Táňa Sedláková, rodáčka z Piešťan: Zmenu si musíme odpracovať

  • Rozhovory / Kultúra a spoločnosť / Piešťany
  • 2. apríla 2021, 00:02

Spoluorganizátorka zhromaždení Za slušné Slovensko tvrdí, že zmena politickej kultúry, slušnosť a verejný záujem je celoživotný projekt. S rodáčkou z Piešťan sme sa rozprávali nielen o súčasnej politickej situácii, ale aj o starnutí. Mladá, vnímavá a ochotná priložiť ruku k dielu rozpráva o práci pre seniorky a seniorov, v ktorej našla svoje odborné uplatnenie a ľudský zmysel. K Piešťanom má vrúcny vzťah a možno sa sem raz vráti žiť natrvalo. V takom prípade by ale chcela byť aktívnou súčasťou občianskej spoločnosti. „Chcela by som cítiť, že aj ja som mesto,” prezrádza sociálna psychologička Táňa Sedláková.

„Posledné tri roky ma naučili, že keby som sa sťahovala naspäť do Piešťan, potrebovala by som cítiť, že aj ja som súčasťou mesta,” priznáva rodáčka z Piešťan. (Autor: Jozef Jakubčo)

Je rok aj pár týždňov od volieb. Tí, ktorí čakali zmenu, sú dnes z politikov sklamaní a bezradní. Ako vnímate súčasnú politickú situáciu?

Pre našu generáciu je to prvý kontakt s politickou frustráciou po dlho očakávanej zmene, ktorú sme si veľmi priali pre nás aj našich rodičov a starých rodičov. Asi sme do ničoho doteraz nevkladali také veľké očakávania. Je to nový typ frustrácie, ktorú sa musíme naučiť spracovať. Jej korene musíme hľadať už v zhromaždeniach Za slušné Slovensko, na ktorých sme ľahko uverili, že plné námestia nás rýchlo privedú k veľkej zmene a vyššej kvalite života v rôznych oblastiach, v zdravotníctve, spravodlivosti či sociálnej oblasti. Nebolo to také jednoduché, ako sa to zdalo.

Zmena v spravovaní vecí verejných vyžaduje oveľa viac vkladov, ľudí, vytrvalosť a dlhodobú vernosť víziám a hodnotám. Ak to, k čomu sme sa prihlásili na námestiach, je trvalé pre nás, musí to prežiť aj fakt, že zhromaždenia na zmenu nestačia, a musí to prežiť i súčasnú frustráciu z nekompetentnej vlády. Frustrácia je veľká a ja ju zažívam priamo v teréne, keďže pracujem v covidovom tíme na bratislavskom magistráte. Ak chceme niečo, čo by malo bežne fungovať pre mesto a zariadenia pre seniorov, musíme to spraviť svojpomocne a pracovať aj za viaceré celoštátne inštitúcie.

Foto: Jozef Jakubčo

Prečo zmena podľa vás prichádza tak pomaly?

Námestia a to, za čím sme stáli v marci 2018, je celoživotný projekt. Nie je to vec jednej vlády. Prihlásili sme sa ku kultúrnej zmene, súčasťou ktorej je aj zmena politickej kultúry. Tú všetci potrebujeme a očakávame. Nezrelé politické vystúpenia, hádky a hnev politikov nás všetkých vyčerpávajú. Nemyslím si, že detinské správanie a chaotická komunikácia je zmena k lepšiemu. Myslím si, že v politike potrebujeme výnimočných ľudí a príde mi úplne samozrejmé, že to majú byť ľudia, pre ktorých je akákoľvek korupcia neprijateľná. Pre mňa terajšia vláda svojím bojom proti korupcii nie je výnimočná. Chýba mi, že nedokáže ľudí odbornými riešeniami povzbudzovať, rozvážnou komunikáciou im dodať pokoj v čase, keď je to kľúčové pre zvládnutie pandémie takýchto rozmerov. Krízou potrebujú byť občania prevedení bez zbytočného chaosu, to dokážu iba zrelé osobnosti. Takých ešte v našej politike veľa nemáme.

