Piešťany a prechod frontu v roku 1945

  • Kultúra a spoločnosť / História
  • 4. apríla 2021, 10:00

Po porážkach nemeckej armády v roku 1943, najmä však od jari 1944, bolo aj obyvateľstvu Slovenskej republiky zrejmé, že jej nútený protektor, Nemecko, sa neodvratne blíži k porážke a front postupujúci z východu zasiahne aj Slovensko.

Ustupujúce nacistické jednotky vyhodili do vzduchu 2. apríla Kolonádový most a o deň nato aj Krajinský most. (Autor: red)

Museli kopať zákopy

Prechod frontu trval dlhých 226 dní; od oslobodenia Kalinova (21. septembra 1944) až po posledné kysucké obce 3. mája 1945. Jeho bilancia bola katastrofálna: okrem škôd, ktoré sa odhadli na vyše 140 miliárd Kčs, padlo 60-tisíc sovietskych, vyše 10-tisíc rumunských a takmer dvetisíc českých a slovenských vojakov. Obyvateľstvo tŕplo o svoje zdravie a životy.

Typickým javom posledných mesiacov vojny boli perzekúcie okupačného režimu – vyšetrovanie, odvliekanie či vraždenie odbojových spolupracovníkov i rasovo prenasledovaných, židov. Neraz, žiaľ, aj za ochotnej asistencie či udávania vlastných spoluobčanov… Muži nad 18 rokov sa museli zúčastňovať tzv. zákopových prác – pod Malými Karpatmi (okolie Vrbového) kopali protitankové priekopy. Strach naháňali aj bomby z lietadiel. A s úzkosťou sa očakávala aj evakuácia okresu, o ktorej sa hovorilo už od jesene 1944. Tá sa nakoniec týkala len niektorých exponentov slovenského štátu a najmä príslušníkov nemeckej menšiny.

Ako vyzerala situácia v zime 1944/45, keď západným Slovenskom prechádzali aj tisíce cudzích príslušníkov, sa dozvedáme z tzv. kroniky národného povstania obce Banka, cez ktorú prechádzalo „…maďarské vojsko a civilné obyvateľstvo z Maďarska (…) smerom na Karpaty a čiastočne smer Trenčín, čo sa dialo za ukrutnej zimy a nepriaznivého počasia. Hranice prestali už jestvovať a maďarské peniaze sa objavili vo veľkom množstve ako bezcenné platidlo. Za nimi nasledovali evakuanti z nemeckých krajov od Kežmarku a Kremnice. Znova boli hradské zatarasené vozami naplnenými rôznymi potrebami evakuantov.“

Rádiový kopec obsadili Nemci

Pokiaľ ide o frontové pásmo, Piešťany a širšie okolie sa ocitli v operačnom pásme 2. ukrajinského frontu, ktorého súčasťou bola aj 1. rumunská armáda. Jeho vojská stáli tri mesiace na rieke Hron, ktorú prekročili 25. marca a odvtedy rozvíjali útok. Posledný marcový deň obsadili Nitru a blížili sa k Piešťanom. Hlavný útok sa mal viesť smerom na Malacky a Hodonín; oslobodenie Piešťan bolo súčasťou bojov o Bratislavu.

Obce Piešťanského okresu boli oslobodené krátko po Veľkej noci (v roku 1945 pripadla Veľkonočná nedeľa na 1. apríla), a to v priebehu necelých troch dní – od podvečera 2. do rána 4. apríla; väčšina jeho obcí, vrátane Piešťan, v posledne uvedený deň. Do mesta vstúpili súčasne sovietski i rumunskí vojaci. Uvádza to aj spomenutá kronika obce Banka: „Na Veľkonočný pondelok celý deň trvali boje v blízkosti obce (v smere od Hlohovca – pozn. autora). Nemeckí okupanti sa stiahli na pravý breh Váhu. Vo večerných hodinách nemecké pešie oddiely obsadili Rádiový kopec a brehy v obci, ktoré tesne pred vyhodením mosta opustili…“

V ranných hodinách v utorok (3. apríla) sovietska pechota obsadila obec a krátko nato sa spojila s rumunskou jazdou, ktorá nasledovala; prichádzala cez inovecké hory – jednak po ceste od Radošiny, druhý smer bol od Bojnej na Lehoty. Po krátkom oddychu na Banke „spojené armády obsadili Kúpeľný ostrov v Piešťanoch (…) prekročili potom Váh a vtrhli do mesta.“

