O bielych kvetoch, jesenných láskach – a tiež o Piešťanoch…

Teraz budem ešte chvíľku dosť osobný: Tá správa ma zastihla v stredu 10. novembra večer. Napísala mi ju moja priateľka a znela takto: „Mala som asi trinásť rokov, keď som v knižnici zobrala do rúk zbierku Miroslava Válka – Jesenná láska. Hneď som ju otvorila na strane, kde bola táto báseň, lebo už vtedy som ju veľmi rada počula zhudobnenú, keď ju pustili v nejakom Štúdiu Kontakt, v Rhytmicku alebo kde. Prekrásna! A dnes ma normálne rozplakala. Odpočívaj v pokoji, Miro Žbiro…“

Chvíľu som tomu nerozumel. Potom som zistil a pochopil. V tom momente sa mi skončila noc a ako odpoveď som odpísal niečo, čo sa nejako rozšírilo až do tejto podoby: „Myslím si, že už som prežil a prežívam všeličo, ale smrť Johna Lennona si nepamätám. Teraz sa ale stalo asi čosi podobné. Úplne obyčajné, elementárne akordy, ktoré, aj keď nie som gitarista, zahrám na nej aj so zlomenou ľavou rukou. Vždy krásne, jednoduché, s autorovou obrovskou hudobnou znalosťou plus veľkou úctou k tradícii. Dowland, Byrd, John, Paul, Sting, U2? Všetko.

Osobne esteticky výborný britský štýl, charizma, zmysel pre nostalgiu, no hlavne pre humor. Suchý, absurdný, ironický, šokujúco láskavý.

Angličania na to mali Shakespeara, Monty Pythonov, Terryho Pratchetta či Rowana Atkinsona (poznáme ho hlavne ako Mr. Beana, ale treba pátrať viac…). Česi asi Wericha, Svěráka a Smoljaka, Polívku, Donutila, Hřebejka a spol. My zase – okrem Mekyho – Lasicu, Satinského, Štepku, Markoviča, Breinera. Nedá sa menovať všetkých. Každopádne – podvedomá, no takmer každodenná súčasť rokov a desaťročí našich životov.

A k tej hudbe, resp. tvorbe samotnej – mimoriadne jemná, ľahká, melodická, chytľavá, no nevtieravá, slušná, elegantná. Prirodzená. Nemusíte a nemuseli ste ju milovať, len ste ju kdesi v zadnom mozgu vždy mali a dodnes máte radi.

Lebo EXISTUJE tak, že JE. A neurazí, nenaštve, neublíži. Naopak – zasiahne, zaujme, prinúti zamyslieť, rozplače, poteší… Pri všetkej svojej jednoduchosti bezvadne vystavaná, aranžovaná, zvukovo moderná, štýlová, intonačne (aj naživo) dokonalá na mimoriadne silné texty skvelých básnikov. Válek, Peteraj, Štrasser, Hevier, Filan, Lasica, Laurinc, Jozef Urban, Ľuboš Zeman, Meky Žbirka sám, Peter Brown, textár kapely Cream. Atď., atď.

O počte slávnych vecí sa ani nedá rozprávať. Balada o poľných vtákoch? Múr našich lások? Atlantída? V slepých uličkách? Prvá? Zažni? Nechodí? Motýľ Admirál? Poraď si sám? Mesto spí? Letím tmou? Nespáľme to krásne v nás? Dr. Jekyll, Mr. Hyde? Mám čierny deň? 22 dní? Len s ňou? Možno sa ti zdá? Denisa? Katka? Slovenská?