Všimli ste si, že najviac integrity, korektného a jasného vystupovania zaznamenávame od začiatku pandémie primárne od žien? Viac pokory, citu, empatie, menej ega…

Od žien zaznamenávam aj väčšiu starostlivosť, lebo nás k nej predurčujú roly, do ktorých sme socializované. A táto kríza je o starostlivosti – zdravotnej, sociálnej a starostlivosti o spoločenstvo, ktoré spolu tvoríme. Dôležitú úlohu preukázala prezidentka, ale aj bývalá ministerka spravodlivosti, ktorá odvádzala veľmi dôležitú prácu, a napriek tomu o nej nepotrebovala nijako výrazne hovoriť. Reformovala justíciu a ozdravovala právny štát a všetkým nám vytvárala priestor pre oveľa spravodlivejšie zaobchádzanie. Robila to podobne, ako keď sa mama stará o svoje deti a nepotrebuje okolo toho robiť veľké haló, lebo jej to príde prirodzené.

Kvalitná starostlivosť o ľudí sa dá robiť aj na lokálnej úrovni, súhlasíte?

Počúvala som dlho okolo seba, že politika je vecou úzkej skupiny ľudí prevažne v meste, ktorí rozhodujú o ľuďoch napríklad v malých mestách a na dedinách. Ja si naopak myslím, že lokálna politika je oveľa dôležitejšia, lebo dokáže pružnejšie reagovať na potreby obyvateľov a komunity. Vidím to aj v Bratislave. Máme oveľa bližšie k občanom, stačí ich počúvať a prinášať im riešenia v horizonte mesiacov, nie rokov. Ak je potrebné napríklad testovať a štát to nedokáže zabezpečiť, my s vypätím všetkých síl to dokážeme zorganizovať za týždeň. A toto vytvára v ľuďoch dôveru, že sa môžu na ľudí, ktorí spravujú veci verejné, spoľahnúť, že zmena je možná v komunite, v susedstve alebo v meste ako Piešťany. Kvalita života v mestách a na dedinách je často primárne odrazom vedenia mesta alebo obce. A to je výborná príležitosť pre všetky starostky, starostov aj miestnych poslancov.

Reakcie spoločnosti na vaše občianske aktivity vo vás museli rezonovať aj ako „študijný materiál”, keďže sa venujete sociálnej psychológii a správaniu sa v skupinách rozumiete…

Nemyslím si, že ľudia, ktorí chodili na námestia, boli slušnejší ako tí, čo tam nechodili. Viem, že ľudia majú svoje starosti a nemôžu sa všetci občiansky angažovať. Ja som mala v živote šťastie a skvelý príklad v osobe môjho výnimočného dedka z Krakovian. On sa celý život staral o dedinu, v ktorej som vyrastala, ale i o futbalový klub, čo môže byť maličkosť, no z hľadiska jeho dlhého života išlo o veľkú vec. K športu priviedol veľa detí a mladých chalanov. Obhospodaroval polia, staral sa o prírodu, ale aj o cirkevné spoločenstvo, bol dlhé roky miestnym poslancom a sudcom z ľudu. Angažovanosť sa je v mojom ponímaní úplne nevyhnutné, keď tu chcem žiť.

Keď som robila doktorát na univerzite v Brne, mala som možnosť ísť na post-doktorantské štúdium do kanadského Montrealu. Dlho som zvažovala, bavilo by ma to, ale bola by som ďaleko od rodičov, bratov a miest, ktoré mám rada. Keď som sa už rozhodla tu zostať a žiť, neviem si to predstaviť bez angažovanosti. Neviem sa tváriť, že mi nezáleží, akého primátora majú Piešťany alebo Bratislava, keď je to kľúčové. Sú to naše spoločné veci, spoločné nemocnice, školy, kultúrne domy aj inštitúcie. A nikto to za nás nespraví, ak sa nebudeme zapájať a angažovať. A to bolo aj naše heslo pri zhromaždeniach Za slušné Slovensko – my sme tí, na ktorých sme čakali. Musíme priložiť ruku k dielu, inak sa nebudeme mať dobre. Keď si človek povie, že sa ho to netýka, sám sa dáva do bezmocnej pozície. Ľudia majú podľa mňa oveľa väčšiu moc, ako si myslia. Veď to my ľudia dávame moc politikom.

„Boli sme náhodná skupina mladých ľudí, ktorí sa predtým poriadne ani nepoznali, a ocitli sme sa v našom byte a tri mesiace sme tam zostali niečo organizovať,“ tvrdí Táňa na margo spoluorganizátorov zhromaždení Za slušné Slovensko. (Foto: Jakub Kratochvíl)

Strach z angažovanosti, ktorý asi pociťuje staršia generácia, ktorá zažila komunizmus, vy asi nemáte. Mýlim sa?

