Manželia Amoahovci z Veľkého Orvišťa: Hovorme o odlišnosti a učme o nej všetky deti

  • Kultúra a spoločnosť / Reportáž / Región
  • 12. júla 2021, 00:01

Vo Veľkom Orvišti už štyri roky funguje rodinná slepačia farma Jonas, ktorá predáva tradičné domáce produkty od netradičného farmára. Jonas, rodák z africkej Ghany, sa zaľúbil do Piešťanky Adriany, majú spolu tri krásne deti a malá dedina neďaleko Piešťan sa stala ich domovom po niekoľkoročnom intenzívnom živote v multikultúrnom Londýne.

Rodina Amoahovcov z Veľkého Orvišťa: (zľava) James, Adriana, Thomas, Rita a Jonas. (Autor: Juraj Sedlák)

Priznám sa, na stretnutie s Jonasom, Adrianou a ich tromi deťmi ma pripravoval Google, z ktorého som sa snažil naučiť čosi v Jonasovom rodnom jazyku. Ale keďže v Ghane sú štyri etnolinguistické skupiny, 160 kmeňov a 75 jazykov, bol som v pomykove. A do pomykova som dostal aj urasteného a vysokého Jonasa, keď som ho oslovil skomoleným pozdravom, z ktorého nerozumel ani slovo. Chvalabohu, zachránila nás angličtina, ktorú ovláda celá rodina s netradičným menom Amoah.

„Akwaba,” čiže vitaj, bolo prvé slovo, ktoré som sa naučil v akančine, jednom zo štyroch úradných jazykov rovníkovej Ghany. Jonas ma privítal na slepačej farme, ktorá vo Veľkom Orvišti vznikla úplne, ale úplne náhodou. Keď jedného dňa dostala Adriana za hodiny angličtiny „zaplatené” sliepkami, možno ani netušila, čo všetko ju čaká a neminie.

Dvaapolročný James už vie, ako sa liahnu sliepky a dopestujú paradajky. Presne o tom sníval jeho otec.

Lokálna zľava

Dnes majú na domácej farme stovky sliepok, ktoré znášajú vajcia z podstielkového chovu, prepelice aj malé prepeličie vajíčka a snažia sa presadiť s poctivými, domácimi a kvalitne kŕmenými kurencami a lokálnymi produktmi, ktoré predávajú „z dvora”, čo je zákonné označenie ich priameho predaja. Znamená to, že ak máte záujem, musíte si po ne prísť priamo k nim domov. Dozaista vám prezradia, ako ich chovajú a čím ich kŕmia. A hlavne, budú čerstvé.

V čase intenzívneho sviatkového pečenia môžu byť napríklad vajíčka ešte teplé, lebo ich pôjdu zobrať priamo do jedného z priestranných kurníkov v záhrade, na koniec ktorej ani nedovidíte. Ich vajíčka zoženiete aj v niekoľkým obchodoch v Piešťanoch, po kurence si musíte „odskočiť” osobne. O tom, že chutia inak, asi hovoriť netreba. Záleží na tom, či vám na tom záleží. Ak ste z Veľkého Orvišťa, Ostrova alebo Bašoviec, dostanete ich každú stredu ako lokálny odberateľ výhodnejšie.

Práca snov na letisku

Ale teraz poďme naspäť do Anglicka, odkiaľ sa manželia Amoahovci na Slovensko presťahovali. Rodáčka z Piešťan odišla do Londýna za prácou hneď po skončení strednej školy. Ako-tak rozhľadená, scestovaná vďaka piešťanskému folklórnemu súboru Máj a s angličtinou, o ktorej si myslela, že vystačí.

„Anglickému prízvuku som nerozumela, bola som stratená. Dostala som sa do rodiny, ktorá ma odrazu nechcela ako au-pair, ale na upratovanie. Nemala som na výber. Prvé tri mesiace som si išla oči vyplakať,” priznáva sa k ťažkým začiatkom v cudzine Adriana. Vydržala, naučila sa rýchlo po anglicky a snívala o práci na letisku. Medzitým spoznala Jonasa, ktorý sa do Anglicka dostal na štúdiá ako väčšina jeho rovesníkov, ktorí si to mohli dovoliť. Ghana, kde sa narodil, je totiž bývalá anglická kolónia.

„Prvý raz sme sa stretli v klube. Keď som ju zbadal, v hlave som si sám pre seba povedal, že si toto dievča zoberiem za ženu. Dali sme sa do reči a vymenili si telefónne čísla,” priznáva sa sympatický Afričan. Na prvé rande išli až o tri mesiace neskôr, keďže Adriana bola v tom čase zadaná. „A potom sme sa videli každý deň. Jonas pracoval dlho do noci a chodil za mnou krížom cez celý Londýn, aby ma videl aspoň na 15 minút. V tých časoch si bol veľmi romantický,“ usmeje sa Adriana na svojho manžela.

