Bratia Ferkodičovci – matadori prezúvania a občasných defektov

Je streda ráno a vo dvore u Ferkodiča je rušno už od siedmej, keď otvárajú. Predajú vám tu novú batériu, opravia štartér, alternátor, vymenia žiarovku a kadečo iné, ale väčšina zákazníkov sem v tomto období chodí „prezúvať”. Muži tu pneumatiky hore-dole kotúľajú ako v akejsi pouličnej chlapčenskej hre, ženy tu vídať zriedkavo. Zimné dole, letné nasadiť. Medzitým ich odkotúľať na vyváženie alebo výmenu na diskoch.

V zaprášenej dielni so svetlíkom, kde sa roky takmer nič nezmenilo, je naladené rádio a pomedzi to počuť syčanie a nafukovanie duší a štrngot náradia. Mnohé sa zmenilo, remeslo trvá. Na zručnosť Ferkodičovcov dohliadajú sporo odeté dámy z kalendárov na stenách, ktoré patria k akémusi koloritu starých dielní, autoservisov a garáží, na ktoré sme sa nevedeli tajne vynadívať ako malí chlapci.

Na zadnej stene dielne sú uskladnené gumy najvernejších zákazníkov, ktoré vytvárajú akúsi galériu kriedou popísaných pneumatík s menami. Odpočívajú tu podľa sezóny. Teraz zimné, v zime letné. Keby mali uskladňovať pneumatiky všetkých verných, nemali by kde pracovať, dozaista by zapratali aj priľahlý dvor, kde sa v sezóne niekedy tvoria rady.

Nepriatelia režimu vulkanizovali

Ferkodičovci sa do priestorov známeho pneuservisu na Radlinského ulici nasťahovali v roku 1948. V malom dvojizbovom byte, ktorý je súčasťou areálu, ich bolo 11 detí – sedem chlapcov a štyri dievčatá.

„Od štrnástich rokov som sa stále motal okolo áut. Tu vo dvore boli stovky pneumatík, hrávali sme sa v nich na schovávačku. Každé ráno sme sa ako deti budili na hluk kompresora. Na ulici sme hrávali hokej. Auto tadiaľto prešlo raz za polhodinu,” spomína majiteľ firmy Auto-Batérie Elektro, 79-ročný Július Ferkodič, ktorý sem chodí každé ráno na kávičku a na kontrolu.

V dielni nájdete jeho dvoch bratov – Petra a Antona, ktorí sú už sedemdesiatnici. V servise pracuje ešte zať pána Ferkodiča, Marián, a synovec Peter, ktorému nik nepovie inak ako „Džefo”. Všetci sú rodina.

Krátko nato, ako sa Ferkodičovci do areálu nasťahovali, im štát bez akéhokoľvek súhlasu strčil do priestorov vulkanizačnú dielňu a maliarsku divíziu z Tvorby. Po celé roky im neplatili žiadne nájomné. Obrusovali sa tu pneumatiky a vo formách vyrábali nové gumené vrstvy. Náročná robota je slabé slovo. „Pracovali tu rôzni nepriatelia socializmu, farári a politicky nespoľahliví občania,” spomína pán Július na obdobie komunizmu.

Keď v roku 1991 zakladali piati bratia súkromný pneuservis, bol prvý a jediný v Piešťanoch. A mali veru čo robiť. Otvorený boli od rána od šiestej do desiatej večer. „Naši chalani to remeslo ovládajú ako málokto, nie sú to kvázi majstri z ulice, ktorých berú niektoré iné pneuservisy,” podotýka najstarší z bratov Ferkodičovcov.

Ich otec Alojz priniesol do Piešťan prvú loptu. „Písal sa rok 1912 a otec bol ročník 1888, narodil sa ešte za Rakúsko-Uhorska. Založil futbal v Piešťanoch. Všetci bratia sme ho hrávali,” rozpráva pán Július na dvore, kde vyrastal. Brat Anton bol 32 rokov správcom piešťanského futbalového štadióna.

Prvý sneh je peklo

V dielni je medzitým rušno. „Najväčší nápor je, keď napadne prvý sneh a zima vodičov klasicky prekvapí. Vtedy nestíhame, sú tu odrazu všetci, hotové peklo. Teraz na jar chodia ľudia prezúvať postupne. Je to sezónna záležitosť. A potom sa občas zastaví ktosi s defektom. V Piešťanoch je autoservis už pomaly na každom rohu,” objasňuje Marián, ktorý ako jediný z partie nemá priezvisko Ferkodič, ale patrí do rodiny. Robí tu už dve desaťročia.

„Niektorí vodiči zabudnú a pneumatiky prídu prezuť až v auguste. Nájdu sa aj takí, ktorí prídu, keď napadne prvý sneh, a zistia, že celé leto jazdili na zimných. Stáva sa,” tvrdí popri vyvažovaní kolies 74-ročný Peter Ferkodič. Páni v rokoch sa narobia. „Keď ma bolí celé telo, prečo by chrbát nemal,” smeje sa o tri roky mladší brat Anton.

So zákazníkmi sa neraz zasmejú, pošpásujú, radi poradia, preberú narýchlo politiku alebo problémy okolo áut. V prvom rade je však robota. „Rekord máme 12 minút, keď prezúvame štyria a vymieňame pneumatiky na diskoch. Ako pri formulách to nie je, ale snažíme sa,” zaznie medzi rečou.

Dnes je aj iná technika. Nové a drahšie autá už hlásia vodičovi aj tlak v pneumatikách a zvestujú to blikajúcimi ikonkami na palubnej doske. Elektronika sa občas zblázni a starí páni sa smejú. „Kolesá nastavíme, dofúkame a kontrolka si bliká ďalej,” vraví Peter.

Za starých čias to bolo všetko na nich. Remeslo, ktoré im aj v sedemdesiatke ide od ruky, azda budú mať komu prenechať. Majiteľ Július by autoservis aj modernizoval, ale stále váha. Zákazníci sú „oduševneným matadorom” verní nie pre vydláždenú a vyleštenú dielňu, ale pre poctivú robotu. A tak to má byť. Ostatné ukáže čas.