Zlatá stuha pre Jána Horňáka
Možno aj vy cítite tú krehkosť bytia, ktorá nás v poslednej dobe obklopuje. Opúšťajú nás ľudia blízki i rokmi vzdialení. Takí, ktorí obdarili celé generácie (napríklad hudbou ako Meky) a nikdy sme ich nestretli zblízka a osobne. Po všetkých, ktorí sa zapísali hlbšie, vášnivo pracovali a dali zo seba viac než bežný človek, zostáva čosi symbolické. Naštartovali nás, inšpirovali, dotkli sa… a my sa odrazu cítime zraniteľní. Je to neprenosná skúsenosť.
Takou bolo aj spoznanie sa s Eugenom Gindlom, novinárom, publicistom a popularizátorom modernej vedy. O jeho bravúrnych reportážach, ktoré sa vyznačovali nesmiernym záujmom o ľudí a ich príbehy, som písal diplomovú prácu a strávil s ním dlhé hodiny vyzvedania. Dnes mám pocit, že som do neho len nakukol. Keď som odchádzal do Indonézie, uistil ma, že vo svete sa nemôžem stratiť, iba niečo nové objaviť. Mal pravdu. Objavovať druhý svet odišiel už aj tento nenahraditeľný nomád.
Minulý týždeň nás tiež opustil hrdý a oddaný Piešťanec – Ján Horňák. Jeho príbeh ma oslovil nesmiernou pracovitosťou, zručnosťou a vášňou. Autá, to bolo jeho, najmä staršie ročníky. Obdivoval ich zašlú slávu, eleganciu a noblesu. Vraj v nich inak plynul čas. Priznám sa, o autách toho príliš neviem. Potichu som sa za to pred ním hanbil. Veď každý poriadny chlap by sa mal vyznať v motoroch aspoň teoreticky a vedieť o autách viac, než len natankovať a doliať vodu do ostrekovačov. Ja nie. Bože, čo si o mne mohol myslieť?
On vedel veterán rozobrať do poslednej skrutky a potom ho naspäť poskladať do krásy. Bolo to jeho umenie, o ktorom hovoril so všetkou skromnosťou. Vášeň, ktorú si pestoval už od detstva. A plnil si popri nej sny. Aspoň tie motorové si splnil do bodky. Keby každý tak poctivo ako on robil to, čo má naozaj rád, svet by vyzeral inak.
Jeho dcéra Kata mi o ňom veľa rozprávala. Najlepšie sa vraj cítil v montérkach vo svojej dielni a tam sa s radosťou utiekal. Bol nesmierne pracovitý a neposedný, často jej voňal ricínovým olejom. V jeho dielni to iskrilo technickým nadšením. Umeniu, ktoré dokonale ovládal, priučil aj svojich blízkych veteránistov. Dnes za ním zaplakali aj dokonale vyladené motory ich oldtimerov.
Na Zlatých stuhách, ktoré 18 rokov organizoval, som pochopil, ako ho mali ľudia radi, ako mnohí prišli len kvôli nemu a vážili si jeho náklonnosť a priateľstvo. Bol skrátka neopakovateľný. Keď boli v meste veterány, naštartoval celé Piešťany. Bol hrdý, že žije práve tu a môže ľuďom robiť radosť.
Zlatá stuha dnes patrí pánovi Horňákovi, bojovníkovi s veľkým srdcom. Bude nám tu nesmierne chýbať. Česť jeho pamiatke!