Nemala som ho prirodzene. Prežívala som to veľmi existenciálne cez životy Jána a Martiny, ktoré boli zámerne a premyslene zničené, cez ich rodičov. Ránu, keď sme sa s priateľom dozvedeli o tom hroznom čine, predchádzal víkend, keď mali naši susedia vo Veľkej Mači svadbu. Tu sa vražda v tom istom čase odohrala. Dotklo sa nás to osobne. Spoznala som sa s rodičmi Jána a Martiny, písala som im list, aby som sa opýtala, či by prišli medzi nás na námestie a podelili sa o svoju bolesť.

Sú to rodičia, ktorí celý svoj život obetovali deťom. Deti chodili za všetky ich peniaze na vysoké školy, vychovali ich ako spravodlivých a čestných ľudí. Pani Kušnírová si osvojila dve ďalšie deti z detského domova a stará sa o ne ako o vlastné. Takýmto ľuďom sa udiala nepredstaviteľná krivda. Nebojím sa, lebo čo horšie sa mi môže stať? Už sa môžem len rozhodnúť, že tu nebudem žiť a odídem zo Slovenska. A budem rodičom posielať raz za mesiac peniaze a dvakrát do roka ich zavolám na návštevu a budem spomínať, aké to bolo dobré na Slovensku. Nebála som sa ani sa nemôžeme báť. Báť by sa mali tí, ktorí si tu dlhé roky robili, čo sa im zachcelo bez toho, aby ich stretla aj najmenšia spravodlivosť.

Vražda uzavretá nie je, rany sa nemôžu zahojiť, krivda trvá. Ako to pociťujete?

Verím tomu, že v priebehu nasledujúcich mesiacov sa objasní stanovisko súdu a budú nám známi nielen vykonávatelia vraždy, ale aj ich objednávatelia. Mnohé krivdy z minulosti takto vyšetrené neboli a ľudia na to nikdy nezabudli. Táto vražda musí byť vyšetrená.

Čo vám dala skúsenosť z organizovania zhromaždení Za slušné Slovensko a čo vám, naopak, vzala?

Dala mi veľmi veľa. Spoznala som veľa schopných ľudí, od ktorých som sa mohla učiť. Som odvážnejšia. Myslím si, že som dostala veľa príležitostí byť silnejším a citlivejším človekom. Táto skúsenosť mi však aj veľa vzala. Boli to skoro tri roky veľkého nasadenia. Obetovali sme tomu všetok čas, ktorí sme mali. Nevedeli sme, do čoho ideme, že to bude trvať tak dlho, nevedeli sme, aké to bude mať dôsledky na naše osobné životy. Prišlo aj absolútne vyčerpanie. Dobehla nás neskúsenosť. Neboli sme pripravení, že budú o nás písať aj nepravdy, a trápilo nás, že im mnohí ľudia verili a stále veria.

A navyše, ľudia od nás mali veľké očakávania. Možno chceli, aby sme založili politickú stranu, ktorá to tu všetko vyrieši za nich a bude to dobré. My sme ale boli náhodná skupina mladých ľudí, ktorí sa predtým poriadne ani nepoznali, a ocitli sme sa v našom byte a tri mesiace sme tam zostali niečo organizovať, ďalšie dva roky to trvalo, kým boli voľby. Aj trochu ľuďom rozumiem, že tomu nemohli uveriť, lebo to bolo neuveriteľné aj pre nás.

Zmena prišla, a predsa, akoby ešte stále nedorazila…

Hovorí to, akú zmenu potrebujeme. Musí prebehnúť na rôznych úrovniach. Ako sú potrební spravodliví a kultúrni ľudia v politike, tak sú potrební úradníci na úradoch, ale aj študenti a občania. Je dôležité, aby sa ľudia angažovali tam, kde môžu, kde cítia, že patria, že ich to baví, a nie je to len akási platená práca. Napríklad ja sa cítim veľmi dobre na úrade, lebo verím primátorovi Bratislavy a on verí nám, že dokážeme priniesť najlepšie riešenia pre úrad a ľudí, ktorým mesto ponúka svoje služby. Tie vízie a sľuby z námestí môžem odpracovať a mať z toho radosť, pocit zadosťučinenia, zmyslu.

Zvažovali ste vstup do politiky?