Ich prvorodená Rita má dnes šestnásť rokov. O štyri roky neskôr prišiel na svet Thomas, to už mal Jonas vlastnú kuriérsku službu a Adriane sa splnil sen. Pracovala pre svetoznámu leteckú spoločnosť Virgin Atlantic, do ktorej sa dostala po sérii náročných vstupných pohovorov a skúšok.

Milí ľudia a prekrásna krajina

V roku 2012 prišiel Jonas prvýkrát na Slovensko a do Piešťan. „Príbehy, ktoré som počul o Slovensku, neboli príliš lichotivé. Východná Európa bola považovaná za chudobnú časť Európy, možno podobne je u vás vykresľovaná Afrika. Prvá návšteva Slovenska mi otvorila oči. Ľudia mi prišli veľmi milí a krajina prekrásna. Za tri týždne po prvej návšteve som tu bol zasa. Navrhol som Adriane, nech sa presťahujeme na Slovensko. Bol som unavený z Londýna, rodinný život je tam oveľa náročnejší,” vykresľuje Jonas.

„Nechcela som o tom ani počuť. Spočiatku som nesúhlasila. Úprimne, nemala som strach o Jonasa, ale skôr o deti. Ako budú prijaté, keď vyzerajú inak?” pýtala sa samej seba Adriana, ktorá navštívila Ghanu a bola tiež nadšená.

Do Ghany sa Jonas vrátiť nechcel. „Skúsenosti z Anglicka zo mňa urobili odlišného človeka. Doma v Ghane mám pocit, že k cudzincom s bielou pokožkou sa správajú lepšie ako k vlastným obyvateľom a istým spôsobom tam zažívam rasizmus. V Anglicku sa ku mne pre odlišnú farbu pleti nikto nesprával inak, zvykol som si na férové zaobchádzanie a rešpekt. Všetci sú si predsa rovní. Ghana ešte v tomto smere nie je taká vyspelá,” vysvetľuje Jonas.

Na farme pracuje aj ďalší rodák z Ghany menom Fahan (vľavo). Do Piešťan sa presťahoval z Prahy a jeho manželka je Slovenka.

Tí, ktorí prichádzajú spoza obzoru

V Ghane volajú bielych „obroni”. Je to akanské slovo pre cudzinca, ktoré v doslovnom preklade znamená „tí, ktorí prichádzajú spoza obzoru”. Často sa to hovorovo prekladá ako „biela osoba”. Podľa Jonasa sa všetko musí nejako identifikovať.

„Černoch neznamená nič iné, len že mám tmavšiu farbu pokožky, nehovorí o mne osobne nič viac. Ani či som dobrý alebo zlý človek, všetko ostatné sú predsudky. V Ghane sa na bieleho pozerajú rovnako ako tu na mňa. Neprekáža mi to. Radšej sa pozriem iným smerom, aby sa ľudia, ktorí si ma obzerajú, necítili divne. Je to normálne, nemal som na Slovensku negatívnu skúsenosť,” vysvetľuje Jonas.

Adriana je pripravená hovoriť aj o odvrátenej stránke veci a bojovať s predsudkami a stigmami, ktoré pociťuje na vlastných deťoch. Tie to mali zo začiatku najmä v škole ťažšie ako Jonas, ktorého ľudia v dedine prijali a majú ho radi. „To, že v Anglicku nevyčnievate a nikto si vás nevšíma, lebo stretávať ľudí z celého sveta je bežné, je na jednej strane upokojujúce. Moje deti dovtedy nezažili iné správanie len preto, ako vyzerajú, aké majú vlasy alebo farbu pokožky. Slováci sú rôzni, nie všetci sú scestovaní a otvorení iným kultúram a skúsenostiam. Trochu sa bojíme všetkého odlišného a nepoznaného. Máme strachy a predsudky, ktoré nie sú vždy korektné. Štyridsať rokov komunizmu sme neboli vystavení inakosti. Bez toho, aby sme naše deti vzdelávali o iných kultúrach, rasách a náboženstvách, nedosiahneme zmenu myslenia. Poviem jeden príklad za všetky. Ponúkla som učiteľke v Thomasovej škole, že urobíme prezentáciu o Ghane a africkej rodine, odkiaľ pochádza Jonas. Aby sa deti nečudovali len sami pre seba a nevideli nás ako mimozemšťanov. Učiteľka nevedela, pri akej príležitosti by o tom deťom povedala, kde by to vtesnala do výučby,” vykresľuje Adriana.

Do konverzácie sa čistou slovenčinou pripája aj vysoký, jedenásťročný Thomas: „V Anglicku sme takéto prezentácie a medzinárodné dni v tradičnom oblečení mali pravidelne. Učili sme sa o iných kultúrach už odmalička.”

Aj Jonas k tomu má čo povedať: „Učím naše deti, že ak sa k nim niekto správa nevhodne a nenávistne, iba ich provokuje a chce vyvolať reakciu, ktorá mu prinesie zadosťučinenie. Ak nezareagujú a nenahnevajú sa, zlo zostane v hlave provokatéra. Vždy deťom hovorím, že nech sa bránia iba vtedy, ak im niekto chce fyzicky ublížiť, to je iný príbeh. Naše deti vyzerajú inak, ale v tej inakosti sú krásne.”

