Mám na vás pár otázok
Ak dovolíte, opýtam sa. O čom dokážete mlčať? Tajomstvá ma zaujímajú, lebo sú fascinujúce. Sú o tom, čo o sebe nevieme. Čo sa odvážime priznať. Aj sami pred sebou. To je oveľa zaujímavejšie ako to, čo je zrejmé. Prezraďte mi tajomstvo. Hovorte so mnou. Čo sa vás dotýka? Tak do hĺbky. Čomu nerozumiete?
Minulý týždeň bol pre mňa plný rozhovorov. Takých, čo posúvajú, ale aj utvrdzujú. Láskavých i vášnivých výmen názorov. V snahe o ich udržanie. Alebo aj nie. Len počúvanie. Komorného spytovania sa a hľadania odpovedí. O jednom zdraví a nezdravých myšlienkach. O činoch i nečinnosti. A spomienkach. Takých, čo vám nik nevezme, ale ani nevráti. Na to, čo bolo. Život offline. Mimo siete. Pevné linky a telefonáty z búdky. Dohovorené stretnutia. Detstvo na ulici. To by stačilo. Už ste niekedy hodili flintu do žita? Myslíte na najhoršie? Majú myšlienky silu?
Kedy ste sa naposledy cítili šťastní? Tak celistvo. Neskrývajte odpovede. Bavme sa otvorene. O detailoch, malých cnostiach. O láske, cítite? O čom snívate a nepoviete? Máte ilúzie? Prečo ešte stále očakávate? Už sa nebojíte? Strach paralyzuje, to predsa viete. V čo veríte? Bez dogiem a pre istotu. Tak vnútorne. Máte sa radi? Čo nikdy nepochopíte?
Mám veľa otázok. A to vás vôbec nepoznám. Čo robíte povrchne? Kto sa vám dostal pod kožu? Hľadajte. Nepretvarujme sa. Klameme len seba, to nám ide dokonale. Mám ďalšiu. Pýtam sa. Počúvate svoju intuíciu? Čo ľutujete? Dúfam, že vás to neovláda. Hneváte sa? Potichu, vnútorne. Viete sa odhadnúť a odhodlať? Vybrali ste si dobrého partnera? Posúva vás, vylaďuje? Vie sa vás dotknúť? Rozprávajme sa. Rozhovorme.
Čo vás zaujíma o mne? Radšej nič. Nevadí. Zaujímate sa o druhých? Len tak zbežne? Čie názory si osvojujete? A opakujete. Čo je pre vás umením? Povznáša vás, zjemňuje? Čo by ste radi tvorili vlastnými rukami? O čom by bola výstava o vás? Podvádzate? Ani trochu? Zaoberáte sa pravdou? Koho nasledujete? V čom ste dieťa? Zaujímali by ma ponaučenia, ktoré odovzdáte svojim deťom.
Prepáčte, mám veľa otázok. Vážite si veci? Prečo by ste (ne) mali? Dokážete sa uskromniť? Ste verní (aspoň) sebe? Ste normálni? Nebláznite! Hanbíte sa tak veľmi a nikomu sa s tým nepochválite? Ani raz? Tak naschvál!? Chvalabohu. Nechajte si pre seba. To by sme mali. Hovoriť treba. Rozhovory k jeseni sedia. Sadnime si. Prezrádzajme sa. A rozprávajme.
„Nevenujem sa ničomu, čo sa nedá preniesť na druhý svet,” definoval sa v rozhovore kamarát – umelec P. P. Predstavte si, že (aj vy) viete, čo robíte…
Mať vo veciach jasno je oslobodzujúce. Len toľko.