Keď raz Meky hral na festivale v psychiatrickom ústave v Bohniciach, poprosili ho, aby zahral len svoje najväčšie hity. Odpovedal, že ich má toľko, že za hodinu to nestihne… :)“

Legendárne výroky

Ešte trošku legendárnych výrokov Mira Žbirku:

„Vďaka hudbe je dôležité, aby človek dlho vydržal, pretože životy, ktoré vedieme, nám dávajú dôvody stratiť ideály a nejako sa tou cestou unaviť.“

„Laco Lučenič mi bol vždy nejakou spriaznenou dušou. Možno to bol človek, ktorý mi nahrádzal bratov. Poznal všetky skupiny, ktoré som mal rád, a smial sa na tom istom, na čom som sa smial ja.“

„Zlu sa vždy dobre javí zlo a sprostote sa páči sprostota.“

„Ak už treba skončiť, tak nie pre vek, iba zo zdravotných dôvodov. Každý môj nový album môže byť posledný, a tak sa ho snažím urobiť tak, aby bol najlepší.“

To povedal človek, ktorý sa ako na gitare si brnkajúci tínedžer z bratislavského Račianského mýta (a celoživotný obdivovateľ Beatles, Elvisa, Kinks, Bee Gees, Roling Stones…) dostal nahrávať až na Abbey Road, spolupracoval s tunajším dvorným producentom Robom Cassom, členmi bývalej kapely Paula McCartneyho, a po nahrávke svojho posledného Double Albumu (2018) si ľahol priamo v štúdiu na zem a tváril sa, že je mŕtvy…

Ešte aspoň pár typických hlášok:

„Keď ma zobrali do Modusu, brat Jason o mne povedal, že budem rocková hviezda, lebo mám výbornú tvár. Pre rádio.“

„Laco sa v Limite vyžíval v koncertoch, mal nacvičené pohyby, behal po pódiu, a keďže pódiá boli malé, ja som sa už hýbať nemohol, inak hrozilo, že dostanem hmatníkom gitary do oka. Takže statickú polohu mi predurčil Laco a zvykol som si na ňu. Nazval by som nás takým protipólom: jeden dobrý, druhý zlý.“

„Keď som prvý raz vyhral Zlatého Slávika, oznámil mi to Karel Gott. Tak čo už? Išiel som teda do tej Prahy, prvýkrát si kúpil sako a naučil som sa jesť príborom. No a Kája hovorí, že jemu druhé miesto nevadí, lebo on už má tých Slávikov celou žbirku…“

„Mojím ideálom je nič nerobiť, ale je ťažké o tom všetkých presvedčiť, keď mi všetko vychádza.“

Alebo toto:

„Neznášam ľudí, ktorí berú drogy. Napríklad takých colníkov…“

V jednej krčme Ivan Štrpka s Deziderom Ursínym. „No čo, vy intelektuáli, na čo ste tu došli?“

Povedali o Žbirkovi

Teraz ešte pár pekných, zaujímavých a aktuálnych citátov.

„Teraz už viem, ako bolo McCartneymu, keď mu povedali, že Lennon je mŕtvy.“ (Ladislav Lučenič)

„Kedysi sme napísali pesničku o tom, že čo bolí, to prebolí. Ale myslím si, že v tomto prípade som sa mýlil. Jeho odchod neprebolí.“ (Kamil Peteraj)

„Môj drahý Meky, veľmi mi budeš chýbať. Si v mojom srdci navždy. S láskou. Tvoja princezná.“ (Marika Gombitová)

„Ďakujem vám za prejavy sústrasti a účasti. Veľmi mi pomáha vedieť, ako ste Mekyho mali radi. Tento účet na Instagrame a Facebooku budem ďalej spravovať, informovať vás o všetkom, čo sa bude diať, a som pripravená Mekyho plány dotiahnuť do budúcnosti, ako si prial a dal mi k tomu sám inštrukcie. Takže: ROBME, ŽE MEKY JE! Srdiečko. Vaša (a jeho) Katka.“ (Katarína Žbirková)

„Sveter, typické okuliare a úsmev. Vždy som mala pocit, že vôbec nestárne. Texty jeho piesní poznáme všetci naspamäť. Miloval hudbu, slovenčinu, Londýn a Beatles. Vďaka jeho nadaniu znel slovenský pop aj v časoch hlbokého socializmu absolútne svetovo.“ (Zuzana Čaputová)

