Mím V. Kulíšek: Pantomíma je umenie okamihu

V centre Piešťan ste sa prevtelili do Chaplina známeho z nemých čiernobielych filmov a vďaka špecifickej reči tela a mimiky, ktorá hovorí aj bez slov. Čím je pre vás Chaplin príťažlivý?

Charlie Chaplin je príťažlivý pre ľudí starších ako 25 rokov a generácie, ktoré na Chaplinovi vyrastali. Pre deti je takmer neznámy, netušia, koho imitujem s klobúkom a paličkou. Navyše to nerobím často, lebo Chaplin bol len jeden, a ja sa sústredím skôr na svoje autorské predstavenia Divadla Fortissimo. Vďaka Chaplinovi som však získal cenu na Kremnických gagoch a dostal som sa s ním až do Vietnamu, ale to je iný príbeh.

Vám stačí palička z bambusu, oblek, klobúk, namaľované oči a nalepené fúzy. Podobáte sa…

Kedysi som si fúzy maľoval, dal som si klobúk a povedal si v zrkadle, že sa na Chaplina celkom podobám. Potom mi lepiace fúzy na vojne zohnal Marián Kočner. Mám ich už vyše tridsať rokov. Kto by to bol tušil, čo sa z neho vykľuje. A teraz som od Chaplina hádam aj trochu chudší.

Vy ste sa vraj k pantomíme dostali cez štúdium na vojenskej škole. Je to pravda?

Keď sa má pýtajú, či mám na pantomímu školu, odpoviem – mám vojenskú. Išiel som do armády a až neskôr som zistil, že to nebude škola pre mňa. Odmalička som však mal vzťah k umeniu. Hral som na husliach, tancoval a spieval. Som pôvodom Čech žijúci v Trenčíne a moja mama bola ruská baletka. Keď si ju otec doviezol do Plzne a zašli spolu na balet, skonštatoval, že si nezobral komediantku. Keby chudák vedel, čo je zo mňa (smiech). A predsa ste svoju prvú pantomímu hrali na vojenskej škole. Písal sa rok 1981. Ako k tomu došlo?

Chodil som na spoločenské tance. Už vtedy som si skúšal niektoré prvky pantomímy ako chodenie na mieste alebo ťahanie neviditeľného lana. Raz som pred spolužiakmi urobil dve krátke pantomimické čísla, tým sa to nesmierne páčilo a smiali sa. Odvtedy to robím.

Rozumejú ľudia pantomíme?

Ľudia sa jej bežne boja, lebo sa domnievajú, že jej nebudú rozumieť. Pantomíma, ktorú robím, nie je klasická biela tvár a známy Pierot. Mám rád kontaktnú pantomímu. Ťahám ľudí k sebe, improvizujem a zapájam ich. Garantujem, že mojej pantomíme budú rozumieť všetci. Najviac ju chápu deti, lebo tie ešte nestratili fantáziu a predstavivosť. Okamžite vidia, čo rečou tela hovorím, a chcú byť súčasťou vystúpenia, hlásia sa a sú ochotné spolupracovať. Dospelé publikum je iné.

Často hrávam vo Františkových Lázňach. Je tam nemecká, ruská a česká klientela, občas Slováci. Presne rozoznám podľa reakcií, kto je kto. Slováci a Česi hrajú mŕtveho chrobáka a tvária sa, že ani nie sú v publiku, nech si ich nevšímam. Nemec reaguje a bez problémov sa pridá k môjmu hraniu a Rus ide, pridá sa, ale netuší, čo od neho chcem.

Keďže pantomíma je bez slov a s ľuďmi sa dohovárate rečou tela, mala by byť zrozumiteľná kdekoľvek. Je to tak?

Ako mím som precestoval skoro celý svet a môžem skonštatovať, že pantomíme rozumejú všade. Je to ako s hudbou. Počas môjho prvého výletu do Ázie som mal obavy, či budem porozumený. Zbytočne som sa obával. Napríklad v Číne sú malé rozdiely, ale inak mi rozumejú. Ak ukážete jednotku palcom, netušia, čo chcem. Jednotka je v Číne vystrčený ukazovák.

Čím to je, že bez slov si rozumieme lepšie?

