Bábikárka Veronika z Piešťan: Nezostanú krásavice pod korytom! Už ich mám viac ako sto.

Pôsobili ste ako pedagogička, kde to bolo?

V školstve som pracovala tridsať rokov. Bolo to v Bratislave na strednom odbornom učilišti, kde som vyučovala odborné predmety. Špecializovala som sa na umeleckých kováčov. Vyučovala som malé skupiny žiakov v delených triedach, boli tam stolári, sochári, kováči. Ja som mala každý rok skupinu dvanástich až pätnástich kováčov.

Ešte sa vám niekto z nich ozýva?

Áno, som v kontakte s Jozefom Tomčalom z Lehníc, kováčom, ktorý sa podieľa na mojich modeloch.

Do Piešťan ste sa po dlhých rokoch vrátili už v dôchodkovom veku, dá sa povedať, že ste sem vhupli rovnými nohami. Prezraďte nám niečo o svojej rodine.

Po otcovi Jozefovi Švecovi mám korene v Piešťanoch, moja mama pochádzala z Komárna. Ja som sa narodila v Trenčíne a mám troch súrodencov.

Piešťany milujete celým svojím srdcom, aj staré fotografie z albumu pochádzajú z Piešťan…

Rok po maturite som robila v Galante vo výrobe, to bola vtedy povinnosť, veľmi múdra. Potom som pracovala ako konštruktérka v Ústave pre rozvoj strojárskeho spotrebného tovaru – v bývalom Rozvoji v Skelete.

Kedy a prečo ste začali robiť v školstve?

Do školstva som odišla ako tridsaťročná na podnet spolužiačky mojej dcéry, ktorá mi povedala, že mám predpoklady byť dobrou učiteľkou.

A tak som odišla aj z dôvodu, že tu som v tom čase veľmi málo zarábala. Intuitívne som cítila, že tam nájdem väčší priestor na sebarealizáciu. V Bratislave som učila tridsať rokov a na dôchodok som sa vrátila do Piešťan.

Ako ste sa vlastne dostali k vyšívaniu krojov pre bábiky?

Počas celého života som sa stretávala s výšivkou rôzneho typu, vyšívala som obrusy, záclony. V roku 1986 mal Slovenský zväz žien pripravenú kolekciu bábik. Z tridsaťjeden okresov tu vystavovali sto bábik. V tom čase som výstavu videla v Bratislave. Oslovila ma, ale čas na krojovanky mal ešte iba dozrieť. Musela som sa rekvalifikovať. Urobiť si pedagogické minimum a tiež absolvovať vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa na technickej univerzite, v tom čase SVŠT.

To už ste museli mať hádam aj štyridsať…

Áno, mala som štyridsať rokov, keď som dokončila vysoké školy, lebo vtedy sa diplomy ešte nepredávali. Moja dcéra v tom čase študovala na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského, odbor výchova a vzdelávanie dospelých. Jej téma seminárnej práce znela: „Príprava do dôchodku.“ A ja som mala byť objektom, na ktorom si to mala otestovať. Pre mňa bolo nemysliteľné byť objektom takéhoto testovania na vrchole kariéry. Na dôchodok som ani nepomyslela. Mala som svoju prácu rada. Zaskočila ma.

Až teraz, v tomto veku, keď som sa vrátila do Piešťan a začala sa venovať svojmu hobby, sa v myšlienkach vraciam k tejto otázke. Som veľmi vďačná mojej dcére nielen za to, že si ma vybrala za objekt svojej práce a viac vtiahla do svojho života, ale aj za pochopenie. Že čas a lásku, ktorých som ako matka samoživiteľka mala málo, som delila medzi prácu, štúdium, školu. Teraz by so mnou mohla moja dcéra urobiť kvalitatívne inú prácu. Už by som jej prostredníctvom vedela na základe vlastných skúseností povedať iným ženám, ako sa majú na dôchodok pripraviť. Lebo keď nie sú pripravené, sú zaskočené. Mnohé sa nudia, zaoberajú sa chorobami, klebetami, jalovým vysielaním televízie. Jedným slovom, sú otrávené. Moja záľuba ma tak napĺňa, že sa cez tieto spoločenské problémy prenesiem.