„Vďaka britskej mame Ruth bol Meky najanglickejším Slovákom a najslovenskejším Angličanom. Dve krajiny v strede Európy a v nich plus-mínus pätnásť miliónov ľudí zostalo v šoku. Veď bol súčasťou nášho detstva. Na ňom sme vyrastali, dospievali a s ním sme stárli. A pritom naopak, zostávali večnými deckami bez ohľadu na dátum v občianskom preukaze.“ (NN; Rytmus života)

„Ďakujem za všetky dobré rady a pomoc v mojich začiatkoch. Tak, ako si pomáhal Ty mne, stále to robím aj ja, nech sa nám všetkým darí. Mladým treba otvárať dvere, to bola Tvoja veta, ktorá mi stále bude rezonovať v ušiach.“ (Richard Vrablec)

„Kedysi som bol u neho každý deň. Keď som si ešte nemohol dovoliť kúpiť vlastnú gitaru, požičal mi na pár rokov svoju. Poznám všetky jeho pesničky. Meky bol neuveriteľne talentovaný autor. Jeho hudba nie je lokálna, ale svetová. Stratili sme človeka, ktorý nám dával pocit, že sme národ na svetovej úrovni.“ (Robo Grigorov)

„Rockeri ho mali za slušniaka, ktorý síce nosil tenisky a džíny, čo však prekryl sakom, aby niekoho náhodou neurazil. Nebol v tom však žiadny plán. Meky bol taký. Na svojom zovňajšku si nezakladal, podobne, ako si nezakladal ani na sláve. Stretol som viacerých hudobníkov, ktorých egá sa nafúkli do extrémnych rozmerov a navždy to poznačilo ich osobnosť. No Žbirku sa to netýkalo.“ (Peter Bálik)

„Je to veľká strata pre milovníkov „slušnej“ hudby a zároveň veľká strata, že odišiel slušný a skromný Človek, ktorých je v súčasnej dobe ako šafranu.“ (Jozef Koprna)

„Milí moji, veľmi bolestná a nečakaná správa. Zlá doba, veľmi ťažká doba. Vzory a ikony odchádzajú, zostáva len ľudská hlúposť a zloba. Meky mi bude chýbať. Našťastie, vo svojom hudobnom archíve mám jeho komplet hudbu, budem spomínať. Rovnako ako na Hanku Hegerovú. Odišli tento rok jeden za druhým. O to bolestivejšie znejú ich melancholické piesne, keď viem, že už ich nikdy nebudem počuť naživo.“ (Marián Hochel)

„Keď zomrel John Lennon, dali sme si čiernu pásku na pravý rukáv a celý deň krátko po Mikulášovi v škole rozprávali len o ňom. A pospevovali si na chodbách elektriny Imagine… Dnes si spievam Atlantídu a s Mekym akoby zmizla bájna zem mojej, našej, vašej láskou posadnutej mladosti. Za Žbirkom smúti celá naša zem.“ (Viera Dusíková)

K hitu Slovenská a k Piešťanom

K svojmu úplne poslednému hitu Slovenská sa Meky vyjadril takto: „Ešte pred začiatkom pandémie mi zavolal Juraj Jakubisko, či by som pre jeho film Perinbabu 2 neurobil pieseň. Pozval ma k sebe do strižne, kde mi ho takmer celý ukázal. Urobil na mňa veľký dojem, niesol som si v sebe zábery nádhernej slovenskej krajiny. Krátko nato nastal lockdown, zatvorili sa hranice, a ja som nemohol odísť na Slovensko. Sedel som pri klavíri a tieto veci vo mne vytvorili zvláštny pocit. Priznám sa, že hádam dovtedy nepoznaný. Padá na mňa clivota, chýba mi Slovensko. Nielen Bratislava, ale napríklad aj Tatry a slovenskí kamoši. Melódia aj text zo mňa doslova vypadli. Demonahrávku s klavírom som poslal Jurajovi, no o chvíľu volala a plakala Deana. Veľmi ju to dojalo…“