Ponuky do politiky okolo nás rôzne kolovali, ale na vstup do politiky potrebuje človek ukotvenie v rodine, v širšom okolí, potrebuje byť na to zrelý a pre mňa to nebolo. Každý máme inú cestu v živote a ani iná úloha v spoločnosti neznamená, že by sme nemali a neprebrali zodpovednosť. Ja som sa našla v starostlivosti o spoločenstvo, v práci pre samosprávu. Dnes si už neviem predstaviť prácu pre veľkú nadnárodnú korporáciu, skôr chcem ovplyvňovať kvalitný život v meste, v samospráve, na univerzite, ktoré priamo súvisia so zlepšovaním kvality života ľudí v komunite. Nemalo sa to skončiť tak, že všetci odídeme do politiky.

Vyzerá to, že ste sa našli. A dostali ste sa na správne miesto, z ktorého dokážete prinášať zmenu pre istú skupinu obyvateľov priamo v meste, v ktorom žijete…

Na to, aby prišla zmena, nestačí nový premiér, ktorý môže byť aj zo zlata, potrebujeme aj zdravý úradnícky aparát, šikovných a kompetentných ľudí, ktorí prevezmú časť zodpovednosti a poctivo a svedomite odvedú mravčiu prácu na zmene. Dennodenne a trpezlivo. Vidím to aj na magistráte. Kľúčová je i starostlivosť o inštitúciu ako celok, aby jednotlivé sekcie spolu komunikovali a spolupracovali a dokázali niečo vytvoriť, napríklad zariadenie pre týrané ženy. Naše inštitúcie boli roky zanedbávané. My potrebujeme aj dobrých úradníkov, ľudí, ktorí budú hrdí, že sú úradníci, že to nebude pre nich len zárobková činnosť a kávičkovanie.

Ja mám okolo seba veľmi veľa ľudí, ktorí chodia radi do práce a vedia, že po nich zostane v prenesenom slova zmysle pokosená tráva. Každodennou poctivou prácou dosiahneme otestovať alebo zaočkovať naše zariadenia pre seniorov, zabezpečiť ochranné pomôcky alebo fungovanie domácej opatrovateľskej služby. Vytvorili sme bezbariérové prístupy pre ľudí so zdravotným znevýhodnením, máme za sebou grantové schémy a ďalšie výsledky pre druhých ľudí. Keby to spravil každý, zmena príde rýchlejšie. Občiansky aktivizmus je pre mnohých aj v menších mestách prirodzená vec, ako napríklad urobiť zbierku pre suseda s telesným znevýhodnením. Je to o budovaní spoločného miesta, v ktorom sa budeme cítiť dobre.

Nechajme politiku a prejdime na starnutie. Vy o starnutí asi viac rozmýšľate ako vaši rovesníci?

K tejto problematike som sa dostala cez prácu s deťmi a mladými z vylúčenej komunity v bratislavskom Pentagone. Boli to aj chudobné dievčatá, často slobodné matky s deťmi, vylúčené na okraji spoločnosti, žijúce v začarovanom kruhu. Robila som s nimi tri roky. Postupne som si uvedomila, že postavenie starších ľudí v spoločnosti, ktorá kladie dôraz na individualizmus, mladosť a výkon, je v čomsi podobná tomu, čo som zažívala s týmito dievčatami. Špeciálne v prípade starších žien, ktoré si nedokážu nájsť adekvátne zamestnanie, lebo ich okolie považuje za „staré”.

My potrebujeme zvládnuť demografickú krivku, udržať starších ľudí aktívnych čo najdlhšie, nemôžeme ich vylučovať. Tejto problematike som sa venovala aj výskumne na Masarykovej univerzite v Brne, kde som až do konca angažovania sa v združení Za slušné Slovensko učila sociálnu gerontológiu a psychológiu. Keď zavraždili Jána a Martinu, chcela som si tú zmenu, ktorú všetci očakávali, odpracovať. Sama potrebujem veriť tomu, že nejaký ideál sa dá pretaviť do reality. A tak som sa podujala na výzvu. Rozhodla som naštartovať zmenu v tom, čomu sa venujem, v mojej oblasti. Táto pandémia bola paradoxne v tomto uplatnení ideálna. Mohli sme pre najzraniteľnejších ľudí – seniorky, seniorov, ale aj ľudí bez domova – byť ako mesto naozajstnou oporou.

Odkryla pandémia nejaké predsudky a stereotypy o seniorkách a senioroch?

