Takmer 102-ročnú babičku pochovajú na Modrovke

  • Rozhovory / Kultúra a spoločnosť / Reportáž / Región
  • 23. októbra 2021, 20:00

Krásna babička ako z rozprávky – modrooká s vlasmi bielymi ako čerstvo napadaný sneh. A na nich biely ručníček s belasým lemovaním. Narodila sa pred takmer stodva rokmi. Rodina práve listovala posledné strany Tranovského kalendára. Bola nedeľa 1. december 1919. Rok po prvej svetovej vojne. Pol roka po podpise Versaillskej mierovej zmluvy. Mesiac pred týmto aktom tragicky zahynul generál Štefánik. Na Pavlusovej kopanici v Hrádku sa z izbičky ozval plač dieťatka. To Alžbeta Pavlusová, rodáčka z Lehoty, porodila svojmu mužovi Michalovi najstaršie dieťa – dcérku Máriu Pavlusovú.
Žiaľ, oznamujeme vám smutnú správu. Mária Štefová, rodená Pavlusová svoju dlhú a statočnú pozemskú púť ukončila v stredu 20. októbra 2021. Nech odpočíva v pokoji!

Mária Štefová, rodená Pavlusová, sa narodila 1. decembra 1919. Zomrela vo veku nedožitých 102 rokov. Pohreb sa uskutoční na Modrovke.

Riadky, ktoré si teraz budete čítať som napísala pri príležitosti jej stých narodenín v decembri 2019. Mnohé sa odvtedy zmenilo, ale autentickosť výpovede modrookoej starenky má svoje nezameniteľné čaro aj dnes a verím, že ostane príťažlivým i pre nasledujúce generácie. (autorka článku)

Dievčatko s belasými očami sa podobalo na otca, ktorého priezvisko naznačovalo nemecký pôvod. Jeho korene siahajú do 18. storočia, keď zemepáni doviedli na tematínske panstvo nemecky hovoriacich drevorubačov z Rakúska. Našinci ich nazývali najskôr švábmi a potom šajtármi. Bola to prezývka odvodená od slova drevo. Zemepáni šajtárom umožnili získať pozemky v horách alebo osídliť opustený dom na kopaniciach. Mohli pásť svoj dobytok na panských lúkach. Zato im dlhými ručnými oceľovými pílami šajtári rýchlejšie stínali stromy, aby mohli páni s drevom obchodovať. Zdá sa, že história sa v istom ohľade opakuje aj dnes.

Tento občiansky preukaz vydali M. Štefovej v Piešťanoch 7. decembra 1956.

Muža si zamilovala už ako štrnásťročná

Ale vráťme sa k maličkej Marienke. Prvorodená dcérka Pavlusovcov sa vydala ako devätnásťročná za Štefana Štefu z Modrovky a k svojmu milému šla za nevestu. Spolu prežili druhú svetovú vojnu. Žila na Modrovke. Celých osemdesiat rokov: Mária Štefová, rodená Pavlusová.

„Ked som bola malá, pomáhala som otcovi tahat traxlponk. To bol sústruh a šlapalo sa na nom ako na šijacej mašine,“ zaspomínala si v modrovskom nárečí hovoriaca storočná oslávenkyňa, o ktorú sa momentálne stará jej dcéra Oľga a zať Ján Dodekovci žijúci v Novom Meste nad Váhom.

„Náš otec bol stolár, vedel urobit šecko, o čo zakopol, šecko opravil aj spravil. Vyrábal kolovraty, krosná – ručne na traxlponku. A mama, žena v domácnosti, ma učila varit, piect koláče. Už ako šestnástročá som do pece na dlhej lopate sádzala chleba. Mama boli v tom čase chorá, šecko mi povyprávali, jako treba robit – tak a tak a ja som podla toho robila,“ povedala Mária, ktorú v rodine volali Štifka. To podľa jej muža. Štefanovi Štefovi hovorili všetci jeho kamaráti i rodinní príslušníci Štifo.

Mária Pavlusová sa vydala za Štefana Štefu, keď mala devätnásť, on bol o desať rokov starší.