K Piešťanom: Okrem ikonického Bieleho kvetu a Jesennej lásky, ktoré si je tu možné priam symbolicky „vizualizovať“, pripomeňme aspoň legendárny Mekyho koncert na Lodenici v roku 2013 či slovenskú (spolu)premiéru jeho nedávneho, výborného, rekapitulujúceho životopisného dokumentu práve v tomto meste…

M. Kaščák: Meky bol úžasný človek

Veľmi krásne všetko vyššie uvedené uzatvára Michal Kaščák, výborný hudobník, človek a manažér (tiež vzhľadom na náš takmer spoločný región, vzácne vzťahy či jeho podobnú „stálu mladosť“): „To, že Meky je geniálny muzikant, autor a spevák, je jasné. Lenže Miro Žbirka bol hlavne úžasný človek. Existuje o tom veľa dôkazov, ja pridávam zážitok z natáčania našej prvej platne z roku 1989, keď sme my boli neznámi chalani z Trenčína hrajúci alternatívu a Meky bol na vrchole popularity v celom Československu.

Takto o tom napísal náš gitarista Bedly: ‚Keď som v štúdiu začal hrať na mojej socialistickej gitare v socialistickom kombe, hudobný režisér Peter Smolinský len krútil hlavou – že tadiaľ cesta nevedie a mám si zohnať normálnu gitaru. V dobe, keď kvalitná aparatúra v Ostbloku bola absolútnou vzácnosťou, a ešte viac ako dnes platilo, že žena a gitara sa nepožičiavajú. Takže ja som len zničene sedel netušiac, čo robiť, komu zavolať, koho poprosiť, profíkov som nepoznal. A Peter mi len tak hovorí – zavolaj Mekymu, on má telecaster, ten by bol do vašej kapely zvukovo super. A ja som len ďalej sedel a myslel si, že si zo mňa robí srandu, a on o chvíľu zas – volal si mu už? A ja že: Jááá? Veď ani nemám číslo, nepozná ma, to nemá zmysel.

Peter vytiahol notes, dotiahol ma k telefónu, donútil ma vytočiť Mekyho – a ja koktajúc hovorím: Dobrý deň, pán Meky, teda pán Žbirka – prosím vás, ja som z Bez ladu a skladu, nahrávame platňu a nemám gitaru, a tak ďalej. Miro mi skočil do reči – jááásne, zavolaj Lacovi, on pôjde s tebou do skúšobne a zober si všetko, čo potrebuješ. V šoku som teda hneď volal Lacovi Lučeničovi a ten tiež že: Jasné, dám ti číslo na technika, s ním sa dohodni a choď s ním do skúšobne – a zober si aj môj stratocaster, kombo, efekty, všetko, čo chceš, aj dokedy chceš, my teraz máme dlhšiu pauzu. Títo dvaja machri mi s totálnou gráciou dali úplne všetko, nič za to nepýtali – neuveriteľné. Mňa tým totálne zachránili – to potom bola radosť nahrávať.‘

Áno, bola to radosť nahrávať, ale tých radostí vďaka Mekymu je veľa. Nasledujúcu platňu nám pokrstil, s Bedlym sme založili Miroslav Žbirka Revival Band, s ktorým sme odohrali pár koncertov pre kamarátov. Nezabudnuteľný je jeho koncert pred The Prodigy na Pohode 2005. Kvôli nemu mi volal ich manažér John, kapelu hrajúcu pred nimi zvykli schvaľovať. Vysvetlil som mu, že pre našu scénu je Meky to isté čo pre Angličanov Paul McCartney, a bolo to vybavené. Páči sa mi, že Miro sa tomuto spojeniu vôbec nečudoval, doslova sa z toho tešil.

Nepoznám nikoho z hudobnej scény s takou dávkou nadhľadu – aj nad sebou samým, odvahou, prajnosťou a rešpektovaním hudby v celej jej šírke. Meky, vďaka za to, vďaka za tie gitary, aj za všetko, čo symbolizovali. Vďaka za všetko.“

Peter Hochel, Michal Kaščák a ďalší