako moja mamička. To ešte nespomínam stovky desiatových polievok, večier a polnočných, čo sa v Tesle „vydávali.“  Tie polnočné už boli chválabohu mrazené, ohrievané v alumíniovej dvojtácke. Ale, ich obsah bol možno zdravší, než to, čo sa dnes predáva v hypermarketoch, balené ekologicky. Môžem sa pokojne mýliť. Ja som tie mrazené pokrmy, asi štyri rôzne druhy dokola, koštovala len námatkovo, keď som ako dievča chodila s mamičkou, v neskorý večer, vydávať ich spoza okienka. Doma sme ako všetci v tej dobe žijúci Piešťanci dávali prednosť čerstvosti.

Vrátim sa k tomu nášmu šporáku

Na stene sme mali podobne ako na obrázku, čo je tu priložený, na štyroch pripináčkach pripnutý závesný rukou vyšívaný obrúsok s motívom. Bola tam vyšitá zamilovaná slovenská deva a mládenec v objatí a bozku a nad nimi a pod nimi retiezkou vyšívaný nápis: „Ako ja ťa ľúbim, nikto ťa neľúbi!“

V tej letnej kuchyni, ktorá bola zároveň pre nášho tatička počas jesenných a zimných dní aj fajčiarňou, sa premlelo všeličo. Tam som si vypočula príbehy z čias druhej svetovej vojny, keď sa Juhoslávia na čele s Josipom Brozom Titom oslobodzovala sama a keď v rieke plávali podrezané mŕtvoly Srbov…Bola som maličká a ničomu som nerozumela, iba som vnímala obrovský smútok vojny, čo zažil môj otec. Bodákmi Nemci zisťovali, či v posteli spí môj starý otec, našťastie schovaný v hnoji, aby si zachránil život, lebo bol partizán. Ale, život svojho prvorodeného syna nezachránil. Obesili ho, pochovali v hromadnom hrobe. Babka s dedkom ho vlastnými rukami vyhrabávali a jeho telo našli podľa belasých gombičiek. Mám tie okrúhle galantérne symboly uschované ako najväčšie poklady. Na úrovni mojou rodinou najvyššieho uznávaného vyznamenania: Rádu Červenej hviezdy. Tú kovovú hviezdičku v červenej škatuľke dostali naši starí rodičia ako satisfakciu za najstaršieho syna. Predstavte si to. Namiesto syna, stískate v ruke chladný kov. Aj toto prežili. A ešte všeličo iné.

Môj život sa točil a točí na všetky svetové strany, dostávam údery sprava aj zľava, odposdu aj zvrchu. Ale. Snažím sa vždy nájsť to, čo svieti, žiari ako slnce, ako tie kálaničky v našom starom šporáčiku.

Priložíte si ruky nad platne, šúchate si ich a hovoríte si: „Áaaa, už sa chytili, už je tu teplo. Všetko bude ako má byť. Len aby tu všade okolo bol mier, pokoj a teplo! A plyn pre tých, čo nevedia zakurovať v šporáčikoch. A na jeseň tiež burčiak, čo buble v demižónoch, prikrytých prešivákmi.

Prepáčte, trošku som si zaspomínala. Ak tu nájdete chyby, napríklad tvrdé „Y“ v prvom páde množného čísla mužského rodu, nie som žiaden dezolát, len sa mi mohlo stať, že „chybička se vloudila“. Ďakujem za pochopenie. Prajem vám pekný májový deň. Dnes je utorok 3. mája. Tento deň je Dňom Slnka a Svetovým dňom slobody tlače.

Viera Dusíková