Dvaapolročný James sa narodil už na Slovensku, kam sa presťahovali pred piatimi rokmi, paradoxne v čase vrcholiacej imigračnej krízy v Európe. Nemali jasnú predstavu, čo budú na Slovensku robiť, ale cítili, že sa nestratia.

Podstielkový chov a vyvážená potrava

„Túžil som, aby naše deti mali podobný základ do života, aký som dostal v Ghane. Moje detstvo bolo veľmi šťastné a z tohto pocitu čerpám celý život. Páči sa mi komunitný život na dedine, kde každý každého pozná, pomôžu si, dopestujú a dochovajú to, čo potrebujú. Zaľúbilo sa mi to tu,” opisuje Jonas a prezradí, že o domove pri Piešťanoch mal veľmi konkrétnu predstavu – mal mať veľkú záhradu, asi takú, na koniec ktorej ledva dovidíte.

Adriana takú našla práve vo Veľkom Orvišti. Obaja si našli prácu, až kým im do cesty neprišli už spomínané sliepky – barter za hodiny angličtiny. Dokúpili k nim 50 brojlerových kureniec a chceli ich chovať len tak pre vlastnú potrebu. O ich chove nevedeli skoro nič, a tak sa učili za pochodu a na vlastných chybách. Zavše nejaké to kura darovali a ľudia ich postupne začali od nich kupovať, lebo chutili inak.

„Vlastne sme radi, že nám zostali verní, lebo nám dva roky trvalo, kým sme vychytali všetky chyby,” priznávajú úprimne. Pozorovali, zisťovali, veľa sa pýtali a experimentovali. Prvé kurence mali šesť mesiacov vo voľnom výbehu a boli hrdí, akú kvalitu dosiahli. Spätná väzba od priateľov bola trochu rozporuplná.

„Vychovali sme svalnaté atlétky, ktoré všetko vybehali. Boli výborné do polievky, ale nie na pečenie. Dostali sme druhú šancu, zmenili odrodu, prešli na podstielkový chov a začali mlieť a mixovať vlastnú vyváženú potravu. Chceli sme presne vedieť, čím ich kŕmime, aby sme sa vedeli zaručiť za ich kvalitu,” podotýka Adriana.

„Robíme to poctivo, aj preto sú naše produkty o čosi drahšie ako tie v supermarketoch. Len pre porovnanie, naše kurence chováme osem až desať týždňov, tie v supermarketoch majú štyri až šesť týždňov, potrebujú ich rýchlo vychovať. A rýchlosť si vyžaduje aj inú stravu,” objasňuje Jonas a dodáva, že ich snahou je podporovať komunitu, ktorú budú zásobovať kvalitnými a zdravými produktmi. Ak sa zaviažu k pravidelnému odberu, dostanú produkty výhodnejšie. Prepojenie na stálych odberateľov je pre lepšie plánovanie a rozvoj domácej farmy kľúčové. Nových záujemcov o zdravé kurence hľadajú neustále.

Ghana – bojovný kráľ

Pri náročnej práci na farme pomáha aj ďalší Ghančan menom Fahan. „Je to tiež úplná náhoda. Jeho žena je Slovenka, žili spolu v Prahe a náhodou sa presťahovali do Piešťan. Sme asi jediní dvaja v Piešťanskom okrese,” smeje sa Jonas.

Po slovensky toho ešte veľa nevie. „Slovenčina je pre mňa ťažká. Napríklad také slovíčko niekedy – neviem, či znamená nie alebo kedy,” smeje sa Jonas. Adriana by prijala, keby vedel aspoň „kuchynskú” slovenčinu, lebo robiť tlmočníka vie byť pri práci aj vo vzťahu náročné. Počuť slovenčinu od cudzinca z Afriky by bolo nielen exotické, ale aj docenené.

Obaja manželia sú však bojovníci, nevzdávajú sa. Názov krajiny, odkiaľ Jonas pochádza, dokonca znamená bojovný kráľ. Bojovníčka je v tomto prípade skôr Adriana. Silná žena v pozadí netradičného farmára. Manželský pár, ktorý sa v piešťanskom regióne snaží dochovať lokálne, poctivé a čerstvé produkty. Nie je to vôbec ľahké, ale snaha je viac než vítaná a počet stálych zákazníkov to dokazuje. Presťahovanie na Slovensko ani jeden z nich neľutuje.

„V Anglicku si ľudia trúfajú viac snívať,” myslí si Adriana. Jonas si váži, že tu deti majú slovenskú rodinu, lebo to je podľa neho základ. „Budú cítiť svoje korene,” tvrdí. Lúčime sa pri bránke ich domu s farmou v záhrade a ja sa učím ďalšie slovíčko v akančine, ktoré Jonas použije v spojení so Slovenskom – melor, čo v preklade znamená ľúbim, milujem.

2K Shares

Najnovšie správy

sobota, 22. januára 2022
Meniny má Zora, zajtra Miloš