Oba mosty vyhodili do vzduchu

Drámy zažívali nielen vojaci, ale aj civilné obyvateľstvo. Hlavnou snahou ľudí bolo jednoducho prežiť a pokiaľ možno, uchrániť si majetok. Už niekoľko týždňov pred príchodom frontu úrady určili objekty, ktoré mali slúžiť ako úkryty pre bombardovaním (na dedinách to boli obvykle pivnice, vyhĺbené do brehu, ktoré roľníci používali ako skladisko zeleniny); cennejšie veci, ale aj niektoré potraviny či plodiny si ľudia zakopávali do rôznych jám v záhradách, lese a inde. Krátko pred príchodom frontu a počas bojov sa Piešťany stali mŕtvym mestom. Nepremávala doprava, vrátane železničnej, nefungovala elektrina ani dodávky vody; obchody boli pozatvárané. Ľudia čakali ustráchaní v rôznych úkrytoch a modlili sa za skoré ukončenie vojny.

Len na území okresu si boje vyžiadali viac než sto obetí z radov oslobodzovacích vojsk. V samotných Piešťanoch to bolo asi 12 obetí ostreľovania. K tomu treba prirátať aj množstvo ranených či materiálne škody. Ustupujúce nacistické jednotky systematicky ničili dôležité objekty a komunikácie, najmä železnice. Rozoraním zničili aj letiskovú plochu a poškodili viacero ďalších objektov. Do vzduchu vyhodili 2. apríla Kolonádový most a o deň nato aj Krajinský most. Zo strategického hľadiska to bol viac-menej zbytočný krok, keďže sovietske vojská v tom čase už – na iných miestach – Váh prekročili.

Po prechode frontu dostali Piešťany, ako aj iné okresné mestá, vojenského veliteľa, do ktorého kompetencie patrili vojenské a bezpečnostné záležitosti. Veliteľom sa stal sovietsky kapitán Vinogradov. Komandatúra sídlila na námestí, v budove meštianky. Viac než sovietskych vojakov bolo v meste a okolitých obciach Rumunov (zdržali sa až do augusta). Popri vojenskej komandatúre normálne fungovali civilné inštitúcie.

Jednou z prvých úloh veliteľstva bolo provizórne obnovenie Krajinského mosta. S jeho opravou sa začalo už 5. apríla. Práce riadili sovietski velitelia, pomáhať museli miestni muži. Ako uvádza mestská kronika, „povinnou spoluúčasťou miestneho obyvateľstva, a to vo dne 400, v noci 200 mužov“. Muži sa zúčastnili tiež opravy letiska či poškodenej železnice a ciest. Veliteľstvo vydalo aj ďalšie príkazy: obyvateľstvo muselo odovzdávať zbrane, ale napr. aj rozhlasové prijímače. Zakázal sa aj predaj či čapovanie alkoholu bez povolenia. Ceny tovarov v obchodoch sa nemali zvyšovať, ale mali ostať na úrovni, aká bola do príchodu frontu.

Na majeri mali popraviť 13 ľudí

Postoje k ZSSR a Červenej armáde (ČA) boli rôzne. Piešťany boli jedným z miest, kde mala HSĽS i Hlinkova garda pomerne silné postavenie. Pred príchodom červenoarmejcov preto mnohí verili priam hrôzostrašným správam, aké šírila nemecká propaganda – že vojaci ČA zabíjajú, kradnú, znásilňujú a pod.

Iní, naopak, túžobne očakávali ich príchod. Nielen ako ukončenie dlhotrvajúcej vojny. Hlavne tí najchudobnejší si robili ilúzie, že jej príchodom sa zavedie „sociálna spravodlivosť“, ako to rozširovala komunistická propaganda, domnievali sa, že dôjde k náprave majetkových nerovností. A to celkom prozaickým spôsobom: že si jednoducho prídu k bohatším spoluobčanom a vezmú si z ich gazdovstva kravu či časť poľa.

Tieto očakávania sa nesplnili. Skôr naopak, ľudia boli svedkami toho, že sovietski vojaci sú na civilizačne i kultúrne nižšej úrovni ako naše obyvateľstvo. V niektorých regiónoch východného Slovenska neboli skúsenosti so sovietskymi jednotkami najlepšie; okrem krádeží či znásilňovania sa objavilo aj odvliekanie do gulagov. Na západnom Slovensku to však už tak zlé nebolo a správanie sovietskych či rumunských vojakov bolo vcelku korektné – aj v Piešťanoch.

