Rozsudok za nezaočkovanie, ktorý odporcov očkovania nepoteší
V prípade sankcií za nezaočkovanie dieťaťa padol rozsudok, čo nie je dobrá sprava pre antivaxerov, ktorí si myslia, že ich právo nakaziť kohokoľvek je väčšie ako právo rodičov umiestniť svoje deti do bezinfekčného prostredia. Veľká komora Európskeho súdu pre ľudské práva totiž vyhlásila rozsudok v prípade Vavřička a ďalší proti Českej republike (šesť sťažností), v ktorom sťažovatelia tvrdili, že v dôsledku uloženia pokuty za nesplnenie povinnosti dať zaočkovať dieťa a v dôsledku neprijatia nezaočkovaného dieťaťa do materskej školy došlo k porušeniu ich práv zaručených Dohovorom na ochranu ľudských práv a základných slobôd.
Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vo svojom rozsudku zdôraznil, že povinné očkovanie detí, realizované v Českej republike (rovnaká povinnosť platí aj na Slovensku – pozn. red.), sleduje legitímny cieľ ochrany zdravia a ochrany práv iných, keďže očkovanie chráni osoby, ktoré ho dostanú, aj osoby, ktoré z medicínskych dôvodov nemôžu byť zaočkované a sú odkázané na kolektívnu imunitu proti závažným nákazlivým ochoreniam. Túto politiku považoval za súladnú s najlepším záujmom dieťaťa. Pri posudzovaní proporcionality tohto opatrenia zohľadnil rozsah a obsah povinného očkovania, existujúce výnimky z tejto povinnosti a existujúce procedurálne záruky.
ESĽP nepovažoval pokutu uloženú v jednom z prípadov (celkovo približne 110 eur) za neprimerane vysokú. Taktiež poukázal na to, že hoci neprijatie detí do materských škôl znamenalo pre ne určitú stratu možností pre ich osobný rozvoj, toto opatrenie malo skôr preventívny než represívny charakter a bolo dočasné, keďže v okamihu dosiahnutia veku pre povinnú školskú dochádzku nebolo ich prijatie do základnej školy nijako podmienené ich očkovacím statusom.
Na základe uvedeného ESĽP usúdil, že sťažovateľmi napadnuté opatrenia, posudzované v kontexte národného systému, boli primerané cieľu, ktorý Česká republika sledovala povinným očkovaním, konkrétne ochranu proti ochoreniam, ktoré môžu predstavovať závažné riziká pre zdravie. ESĽP rozhodol, že práva sťažovateľov podľa článku 8 Dohovoru (právo na rešpektovanie súkromného života) neboli porušené. ESĽP vyhlásil za neprijateľné námietky sťažovateľov podľa článku 9 (právo na slobodu myslenia) a článku 2 Protokolu č. 1 k Dohovoru (právo na vzdelanie).
Tento rozsudok by tak mohol byť i oporou pre zriaďovateľov predškolských zariadení na Slovensku a návodom, ako majú postupovať v prípade rodičov antivaxerov, ktorí pred nebezpečnými infekčnými chorobami odmietajú chrániť vlastné deti a ohrozujú tým aj zdravie detí, ktoré s ich rozhodnutím nemajú nič spoločné a z medicínskeho hľadiska nemôžu byť očkované.
Význam očkovania detí
Odporcovia očkovania tvrdia, že by nemalo byť povinné, ale dobrovoľné. Na podporu svojich snáh uvádzajú rôzne tvrdenia, ktoré spochybňujú nevyhnutnosť a opodstatnenosť očkovania. Vakcinácia sa podľa nich preceňuje a za jej propagovaním údajne stoja farmaceutické firmy, ktorým ide o obchod. Argumentujú nedostatočnou informovanosťou a neodbornosťou detských lekárov, tiež reakciami, ktoré sa u detí objavili údajne po podaní vakcín. Očkovanie proti osýpkam podľa nich môže vyvolať autizmus a vakcinácia proti záškrtu, tetanu a čiernemu kašľu zasa syndróm náhleho úmrtia dojčiat.
To, že sa nákazlivé choroby podarilo potlačiť, údajne nie je zásluhou plošného očkovania, ale skôr zlepšujúcich sa životných podmienok, zdravšej stravy a dôkladnejšej hygieny. S argumentmi, ktoré predkladajú odporcovia očkovania, odborníci nesúhlasia. Považujú ich za zavádzanie a neoveriteľné hypotézy.
Epidemiológom však dáva za pravdu aj história. Napríklad na záškrt ešte v roku 1930 ochorelo v niekdajšom Československu takmer 24-tisíc detí, z toho vyše 2100 zomrelo. Po zavedení povinného očkovania v roku 1946 počet ochorení rýchlo klesal, až kým v polovici 80. rokov nákaza úplne nevymizla. Podobne sa podarilo potlačiť detskú obrnu, proti ktorej sa očkuje od roku 1960.
Osýpky tiež patrili medzi najzávažnejšie detské choroby. Až do roku 1969, keď sa proti nim začalo v Československu očkovať, zaznamenali niekoľko desiatok tisíc prípadov ročne a asi 50 úmrtí. Od 80. rokov je ich výskyt vďaka vakcinácii ojedinelý. Posledná epidémia osýpok na Slovensku prepukla v rokoch 1997-1998, keď ochorelo približne 600 ľudí. Odvtedy sa táto nákaza prakticky stratila. Proti tetanu, infekčnému ochoreniu charakteristickému ochrnutím svalstva, sa na našom území očkuje od roku 1952. Posledný prípad novorodeneckého tetanu je známy z roku 1961.
Epidemiológovia vystríhajú, že keby sa očkovanie ponechalo na dobrovoľnosti a ochote rodičov, následky by boli zdrvujúce. Svedčia o tom prípady zo zahraničia. Napríklad z Británie, kde po odpore voči očkovaniu v 80. rokoch minulého storočia poklesla vakcinácia a vzápätí sa rozšírila epidémia čierneho kašľa. Podľahli jej stovky detí a situácia sa zlepšila až po opätovnom rozbehnutí očkovania. Podobné skúsenosti má i Nemecko, Švédsko, Holandsko či Japonsko.
Viac ako pol milióna detí v Európe stále nemá prístup k základnému očkovaniu. Až 32-tisíc ich ročne zomiera na infekcie, ktorým by sa dalo predísť vhodnou vakcináciou.
(pror)/SITA/inVitro