„Ale moj muž, s kerým som sa spoznala na Lehote na hodovej muzike, mi už, ked som bola stará, hovoril starká alebo stará. Ja som sa do neho zalúbila už ako štrnástročá, bol odemna o desat rokov starší, múdrejší. Svadbu som mala ako devatnástročá, ale Štifo ten sa neponáhlal so sobášom, ten by ešte aj šest rokov čakal,“ smiala sa starenka.

Jej život – to bola robota, robota a stále len robota. S mužom ešte počas vojny začali stavať na Modrovke dom. Cez vojnu však stihli len stodolu, murovaný dom dostavali až po druhej svetovej.

Rodičia oslávenkyne Alžbeta a Michal Pavlusovci s najmladšou dcérou Emíliou.

Dom si postavili aj z vážskeho štrku

„Mali sme majstra murára z Banky, volal sa Baďura. So Štifom sme vozili na volskom záprahu štrk na stavbu až od Váhu. Chodili nám pomáhat aj bratia,“ spomínala Štifka. Voľakedy to tak na dedinách bývalo. Domy si ľudia stavali svojpomocne – brat pomáhal bratovi, bratranec bratrancovi. Vždy, keď si niekto založil rodinu, spravidla postavil aj dom, ak mal pozemok. Stačil na to jediný odborník – majster murár a ostatní boli pomocníci. Takto už mládenci pričuchli k murárčine. A ženy často robili zarovno s mužmi. Miešali maltu, podávali kýble. A ešte aj varili a ponúkali štamperlíčky s repákom alebo slivovicou.

V okamihu, ako si Štifka spomenula na kravičky, zvážnela. „Už ako malé dievča som sa skoro ráno starala o naše kravy. Volali sa Lysana, Keluša, a moja najmladšia sestra Milka Struháriková z Modrovky si pamätá aj na Cifrenu. Náš najlepší pes na Pavlusovej kopanici bola fena Dunčina. Až ked som postrážila kravy, až potom som mohla íst do školy. Tam si spomínam na učitela Jozefa Tlučku. Učil aj mojich bratov Pavla a Jána a sestry Betku a Milku. Tlučkovci sa odstahovali do Pieštan a aj ich syn sa volá po tatovi – Jozef. Ja som sa neučila nejak výborne, mávala som dvojky, lebo som na učenie nemala veľa času, bolo treba pomáhat s hospodárstvom a pást kravy. Mali sme aj husi. A na Modrovke potom aj prasiatko.“

Modrovka krátko po druhej svetovej vojne – Mária a Štefan Štefovci stavajú nový dom, štrk nosia na volskom záprahu od Váhu.

V kostole pestovala prapravnúča

Mária Štefová porodila dve deti – dcéru Oľgu, ktorá sa vydala do Nového Mesta nad Váhom za Jána Dodeka, a syna Milana, ktorý žije s manželkou Oľgou v obci Lúka. Ako storočná praprababička sa môže popýšiť tromi prapravnúčatkami – Simonkou, Lukášom a Riškom Mačangom, ktorého jej vložili do náručia počas slávnosti v kostole v Novom Meste nad Váhom. Má i šesť pravnúčat – Moniku, Mirku, Martina, Matúša, Kristínku a Davida, a štyri vnúčatá – Janka, Rasťa, Milana a Mirka.

Potom, ako vychovala deti, pracovala na družstve ako opatrovateľka a krmička hovädzieho dobytka – práca na sedem dní v týždni. Ráno a večer kŕmila kravičky a cez deň ich vyháňala na pašu.

Mária s prapravnúčikom Riškom Mačangom v evanjelickom kostole v Novom Meste nad Váhom pri príležitosti jej stých narodenín.

