Fašiangy: V Nižnej nešetrili pálenkou ani človečinou
„Pod šable, pod šable aj pod obušky, všetko my berieme, aj plané hrušky. Tuto nám nedali, tamto nám dajú, komára zabili, slaninu majú.“ Tieto slová nôtili za zvuku dychovej hudby mládenci z Nižnej a tancovali spolu s dievčatami. Chlapi skákali pod šable, dievky sa točili vo víre karičky. Plisované sukne viali aj v bezvetrí, takže odháňali hádam aj paru z chladiacich veží bohunickej elektrárne.
Ten pocit slobody, krásy, spevu, muziky, tradícií premiešaný so štamperlíkmi slivky, hrušky, drienky či borievky, ale aj vína, pampúchov, šišiek, fánok, koláčov sladkých, slaných, klobásy, slaniny, pagáčikov, korbáčikov a iných dobrôt, sa nedá opísať. V Nižnej totiž minulú sobotu – poslednú fašiangovú – smrdela človečina!
A bola taká aj onaká. Smutná: keď pri bráne, na ktorú zabúchal „hasič“ Marián Blanár, mu domáci so zvesenými ramenami, odetí v čiernom, povedali, že tento rok smútia. Na počesť svojho milovaného zosnulého si preto prosia zahrať pietnu pesničku. Richtár Igor Horváth zavelil veselej chase šabľovníkov a krojovaniek nástup do jednej „šóry“.
Hudba pod vedením kapelníka Petra Čeligu z Veľkých Kostolian dúchla do nástrojov a z trúbok sa ozvalo: „Blíž k Tebe, Bože môj, len k Tebe blíž, bárs by ma tlačili starosti kríž! Vzdor smútku, bolestiam, ja vždy za heslo mám: Blíž k Tebe, Bože môj, len k Tebe blíž!“ Fašiangový sprievod sklonil hlavy, domáci ostali nemo stáť a dívali sa na tú nádheru, jemne sa pousmiali, v srdci sa zračili spomienky, na malý okamih bolo cítiť dotyk večnosti. Aj nákladiak naložený siahovicami dreva zastal. Šofér vypol motor…
Ešte sme len začínali s reportážou. Fašiangový sprievod sa pohol, kráčal ďalej, rad zaradom tam dychovka hrala smútočné piesne. „Nám v rodine umreli za jediný rok štyria, susedovi zomrela žena, ďalšiemu brat, v tamtom dome odišli naraz dvaja, aj oproti susedke umrel muž. Milá pani redaktorka, veru taký rok sme prežili. Skoro každý tu kohosi pochovával. Ak si ale chcete natočiť skákanie pod šable, musíte ísť ďalej, tam, kde bývajú mladí, bude tancovačka,“ dozvedeli sme sa od jednej z trúchliacich rodín.
Od brány k bráne, od domu k domu chodili šabľovníci a my kúsok spolu s nimi. Richtár, ktorého bolo dobre rozpoznať už z diaľky podľa farebného srdca so stuhami pripnutého na parádnom kabátci, mal za úlohu vyzvŕtať gazdinú. Ostatní tanečníci a tanečníčky pozvali do tanca gazdu a jeho deti či vnukov, nevesty, zaťov – celú rodinu, ktorá sa zhromaždila na priedomí.
Fašiangovníkov hostili všeličím a zásadne všade tými najfajnovejšími pálenkami a pokrmami. Slovač nie je skúpa a Nižňania plnili štamperlíky ako rozšafná šenkárka. To sa potom tancovalo, až sa hlava i celá dedina krúúútilááá! Bolo nám tam ako v nebi. Pozemskom, ale nadpozemsky krásne. A hlavne slobodne, ľudsky. Škoda, že sme tú drienkovicu nemohli ochutnať. Nabudúce tam radšej prespíme.
