L. Žitnanský: Nechcel som robiť tik-tak, ale hodinárstvo aj darcovstvo krvi mi boli súdené

  • Kultúra a spoločnosť / Piešťany
  • 24. januára 2022, 00:02

Bývali časy, keď na Rázusovej ulici v Piešťanoch opravovali hodinári hodinky. Striedalo sa ich osem. Jedným z nich bol Ladislav Žitnanský z Krakovian. Do Piešťan nosievali Nemci aj Švajčiari, ktorí sa tu liečili, na opravu nielen plné igelitky topánok, prinášali sem i pokazené hodinky. Kým oni si užívali bahnové zábaly a termálne kúpele, zruční hodinári aj obuvníci usilovne pracovali. Za opravu účtovali len zopár drobných.

Ladislav Žitnanský z Krakovian už opravuje iba hodinky svojim rodinným príslušníkom. (Autor: (red/md)/archív rodiny)

Popravde, naši majstri ani veľa nezarábali. Zato chrbtice, najmä tie krčné, dostávali v sedavom zamestnaní zabrať. A oči pálili. Udržať celé hodiny lupu na oku chcelo grif a fortieľ, aj do snov sa im lupa vlúpala.

Hodinky delili na náramkové, vreckové, budíky a nástenné. „Mne spočiatku nechceli dať opravovať náramkové hodinky, mohol som len budíky. Vzoprel som sa. Túžil som získať skúsenosti, stať sa naozajstným majstrom hodinárom. A tak mi vedúca dovolila opraviť už ako mladému frkanovi náramkové hodinky. Bol som šikovný, mal som vyvinutú jemnú motoriku, a tak sa mi darilo. Najdrahšie hodinky, ktoré mi zveril zákazník, boli zlaté Omegy. Získal som si jeho dôveru,“ prezradil Ladislav Žitnanský.

Vraj nie každý zákazník hodinárom veril. „Niektorí nás upodozrievali, že sme z hodiniek vyberali kamienky. Prosím vás, kto by to robil? My sme tých kamienkov mali na rozdávanie. Vybrať kamienok by znamenalo dva, aj trikrát tak náročnú opravu. Nik z nás by to nerobil. Tým ľuďom sa to mohlo zdať, pretože pri čistení, ak sme ponorili strojček do chémie, tá vyčistila aj červenú farbu, ktorá tam bola od novoty.“

Niekdajší hodinár si spomenul aj na veselé príhody. „Raz prišla babka, stratila lístok od opravy a ja sa jej pýtam: ‚Aké hodinky ste mali?‘ A ona – vačkové. Tak som začal hľadať v šuflíkoch medzi vreckovými a náramkovými hodinkami, ale žiadne také tam neboli. Preto som sa ešte raz opýtal: ‚Ako tie vačkové hodinky vyzerali?‘ Také a také – a babka ukázala na malý budík. ‚Babka, ale veď to nie sú vačkové hodinky!‘ ‚No a čo, ja som ho nosila vo vačku.‘ To bolo smiechu! Inokedy zasa prišla istá pani tuším z Trebatíc, tiež sa jej pokazil budík. A tak som ho opravil a nastavil zvonenie o hodinu. Sedím v autobuse do Krakovian, idem po šichte domov a zrazu sa celým autobusom rozdrnčí budík. ‚Ja za to nemôžem, to mi tí beťári hodinári nastavili,‘ kričí babka. Nepriznal som sa, že sedím vzadu, len som sa ešte viac prikrčil. Zažili sme veľa srandy. Raz prišiel chlapík, natrčil ruku s hodinkami a hovoril: ‚Mám ich pokazené, dole ručičky ešte samospádom fungujú, ale hore, do kopca už nevytiahnu.‘“

A hoci kolektív hodinárov bol na Rázusovej ulici vynikajúci, Ladislav Žitnanský v októbri 1981 odišiel do Tesly. Oplatilo sa mu. Tu si našiel manželku a na výplatnú pásku sa mu dokotúľalo o niečo viac koruniek ako na Rázuske. Na hodinárske remeslo však nikdy nezanevrel. Hoci pôvodne chcel byť elektromechanikom, nakoniec bol šťastný, že jednu etapu svojho života prežil medzi chlapmi, ktorí vedeli upraviť na zotrvačníku vlások a dať ho do pôvodného stavu alebo nastaviť na kotve krok.