O zdutej krave

Takto si na tie časy spomína bývalá krmička Mária Štefová: „Ked som chodila pást, kravy poslúchali, boli dobré. Volala som ich po mene. Ale musela dávat pozor, aby nezabehli do jateliny. Čochvíla sa mi aj zdula jedna. Išli sme vtedy na Priehon krajom, ako mali Dankéch role, tam bola jatelina a lichva bola taká nehonná. Tuto uchmatla, hentam uchmatla, a ked sme prišli na Priehon, tá žena, čo se mnu pásla, kričí: ‚Mara, tot sa ti krava zdula.‘ A ja jej na to: ‚Kerého otca?‘ No čo sa dalo robit? Zdula, zdula, tak som ju zachopila a pod ho dole do družstva naspátky se mnu. Tam jej pomáhali. Napichli jej slabinu, pustili plyny, zachránili nenažranú kravu. Bola to dost taká srditá, tažká robota. Skoro stávat, maštal upratat, aby bola čistá, ked sa príde dojit. Utekala som sa domov nafrištukovat. Čo bolo, to bolo, to som friško zjedla a šikovno musela naspátky íst, lebo sme išli pást. Už bolo podojené za ten čas. Pásla som do šiestej večera a potom išli dojičky. Bolo treba disciplínu a poriadok, ráno prichádzali mliečari, kravy museli mat režim. Ráno som už o troch hodinách utekala hore modrovským brehom do družstva. Čo vám poviem, huba sa mi otvárala ako vráta. Či bola jar, či zima, stále rovnako. Cez zimu sa kravy nepásli, ale chodila som odhadzovat, ked sa vyšpinili, aby si do toho nelahli. Tak okolo desiatej som v zime chodila čistit maštale.“

O svoju mamu sa vzorne stará Oľga Dodeková s manželom Jánom.

Ľúbi kvety, výšivky aj mačku

Mária Štefová prežila všeličo. Pekné aj veselé, ale aj ťažké a smutné. Rada spievala, tancovala, nesmela chýbať ani na jednej dedinskej zabíjačke. V zime šila a tiež vyšívala bavlnkami na krížiky obrazy i dečky najmä s motívmi kytíc kvetov a košíčky s ovocím. Kvety milovala aj naozajstné. Ružami voňala jej záhradka, cez leto boli obloky Štifky obsypané stovkami rozkvitnutých muškátov.

„Ruže som okopávala, sadila aj v Pieštanoch na Prednádraží okolo činžákov aj fontány lekno. To som robila v technických službách, posielali ma tam z nášho družstva. Za tými ružami a za kočku, čo som doma nechala, je mi najvác lúto. Chodí ju kŕmit moj syn. Nosí jej mlieko. Vie, že je to dobrá mačka, aj potkany chytá. Minule mi hovorí – mama, máš tam jednu kožešinu. A po pár dňoch pribudla dalšá. Tá kočka ma lúbi. Ked som tam bola v máji, nedala sa mi ani z izby vyhnat. To som ani netušila, že ma tak lúbi. Ona má rada mna, ja ju,“ znežnel pohľad starenky.

Mária vyrastala v takomto krásnom prostredí Pavlusovej kopanice v Hrádku. Na pôvodnom mieste si brat Ján Pavlus postavil nový dom.

Žalúdok si liečila repákom

Pospomínať si na všetky príbehy, na darcovstvo krvi i odznaky v tvare červenej kvapôčky krvi i na okamih, keď už krv nemohla dávať, aby mala silu opatrovať lichvu, by trvalo celé hodiny. Starenka s nevôľou spomína aj na chvíle, keď jej zlodej na pravé poludnie vkĺzol do domu, aby okradol starú dôverčivú ženu, ktorá dovtedy nebrala žiadne lieky.

„Odvtedy naša mama berie lieky na tlak,“ podotkla jej dcéra Oľga Dodeková. „Bodaj by vácej nikdy nemal len to, čo si odniesol,“ dodala starenkina sestra Milka Struháriková z Modrovky. A zaspomínala si aj na sestrinu vážnu chorobu, keď jej lekári diagnostikovali „spadnutý žalúdok“. Celé roky dcéra Oľga prichádzala na Modrovku, aby chorej matke, ktorú po každom jedle napínalo a utekala vyprázdniť žalúdok, pomáhala nielen v domácnosti, ale aj na záhumienke. „Neviem, či to môžem povedať, ale lekári mamičke len „mastili“ žalúdok, nevedeli ju liečiť. A po rokoch jej pomohol naštartovať trávenie repák,“ prezradila O. Dodeková.

Konzumuje všetko, čo sa netrepe!