A nielen to, vraví sa – vrana k vrane sadá. Vďaka mojej záľube som objavila veľa priateľov, hlavne priateľky – vyšívačky. Učím sa od nich, pretože nemám ľudový pôvod, moji predkovia nechodili v kroji. A tak čerpám z fotografií, z múzeí, od žien, ktoré ľudovú tvorbu odevov ovládajú. Môžem aj niektoré vymenovať. Patria medzi ne Jana Poláčková z Ducového, Mária Trulíková zo Štiavnika pri Bytči, 93-ročná Mária Zámečníková z Moravského Lieskového, Emília Karníková z Bratislavy, Alžbeta Obuchová z Nového Mesta nad Váhom, Marta Stankovičová zo Šenkvíc, Miroslava Ležovičová z Modranky, Mária Božiková zo Šúroviec, Jana Majčíková z Trenčína, Marta Čechvalová z Bratislavy a Antónia Čechvalová z Očkova. Čestné miesto medzi nimi patrí Piešťanke Helene Augustínovej, ktorá ma kedysi k tejto záľube inšpirovala. No a nesmiem zabudnúť na jediného muža, ktorý vyšíva krojovanky – je ním Miroslav Makúch z Púchova.

Výstavy krojovaných bábik v Piešťanoch ste dali dokopy vy, bolo to náročné?

Úplne prvá výstava bola zorganizovaná prostredníctvom AkSenu v klube seniorov na Vážskej ulici. Spoznala som viac bábikáriek a nadobudla som aj väčšie sebavedomie. Rozdávala som radosť, roky som spolupracovala s riaditeľkou mestského kultúrneho strediska Martou Jurčovou, ktorá mala sama na pracovisku bábiku odetú v tekovskom kroji. Práve v MsKS bývali výstavy našich krojovaniek na rôznych miestach, najčastejšie vo foyeri. Raz sme tam mali aj tristo bábik.

Vraj ste sa ale poučili, že menej je niekedy viac…

Aj toto ľudové porekadlo v sebe skrýva veľkú múdrosť. Menej býva viac. Ak je vystavených menej bábik, ľudia si všimnú dôkladnejšie detaily krojov. Ale je to aj otázka, koľko času návštevník venuje výstave a tiež koľkí a z akých regiónov výstavu v Piešťanoch aj v rámci turizmu či liečenia zažili. Každý z nich hľadal svoj kroj. Pri inštalácii nám hojne pomáhal niekdajší galerista Martin Valo. V Kultúrno-spoločenskom centre Fontána sme mali aj pracovné stretnutie s bábikárkami. Predstavila som ho a spomínam na jeho vtipkovanie, povedal im: „Poznám vaše bábiky, nejednej som siahal pod sukne.“

Ale jedna z najúspešnejších výstav bola asi na malej scéne…

Máte pravdu, bola to posledná výstava, ktorú sme stihli usporiadať ešte pred covidom, videlo ju šesťsto ľudí. Bol to dobrý termín, keď v Piešťanoch mali babičky svoje vnúčatá. Päťstý účastník dostal nahú bábiku. Malo to mať motivujúcu myšlienku: „Keď si videl, urob si kroj sám.“ Úžasnou perličkou bolo, že nahotinku vyhrala pani, ktorá tu bola v kúpeľoch. Ubytovali ju na izbe s bábikárkou Miroslavou Ležovičovou z Modranky. Mirka ju na výstavu dotiahla a jej spolubývajúca nahotinku vyhrala.

Chceli ste ešte spomenúť veľkú kontinuitu, spolupatričnosť žien, ktoré sa bábikárstvu venujú…

Každá moja bábika má svoj príbeh. Bábiky spájajú aj bábikárky. Nie sme zárobková organizácia, ale nadšené pokračovateľky tradícií. Učíme sa jedna od druhej. Chodila som do Cífera, kde bola škola vyšívania so starou tradíciou. Tam som sa stretávala s technicky zdatnými vyšívačkami. Od nich som sa veľa naučila.

Predsa len, aké sny ešte máte?

Mojím snom je zachovať toto kultúrne dedičstvo vo svojich skúsenostiach transformovaných do Knihy o vyšívaní. Učila som študentov vypracovávať dokumentáciu technologických postupov, čo teraz zúročím pri zbieraní materiálov, ktoré chcem v tejto knihe uplatniť. Možno je to veľký sen, ale ja nikdy neprestávam snívať s mottom – čo chceš, to aj dostaneš.

Vyšívanie treba chápať ako systém s dvomi základnými prvkami, a to samotné vyšívanie a príprava. O vyšívaní sa už popísalo veľa, ale aj príprava a technologický postup sú veľmi dôležité a spočívajú vo viacerých úkonoch. Hygiena práce pri vyšívaní znamená patričné osvetlenie, správna výška osadenia vyšívacieho rámu aj sedu vyšívačky, aby ju nebolela chrbtica. Aj ruky musia byť v istej výške. Svetlo má byť z ľavej strany, ak je praváčka. Ak vyšívame večer, pri umelom osvetlení, má byť osvetlená len pracovná plocha, aby nám lampa nesvietila do očí. Napríklad prácu mi uľahčuje aj desať navlečených ihiel, aby som sa tým nezdržiavala. To sú také nuansy.