Hovorilo sa, že starších ľudí treba „ochrániť až do konca”. Je to veľký predsudok, lebo sa ukázalo, že ľudia, ktorí si už niečo náročné v živote prežili, zvládali pandémiu možno jednoduchšie, ako by sme očakávali. Starší ľudia majú väčšiu kapacitu zvládať veci, ako im niektorí pripisovali. Druhý predsudok ešte stále žijeme s očkovaním. Celá registrácia a komunikácia ide mimo cieľovej skupiny, je digitálne náročná a bola nezvládnutá. Náprava prichádza až teraz cez elektronickú čakáreň. Digitálne to bolo nad schopnosti starších ľudí, málo samospráv im pomáha s prihlasovaním na očkovanie.

Starším ľuďom sa treba priblížiť, a to je o komunikácii a dôvere, ktorá sa ťažko buduje a ľahko stráca. Ľudia pracujúci v samosprávach by mali byť schopní načúvať potrebám občanov a prinášať riešenia. Dá sa to oveľa rýchlejšie ako na celoštátnej úrovni. Dnes je to predovšetkým o ľuďoch na lokálnej úrovni a ich motiváciách priniesť zmenu, lebo možnosti a peniaze sa dajú nájsť aj v komunite, medzi podnikateľmi v meste alebo z grantov a fondov Európskej únie. Ak dokážete odkomunikovať prospešný nápad, pomoc príde.

Bojíme sa zostarnúť? Je to stále tabu?

Do istej miery je to prirodzené, lebo staroba sa končí smrťou a my predsa máme radi život. Staroba je však plnohodnotnou súčasťou života, je rovnocenná s akýmkoľvek životným obdobím. Človek sa ju len musí naučiť zvládnuť. Kultúra 21. storočia však ľudí neučí, že máme nejaké vekové alebo fyzické limity. Učí nás skôr, že keď sme mladí a výkonní, môžeme všetko. Staroba je preto pre nás veľmi dôležitá. Prichádzame o veľa, keď nemáme starých rodičov v blízkosti, keď pracujeme v kolektíve rovnako starých ľudí. Životná skúsenosť je oveľa rôznorodejšia ako len skúsenosť mladých ľudí. So starobou prichádza veľakrát nadhľad a ten je potrebný. Keď sme o túto skúsenosť starnutia našich blízkych ochudobnení, prichádza strach. Ten môže vyzerať tak, že v štyridsiatke riešime, že nám čosi uniklo pomedzi prsty a teraz na to už nebude čas, lebo sme už na niektoré veci „starí”. A to je škoda a strata času si roky opakovať, že sme starí. A pritom stačí žiť život naplno, až kým ho nestratíme.

Ako si predstavujete vašu ideálnu starobu?

Chcela by som byť obklopená plnohodnotnými vzťahmi a prírodou. To je dôležité, lebo to tu zostane, pretrvá. Opäť sa odvolám na svojho dedka. Až mám pocit, akoby ani neodišiel, a pritom zomrel pred rokom v marci. Akoby všetko, čo robil, tu v nejakej forme zostalo. Jeho odkaz je silný. Vo mne, v mojich bratoch, v dedine. Neviem, či to nie je príliš veľa, čo by som chcelo od mojej staroby, ale tešilo by ma, keby po mne zostal aspoň dobrý pocit vo svete alebo pole s hruškami, potomkovia, kamaráti a susedia, ktorí budú mať so mnou spomienky a zážitky. Takú by som chcela mať starobu. A ešte by som nechcela byť zatrpknutá. To, čo sa deje momentálne v politike, je každodenná príležitosť pre zatrpknutosť a egoistické staranie sa len o seba. Takú starobu ani život by som nechcela. Tá totiž nesie v sebe pachuť dní, kde nie je radosť, len zbytočný hnev. Ja túžim po prajnej starobe.

Rozumieme našim rodičom, starým rodičom, sú medzi nami veľké generačné rozdiely?

Sú medzi nami veľké rozdiely, ale tie vždy boli a vždy budú. Vidím to opäť na vzťahu s mojím dedkom, ktorý väčšinu svojho aktívneho života prežil v komunizme. Ja som sa narodila pár mesiacov pred Nežnou revolúciou, o komunizme som nemala ani šajnu. Keby som nemala blízko k jeho životu a rozprávaniu, uniklo by mi veľa súvislostí, niekedy aj skrz viac generácií.