Na otázku, čo má teraz storočná babička najradšej, odpovedá Štifka: „Šecko, čo sa netrepe. A nesmie to byt tvrdé. Aj neska som mala makké masko a hríbikovú omáčku, to mi velice chutilo.“

Spýtali sme sa na jej recept na dlhovekosť. Pozrela sa a začudovane sa nás opýtala: „A čo ja viem, dokál budem, dokál ma bude Pán boh tu držat?“ Recept teda neprezradila, zato nám povedala, ako pomáhala svojej svokre sádzať chlieb do pece, ako miešala kravám nápoj zložený zo „sečky“ zabarený horúcou vodou, aby viac mlieka nadojili. Prezradila, ako jej na Lehote tlieskali, keď sa točila v tanci so starým Pavlom Čuvalom, čo býval na Modrovke v uličke, kde sa hrával futbal za Struhárikovcami. Starý pán si ju, modrookú štíhlu dievčinu, vybral do tanca zo všetkých dievčat a žien naokolo. Vymenovala všetky najšťavnatejšie pastviny na Modrovke, ktoré so svojimi kravičkami navštívila: „Hromovka, Dolina, Priehon, Pačkovica – poznala som tam každý kríček.“

Mária Štefová na oslave 860. výročia Modrovky v roku 2017 s dcérou Oľgou Dodekovou (vľavo) a sestrou Emíliou Struhárikovou.

A zaspomínala si na to, ako jej muž v zime tkal na krosnách plátno. Plátno tkávala aj jej mama Alžbeta Pavlusová, učila dievčatá celý technologický proces výroby – od sadenia a spracovania konope až po tkanie. Štifka sa rada smiala – za najvtipnejšieho z Modrovky považovala Janka Novotného. So svojou sestrou Milkou Struhárikovou ešte v roku 2018 volili starostu obce. Obe prišli k urne vo dvojici, Štifka nechcela, aby jej urnu doniesli domov. Mala vtedy takmer 99 rokov.

Dnes má stovku. Nohy jej už slúžia len od stoličky z kuchyne po stoličku v obývačke. Do kostola na slávnostné služby Božie, venované jej storočnici, ju zniesli po mnohých schodoch novomestskí evanjelici. Prišla jej vinšovať celá rozvetvená rodina aj družstevníci z Modrovky. Na stole v byte jej zaťa a dcéry na Jasnej ulici v Novom Meste nad Váhom bolo množstvo kytíc, veľké krásne torty s číslicou 100 doniesli viacerí. Takže sa mohla fotiť hádam aj s tromi cukrárskymi výtvormi naraz.

Pamätá si ešte svoj veršík z konfirmácie

Keď sme odchádzali, zarecitovala nám ešte veršíky z konfirmácie, ktoré sa učila hádam ako dvanásťročná. Tiež zanôtila: „Hore Váhom, dole Váhom, dúha vodu pije. Kto Slovákov zamiluje, nech žije, nech žije… Ruža ľalia, už sa rozvíja, uvi mi perečko, ty moje srdiečko, milá rozmilá.“

Na prstenníčku má svadobnú obrúčku od svojho Štifa. Prstienok sa vryl do pokožky, nemá zmysel ho snímať dolu. Veď aj načo. Dobre je mu tam. Ak poznáte babičku Boženy Nemcovej, môžete si byť istí, že reálna bytosť podobná knižnej verzii sa skrýva v Márii Štefovej.

Každú nedeľu piekavala koláče pre svoje deti i vnúčence. Tanierik podala aj susedom a krstniatkam. Mária Štefová – babička z Modrovky – nie je síce rozprávková bytosť, no pri nej cítite, že dobro za určitých podmienok víťazí nad zlom a máte chuť počúvať rozprávky jej života ešte niekoľko hodín. Skutočné. Pravdivé. Krásne a plné emócií. Ona si všetko pamätá. A čo zabudla, nie je dôležité.

Viera Dusíková

947 Shares

Najnovšie správy

Dnes je štvrtok 1. decembra. Tento deň je Svetovým dňom boja proti AIDS. Meniny má Edmund.
  • 30.11.2022, 22:30
  • Dobré ráno, Piešťany!
štvrtok, 1. decembra 2022
Meniny má Edmund, zajtra Bibiána