Aký je postup pri zhotovovaní kroja?

Prvá etapa spočíva v tom, že si naštudovaný ornament predkreslíme, treba zmerať bábiku a podľa rozmerov treba zmerať veľkosť motívu. Ja sa venujem iba piešťanskému a myjavskému kroju. Rešpektujem farby, ornament a techniku výšivky, lebo máme dierovanú aj naplno. Toto treba dodržať.

Je to spravidla tak, že ak žena pochádza z Tekova, venuje sa tvorbe odevu zo svojej oblasti?

Áno, spravidla to tak býva. Napríklad Mária Trulíková na otázku, ktorý kroj je najkrajší, odpovedala bez rozpakov: „Môj.“ To sa mi veľmi páči, takto by to mal každý cítiť. Z literatúry napríklad viem, že voľakedy boli vypisuvačky, kreslili vzory voľnou rukou, potom boli vyšívačky a v závere krajčírky, ktoré odevy kompletizovali. My robíme všetko samy. Každá z nás je vypisuvačka, vyšívačka aj krajčírka v jednej osobe.

Prezraďte nám nejakú veselú príhodu.

Na sociálnych sieťach som objavila bábiku, prostredníctvom ktorej som sa zoznámila s bábikárkou, ktorá pochádza z Moravian a žije na Floride. Začali sme si písať. Keď som jej povedala môj zámer spraviť mlynára, prekvapila ma tým, že mi poslala fajočku objednanú v Číne, odtiaľ dorazila za mnou do Piešťan. Takisto to bolo aj s okuliarmi pre lekárky a sestričku z Kramárov. Okrem krojovaniek totiž zhotovujem odevy pre remeselníkov. Tam rešpektujem presne dobové odevy. Spolupracujem pritom s mojím žiakom Jozefom Tomčalom z Lehníc, ktorý spravil pre bábiku – vartáša z dielne Milky Karníkovej halapartňu, pre mňa nákovu, kladivo aj poľnú vyhňu. Milka Karníková je mimoriadne dôsledná, naštuduje v literatúre jednotlivé súčasti odevov a na základe toho zhotovuje krásne veci.

Počula som, že sa venujete aj reštaurovaniu bábik…

Ľudia vedia o našej práci, a tak sa mi viackrát stalo, že som dostala hotové bábiky v starých krojoch, čo je úplná vzácnosť. Ich majiteľky vedeli, že sa dostanú do dobrých rúk, kde im bude nanovo vrátený život a krása. A to je tá reštaurátorská práca. Pritom sa aj najviac naučím, pretože odev musím rozpárať do poslednej bodky, opatrne vyprať, vyžehliť, aby sa farby nezliali, musím sa tiež naučiť, ako sa skladá. Je to náročná a zodpovedná práca, ale výsledok je úžasný! Hovorím tomu – „nezostanú krásavice pod korytom“.

Spomínali ste, že na prázdniny ste chodievali k starým rodičom, kde žili?

Mamin otec bol umelecký zámočník, robil v lodeniciach. Na prázdniny sme chodievali do Komárna, starý otec tam mal dielničku. A mne pach dielne sedel. To železo mi voňalo. V päťdesiatych rokoch, v čase kolektivizácie, som chcela byť traktoristkou. Ale aj keď som bola malá, ostatné decká mali ako svoj idol z rozprávok princezné, ja som mala vodníka. Preto som zhotovila aj toho mlynára na výstavu, ktorá je aktuálne až do začiatku apríla v piešťanskom múzeu, vo Vile dr. Lisku. Vodníka mi urobila Milka Karníková a scénu mlyna má na svedomí bývalá kolegyňa, ktorá učila scénografiu. To preto, lebo maketa mlyna musí byť ľahučká a sklopná, úsporná, aby som ju mala kde odložiť. Veľa radosti s tým zažijem. A som šťastná, že som spoznala toľkých nádherných ľudí, ktorí ma obohatili ľudsky aj profesionálne. Je to úžasné, keď človek vidí, že klenoty našej minulosti ukryté v bábikách, ktoré naše bábikárky vytvorili, prežívajú aj v súčasnosti. Som hrdá, že i ja medzi tieto ľudové umelkyne patrím.