Riziko však hrozilo exponentom bývalého slovenského štátu, ale aj jeho radovým vojakom. No tiež tomu, na koho prišlo nejaké udanie. Azda najdramatickejší prípad, ktorý takmer skončil tragédiou, sa udial na majeri Voderady pri Drahovciach. Hoci tu sa červenoarmejci zdržali len niekoľko hodín, z ich miestneho veliteľstva sa zaujímali, kto z tunajších pracovníkov bol frontovým vojakom. Do tohto zoznamu zaradili 13 mužov, ktorí síce boli vojakmi, ale ešte za 1. ČSR.

Následne, ako uvádza školská kronika, „veliteľ v opilom stave nariadil všetkých 13 mužov odstreliť a popravu osobne chcel previesť.“ Všetci boli už postavení na odstrel, pričom prvý mal byť odstrelený Ján Hladký. „Už mal celtou prikrytú tvár a veliteľ cielil naň automatom. Hladký z inštinktu sebazáchrany strhol automat a všetci odsúdení sa rozutekali. Veliteľ strieľal po nich, dvoch zranil, dvoch zbili do nemoty a niektorých chytili. Chytených mali odstreliť pri jednom kozli.“ Zásahom Prozreteľnosti však nakoniec k najhoršiemu nedošlo, keďže na ceste na miesto streľby sa objavil istý neznámy major ČA, ktorý „popravu zarazil…“

Most stavali tak, že hádzali tehly do Váhu

O takýchto menej svetlých stránkach oslobodenia sa nemohlo verejne hovoriť a písať. Sovietsky zväz sa po roku 1945 stal našim nedotknuteľným vzorom. Mnohí si akiste ešte pamätajú na povinné heslá typu: „Sovietsky zväz – náš vzor“ či „So ZSSR na večné časy a nikdy inak“ a pod. Aj v toľko ospevovanom ZSSR, kde v skutočnosti vládla diktatúra, bolo mnoho vecí, ktoré sa zamlčovali. Niektoré z týchto aspektov si však všimli naši ľudia už cez vojnu či krátko po nej.

V tejto súvislosti možno uviesť jednu zaujímavú epizódu, ktorá sa stala práve na jar 1945. Piešťanec Michal Mikláš, ktorý pracoval v Liečebnom ústave nemocenskej poisťovne, si spomínal, ako vyzerali rekonštrukčné práce mosta riadené Sovietmi. „…z každého domu musel ísť jeden chlap na robotu. Tak sme nosili zo skeletu, rozostavanej budovy vedľa nemocnice, tehly a tie sme museli hádzať do Váhu. Bolo to v apríli, voda veliká, pravda, a z mosta sme tie tehly hádzali dolu.“ Každá skupina desiatich chlapov mala svojho veliteľa – „starešinu“. Mikláš, vidiac nezmyselnosť takéhoto úsilia, išiel za určeným veliteľom: „…Nechcel som sa prezradiť, že viem po rusky, tak po slovensky mu hovorím, že je to zbytočná práca, lebo voda aj tak všetky tie tehly zoberie, takže my ich nikdy toľko nenahromadíme, aby sa z nich dalo na nej niečo vystavať.“ Odpoveď veliteľa bola skutočne sovietska: „Ty nemáš čo dumať! Ty si dostal rozkaz, ty ho budeš plniť! A za teba rozmýšľajú druhí!“

V týchto rokoch nás opúšťajú poslední účastníci – i pamätníci – udalostí druhej svetovej vojny. Ich odchodom hrozí, že spomienka na tragické vojnové časy sa z našej spoločnosti vytratí. Snažme sa však, aby to tak nebolo; vážme si mierový život – ktorý vôbec nie je samozrejmosťou – a nezabúdajme na vojnové hrôzy, ktoré kruto postihli aj našu krajinu. Predovšetkým ale nezabúdajme na utrpenie obyčajných vojakov, ktorí obetovali svoje životy za oslobodenie našej krajiny od nacistickej okupácie.

Martin Lacko, historik

0 Shares

Najnovšie správy

Dnes je utorok 26. marca. Tento deň je Svetovým dňom epilepsie. Meniny má Emanuel.
  • 26.03.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
Dnes je streda 27. marca. Tento deň je Svetovým dňom divadla. Meniny má Alena.
  • 27.03.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
štvrtok, 28. marca 2024
Meniny má Soňa, zajtra Miroslav