Tieto úkony boli náročné zvlášť vtedy, ak sa zákazník doma pustil do fušeriny. Hodinári hneď odhalili, že sa v mašinke ktosi neodborne vŕtal. Vtedy ich čakalo dvakrát tak roboty. Aj ich šéfka Jozefína Prvá si určite spomenie na vzácne časy hodinárske. Zo všetkých tých mien, ktoré spomenieme neskôr, ostali nažive už len poslední mohykáni – Miroslav Kolka, Rudolf Čavojský, Ladislav Žitnanský a Tibor Markech.

V Piešťanoch vám už hodinky neopravia

Hodinárske remeslo sa z Piešťan vytratilo s posledným majstrom, Jaroslavom Svitekom, ktorého dielnička bola na Sasinkovej ulici. Od jeho skonu v januári 2021 vám už pokazené hodiny v Piešťanoch neopravia starí majsterkovia. A len tak ľahko sa vám to nepodarí ani v okolí. „Už len Tibor Markech z Hornej Stredy sa venuje hodinárstvu, jeho prevádzku poznáte podľa sadrových trpaslíkov pred jeho domom, s ním si občas telefonujem,“ prezradil Ladislav Žitnanský.

„Nechcel som byť hodinárom, mňa bavili kryštálky, rádiá, televízory, ale v tom čase som už mal ako mladý chalan veľký hendikep a Bratislava, kde bola učňovka rádiomechanikov, v ten rok žiadnych neprijímala. Mne vzhľadom k mojej chorobe ponúkli hodinárske remeslo. A ja som veru tik-tak robiť nechcel. Ale mama zavelila: ‚Remeslo má zlaté dno!‘ Prihlášku potvrdila moja sestra potom, čo jej to mama prikázala, lebo ja som bol v tom čase s otcom a družstevníkmi na zájazde. Rozhodli o mne bezo mňa. Neľutujem. Učňovské roky som prežil striedavo v Piešťanoch v dielni na Rázusovej ulici, kde sme praxovali, a v Zlatých Moravciach v Odbornej učňovskej škole. Tam nás priúčali teórii. Striedalo sa to po štyroch mesiacoch,“ zaspomínal si Žitnanský.

„V Piešťanoch nás bolo osem opravárov, ba rokmi pribúdali aj ďalší. Pokúsim sa ich vymenovať. Bol tu môj majster, už nebohý Jaroslav Kollarovič, ktorému vďačím za svoj fortieľ, tiež Jozef ördök, Ľudovít Dubovský, Milan Polák, Ján Koštial, Rudolf Čavojský, Jaroslav Svitek, Miroslav Kolka, Jozef Benovič, Tibor Markech, ja a naša vedúca Jozefína Prvá. Ak som na niekoho zabudol, nech mi prepáči, je to fakt už veľmi dávno. Učňovku som absolvoval v rokoch 1963-1966 a ako som spomínal, v roku 1981 som sa stal údržbárom v Tesle Piešťany na Vrbovskej ceste na dielni Emila Zelenaya. Tam sa to iskrilo medzi mnou a mojou budúcou ženou, vákuovou robotníčkou Máriou. A čo vám poviem, skákali tam aj naozajstné iskry. Párkrát ma to na dielni pri oprave koplo,“ žartoval Žitnanský. Pri tej príležitosti si spomenul aj na dielovedúceho a technológa Dalibora Mikuláša a Petra Čambora.

Manželia sa spoznali v Tesle Piešťany, spolu to tiahnu od roku 1984. Ladislav je diamantový darca krvi, Mária zlatá darkyňa.