Ako žili a akí boli moji predkovia? Ak nemáme úsilie pochopiť a preklenúť tieto medzery, prichádzame o kľúčové pochopenie toho, kým sme. A tieto rozdiely budú pociťovať aj naše deti. Moja prababička žila v dome s hlinenou podlahou a moje deti budú už v obchodoch možno obsluhovať roboti. Keby sme sa nepokúšali o medzigeneračný dialóg, ktorý nás priblíži, tak sa ako spoločnosť rozpadneme a ako jednotlivci budeme vykorenení. Väzby sa pominú.

Poďme naspať do vášho rodiska. Aký máte vzťah k Piešťanom?

Piešťany sú pre mňa úplne výnimočné. Na Slovensku neexistuje podobné mesto či už architektúrou, riekou Váh uprostred, blízkosťou k prírode, k Inovcu a tiež rôznorodosťou. Piešťany dokážu žiť v symbióze s turistami a tí tam prinášajú čosi nové a zaujímavé a mesto ich čímsi obohacuje. Pred mojou angažovanosťou v Za slušné Slovensko som si nevedela predstaviť, že by som sa sem vrátila žiť. Dnes áno. Mala som predstavu, že by som prišla a bolo by mi tu dobre. To dobré by tu vytvoril primátor s poslancami a úradníkmi.

Posledné tri roky ma naučili, že keby som sa sťahovala naspäť do Piešťan, potrebovala by som cítiť, že aj ja som súčasťou mesta. Mesto tvoria predovšetkým ľudia. Bez nich tu bude len tá architektúra, Váh a kopce, ale mesto je viac a má na viac. Je to o dobrých školách, dobrom kine, o bezpečí, čistote, cestách, zábave, stromoch a spoluvytváraní dobrého pocitu, ktorý je neprenosný.

Z vášho profesionálneho zamerania by Piešťany boli asi ideálne na angažovanie sa v práci pre seniorov…

V Piešťanoch funguje jedna z najprogresívnejších organizácií pre seniorov AkSen a komunitné centrum Apolin. Ľudia sa do Piešťan na starobu sťahujú aj z iných miest. Mesto im dáva veľa pokoja. Piešťany sú veľký zdroj vďaka kultúre, ktorá tu bola prítomná po stáročia. Môj dedko chodil na to isté gymnázium ako ja, len sa učil po latinsky. Možno sa sem aj ja na starobu vrátim, možno už skôr.

Čo vám osobne dala za posledný rok táto pandémia?

Spomalenie to nebolo, práve naopak. V práci som zažila pocit, že samospráva dokáže byť veľmi blízko svojim obyvateľom a vie byť veľkou oporou, ak je dobre nastavená a funguje. Bratislavčanom sme pomohli pochopiť túto krízu a odkomunikovať vážnosť situácie a naliehavosť opatrení. Pandémia mi doniesla veľa zmysluplnej práce a veľa výborných kolegov. Som rada za to, čo všetko sme mohli pre ľudí urobiť.

foto: Michal Huštaty

Mgr. Táňa Sedláková, PhD. (1989), sa narodila v Piešťanoch. Vyštudovala doktorské štúdium sociálnej psychológie na Fakulte sociálnych štúdií Masarykovej univerzity v Brne. Dlhodobo sa zaujíma o otázky demografického starnutia a rozvoja kvalitných služieb pre starších a ich rodiny. Je spoluzakladateľkou občianskeho združenia Zrejme, ktoré sa snaží o podporu medzigeneračného dialógu. Spolu s Dušom Martinčokom je spoluautorkou knihy „Záhrebská: O stacionári pre seniorov a jeho susedoch“. Spoluorganizovala zhromaždenia Za slušné Slovensko. Pracuje na bratislavskom magistráte, kde zastupuje sekciu sociálnych vecí a je poverená vedením oddelenia kvality života a zariadení pre seniorky a seniorov.

133 Shares

Najnovšie správy

Toto leto sa v kaštieli v Moravanoch nad Váhom uskutoční tretí ročník medzinárodnej umeleckej výstavy Artrooms Moravany 3 - témou…
  • 12.04.2021, 10:00
  • Kultúra a spoločnosť / Podujatia / Výstavy / Región
Tento rok sa študenti z Gymnázia Pierra de Couberina v Piešťanoch opäť zapojili do celoslovenskej súťaže René Anasoft litera gymnazistov…
  • 12.04.2021, 00:02
  • Mladí dnes / Školy / Piešťany
pondelok, 12. apríla 2021
Meniny má Estera, zajtra Aleš