Podľa mňa je to práve tým, že sa nerozpráva. Bez slov to ide každému priamo do srdca a každý si v tom nájde to, čo potrebuje. Fascinuje ma, ako to funguje. Nechápem, že mám také šťastie, moje umenie pochopia všetci. Pantomímou sa zároveň dajú vyjadriť všetky pocity. Ľudia sa na mne často smejú, ale časom si možno uvedomia, že v tom smiechu je ešte ďalší, hlbší rozmer. Smiech môjho publika ma nabíja energiou.

Ako sa cvičí pantomíma? Pred zrkadlom?

Kdeže, to zakazujem. Na workshopoch, ktoré nerobím celkom rád, lebo si nemyslím, že pantomímu dokážem niekoho naučiť, hovorievam, že základ je neskúšať pred zrkadlom. Pocity musia byť autentické a vychádzať z míma. Treba ich prežiť naplno. Keď trhám kvet, naozaj ho musím trhať a precítiť to. Pantomíma je umenie okamihu. Pri hraní sa snažím potlačiť ego, ale keďže si táto práca vyžaduje aj istú dávku egocentrizmu, aby som na seba pritiahol pozornosť, trochu s tým bojujem.

Vy si bez slov výnimočne rozumiete aj so sluchovo postihnutými, pre ktorých v Trenčíne už roky organizujete benefičný koncert Počuť srdcom…

Je to pravda. Robím to už 27 rokov a pre sluchovo postihnutých mám aj nadáciu. Keď som v roku 1994 organizoval prvý benefičný koncert, vyrobil som v Trenčíne prvú dopravnú zápchu. Prišli sluchovo postihnutí až z Viedne. Rozrástlo sa to a dnes na koncerte vystupujú aj oni.

Máte medzi mímami svoj vzor?

Kedysi to bol Bolek Polívka, ale ten pantomímu prestal robiť. So svetoznámym Milanom Sládkom sme kamaráti, on však robí klasickú a veľmi tradičnú pantomímu. Oboch nás k pantomíme inšpirovala knižka Františka Kožíka – Najväčší z Pierotov. Je o živote zakladateľa súčasnej pantomímy Jean-Gaspard Deburauovi. To on vytvoril Pierota, postavu milenca v pantomíme. Jeho život ma zaujal a inšpiroval.

Aký má pre vás význam ticho, ktoré vás sprevádza pri hraní?

Ticho je v mojej práci a v živote prepojené. Človek by sa mal vedieť vnútorne utíšiť. Ak dokážete byť vnútorne tichý, je to obohacujúce aj v bežnom živote. Na javisku musím mlčať a vnútorný pokoj mi v tom pomáha. Vtedy viem, čo chcem divákovi odovzdať. Už vyše dvadsať rokov sa snažím o meditáciu a podvedome vnímam i ľudské vyžarovanie, ktoré zužitkujem aj pri hraní a práci s publikom. A meditujem, aj keď behám, lebo behám sám a potichu.

Vy ste bežcom, koordinátorom a spoluorganizátorom Peace Run (Mierového behu), ktorý 31. júla zavítal aj do Piešťan. O čo ide?

Mierový beh je najdlhším štafetovým behom s horiacou pochodňou, ktorý sa beží cez viac ako 140 krajín sveta. Je o prepájaní štátov a ich obyvateľov. Keď bude mier v nás a okolo nás, v našich rodinách a komunitách, určite sa nebudeme hádať a ubližovať si. A to je jednoduché posolstvo tohto podujatia. V rámci slovenského behu sme tento rok po prvý raz udelili aj ocenenie Posol mieru, ktoré sme v odovzdali piešťanskému advokátovi Romanovi Kvasnicovi.

Vy ste sa do sveta dostali nielen s pantomímou, ale aj ako mierový bežec…

Je to pravda, veľmi rád cestujem. Ako mierový bežec som behal po celom svete, v mnohých krajinách Európy. Všetci, ktorí beháme tento beh, sme dobrovoľníci a robíme to v tichu a mierumilovne. Pre pantomímu je teraz ťažká doba, ale ja som sa práce, a nielen tej v divadle, nikdy nebál. O ľuďoch, ktorí rozosmievajú druhých, sa často hovorí, že sú vnútorne smutní. To nie je môj prípad. Som veselý aj vnútorne a ako vidíte i celkom ukecaný.