Nechceli ho ani za pioniera či vojaka

Svadbu mal Ladislav s Máriou 5. mája 1984. „Bolo to na výročie Pražského povstania, ľahšie sa mi ten termín pamätá. Ja som zvykol aj na škatule od vianočných ozdôb písať, ktorý rok sa čo stalo. Otvorím škatuľu, keď idem zdobiť stromček, a vidím tam napísané: Rok 1980-81 – zúrila vojna v Perzskom zálive, Američania bojovali s Irakom.“ Ale pokoj od vojny, nech sa radšej ľudia milujú a robia deti. „My máme tri. Najstaršia je dcéra Zuzana a synovia sa volajú Norbert a Martin. Všetci sú už dospelí, ba máme aj vnúčatá, z nich sa tešíme najviac. Pre vnučku suším jablká, sú chrumkavé ako čipsy,“ povedal hrdo Žitnanský.

„Môj život nebol jednoduchý, no vždy som sa vedel zasmiať hoci aj na vlastnej nemohúcnosti. Bol som také žihadlo, veselá kopa, nikde som neposedel a všeličo vyparatil. Ani za miništranta ma nechceli. Nebol som ani iskrička, ani pionier, zväzák, komunista či vojak. Zato teraz som v troch jednotách – v Jednote dôchodcov, v Telovýchovnej jednote, ba aj v dozornej rade Coop Jednoty v Krakovanoch.“

Joffrey de Peyrac má diamant v srdci

Ladislav Žitnanský si zaspomínal na svoju mladosť: „Ako trinásť-štrnásťročný chlapec som na krakovianske hody nechcel ísť po nedeľnom futbale domov, lákala ma zábava. Vtedy sa nosili na hody švédske košele, boli bez goliera. Ako pubertiak som mal na krku hnisavé vredy a v tú nedeľnú noc, keď som si nešiel obliecť niečo teplejšie, som prechladol. V pondelok ma zlomila zimnica, horúčky a už ma aj viezli do nemocnice. Dostal som otravu krvi, zápal kostí a reumatickú horúčku. Z piešťanského ‚Cyrila‘, kde ma liečil dnes už nebohý známy slovenský reumatológ, doktor Tibor Urbánek, okrem iného i tak, že mi okamžite nasadil kyslík a celú noc som šúľal tampóny, aby som nezaspal, ma poslali do trnavskej nemocnice. Tam mi zachraňovali život. Zdalo sa, že to už mám spočítané, ale moja mama so slzami v očiach povzbudzujúco povedala: ‚Neboj sa, zlá zelina nevyhyne a do žihlavy (to akože do mňa) ani hrom neuderí.‘ Mala pravdu. Za svoju záchranu vďačím veľmi obetavému lekárovi Ottovi Haizokovi. Možno to meno píšem zle, ale azda mi prepáči. On ma počúval ušami, sledoval očami, liečil rukami, všetkými zmyslami sledoval moje chorobné zmeny a neprestajne robil nové a nové rozhodnutia, pričom konzultoval s inými odborníkmi. Mal som zápal srdcového svalu, do hrude mi pichli hadičku, aby mi z nej vytekal hnis. Vodu mi vyberali z pľúc aj z kolena, bol som v dezolátnom stave. Pre zápal kostí mi zasadrovali viac polovicu tela – pravú nohu od šľapy až po pás. No a keďže v tom čase som bol ako mládenec vo vývine, po piatich mesiacoch v sadre, ktorú oni volali spika, mi ostala pravá noha oproti ľavej o štyri-päť centimetrov kratšia. Nič sa s tým nedalo robiť. Už ako junior som kríval. Chlapi, čo ma poznali, si zo mňa robili žartíky: ‚Bacha, ide De Peyrac.‘ Kríval som jedna radosť, len tie zlaté bane manžela Angeliky de Peyrac mi chýbali. A teraz, v súčasnom veku, keď už mám umelý kĺb na nohe aj v lakti, po pätnástich pobytoch v nemocnici a jedenástich operáciách sa potknem aj na zápalke. Ale život je boj, tak ako to spievajú Konárik s Kazíkom v jednej pesničke, čo som dnes počul z rádia.“

Hneď nato si Žitnanský vyhrnul košeľu a chcel nám ukázať jazvu na hrudi, kadiaľ mu kedysi vytekal hnis od srdca. Odhrnul pravú stranu a jeho manželka ho jemne popravila: „Veď srdce máš vľavo.“ Rozhovor, ktorý sme potom viedli, bol plný srandičiek a humoru. „Čo na tom, že je vľavo, dôležité je, že teraz si už z toho robím srandičky. Ale vtedy mi nebolo všetko jedno. Na internom v Trnave mi dali 155 infúzií a 22 transfúzií krvi. Hrobárovi som utiekol spod lopaty. Vtedy nemocnica požiadala mojich rodičov, aby aj oni darovali krv. Išla mama, tato i sestra. Keď som sa vyliečil, krv som začal na podnet môjho švagra Petra Palkecha darovávať aj ja. Darkyňou krvi je i moja manželka a synovia. Oni traja sú zlatí, ja mám Diamantovú Janského plaketu. Som šťastný, že som ju mohol získať a krv naspäť takýmto spôsobom vrátiť – v podstate niekoľkonásobne vďaka mojim blízkym a priateľom. Lebo krv je naozaj nenahraditeľná a nik ju ešte nedokázal vyrobiť v laboratóriu.“

Ladislavova manželka Mária dodala: „Darovanie krvi som prežívala podobne ako môj muž, už som sa nevedela dočkať zlatej plakety. Tá u žien nebýva bežná. Oproti mužom máme nevýhodu v tom, že nemôžeme krv darovať pravidelne. Raz nám do toho príde tehotenstvo, potom materstvo, hormonálne cykly, zmeny, klimaktérium, a ak k tomu ešte prirátame občasné choroby, je frekvencia darcovstiev oveľa menšia ako u mužov. Som naozaj veľmi šťastná, že som krv mohla darovať 30-krát a možno tým zachránila aj ľudské životy. Presne tak, ako dobrí ľudia zachránili život môjmu manželovi.“

Obaja manželia sa úprimne tešia, ak v Piešťanskom týždni zbadajú v rubrike Kvapka krvi meno prvodarcu. Hneď spozornejú a tešia sa v mysli spolu s ním. Vedia, že nabral odvahu a daroval samého seba. Veď v tejto ťaživej dobe sú skutky darcovstva nádejou na časy lepšie. Ľudskejšie. Pravdivejšie.

A tak keď Elena Krestová, predsedníčka Miestneho spolku Slovenského Červeného kríža v Krakovanoch, odovzdávala na výročnej členskej schôdzi Krakovancom ich Janského plakety, povedala približne tieto slová: „Hádajte, kto v Krakovanoch je najbohatší? Predsa rodina Žitnanských – majú doma zlato aj diamant. Vo forme plakiet, ktoré Žitnanskí pretavili z krvi na kov.“

A tým vrátili požičané niekoľkonásobne. Ladislav daroval krv 80-krát, jeho manželka 30-krát a synovia Martin a Norbert už dávnejšie niekoľkokrát prekročili štyridsiaty odber. Ak na to pôjdeme matematicky, Ladislav dostal krv ako neposedné, no na smrť choré chlapča 22-krát a jeho rodina, ak zrátame darcovstvá jeho, manželky, dvoch synov, jeho rodičov, sestry, dcéry, netere či nebohého švagra Petra Palkecha, ktorý bol tiež zlatým darcom krvi, prídeme k číslu vyššiemu než je štvrťtisícka. Bohu vďaka za takýchto ľudí. Ladislava volajú jeho známi prezývkou – Žitko. Dobré žitko má zlaté zrná. 

469 Shares

Najnovšie správy

Dnes je piatok 27. mája. Tento deň Medzinárodným športovým vyzývacím dňom. Meniny má Iveta.
  • 27.05.2022, 00:00
  • Dobré ráno, Piešťany!
Ďalší, už 47. ročník populárnej BUĎ FITky sa v Piešťanoch uskutoční v dňoch 27.-28. mája a bude tradične zameraný na…
  • 27.05.2022, 00:02
  • Kultúra a spoločnosť / Podujatia / Piešťany
piatok, 27. mája 2022
Meniny má Iveta, zajtra Viliam