Psychologička Erika Bíliková: Deťom treba načúvať

  • Rozhovory / Piešťany
  • 18. marca 2021, 00:02

Deti sú veľká téma a byť dobrým rodičom je asi najdlhšia a najťažšia práca vôbec. Pandémia zasiahla rôznorodým spôsobom aj do životov detí, preverila našu výchovu, spolunažívanie, ale aj roly rodičov. Poskytuje aj čas zastaviť sa, stíšiť, hovoriť o svojom prežívaní a deťom viac načúvať. A zároveň prináša viac súkromných radostí, ale i osobných problémov. Aj preto sme oslovili odborníčku, ktorá má v súčasnej situácii práce naozaj neúrekom. O tom, čo prežívajú deti a ich rodičia nielen teraz, sme sa rozprávali s klinickou psychologičkou a psychoterapeutkou Erikou Bílikovou z Piešťan.

Mgr. Erika Bíliková (1975) je klinická psychologička, certifikovaný Gestalt psychoterapeut a EMDR psychoterapeut. Psychológiu vyštudovala na Trnavskej univerzite. Má 20-ročnú prax s deťmi a dospelými. Pracuje v ambulancii Psychopoint v Bratislave a súkromnú prax má aj v Piešťanoch. (Autor: Juraj Sedlák)

Uvedomujú si deti, ako im bolo ešte pred rokom dobre?

Deti si určite uvedomujú, čo im chýba. Sú to najmä kamaráti, určite aj starí rodičia, pokiaľ ich nevídajú tak ako predtým. Vnímajú, že sa zmenil ich spôsob života. Niektorí rodičia ale naopak hovoria, že ich deťom to doma viac vyhovuje. Pokiaľ sú introvertnejšie, majú kontakt s nejakým kamarátom, doma sa cítia s rodičmi dobre, nemusia strádať. Taktiež im odpadli nejaké povinnosti, nemusia skoro vstávať, sú dlhšie hore.

Menšie predškolské deti môžu vnímať pozitívne, že sú doma a rodičia majú na nich viac času. Nie všetci túto situáciu vnímajú rovnako. Ďalej deťom chýba aj to, čo predtým robievali rady – krúžky, na ktoré rady chodili a ktoré teraz nie je možné navštevovať. Pre deti sú to veľmi dôležité zdroje. Online vyučovanie je viac únavné, ak trvá niekoľko mesiacov, niektoré deti strácajú motiváciu. Potrebujú pri učení vzťah, živý kontakt s učiteľom.

Deti sa zvyknú na mnohé okolnosti rýchlejšie adaptovať ako dospelí. Na druhej strane im nebolo nikdy tak zle, aby mohli terajšiu situáciu porovnávať s čímsi horším. Ako súčasnú situáciu zvládajú?

To, ako ju deti zvládajú, závisí od viacerých faktorov. V tomto období sa objavuje vyše 30-percentný nárast depresií, úzkostí aj u detí. Taktiež kolegovia na linkách pomoci evidujú nárast domáceho násilia a závislostí. V takomto prostredí budú dopady na psychiku detí určite závažné. To, ako tieto mesiace zvládajú, závisí od veku, ďalej od toho, ako sa cítia vo svojej rodine. Potom aj od toho, či sú doma samy, lebo rodičia musia chodiť do práce, alebo majú pri sebe rodičov pracujúcich z domu, čo je pre ne podpora. Veľmi náročné to majú deti zdravotníkov v prvej línii. Ťažké to majú aj tie s jedným rodičom, na ktorom je všetka ťarcha aj existenčné obavy sú často väčšie.

Čo deťom chýba v ich malých dušiach počas lockdownu?

Myslím si, že pre mnohé deti je izolácia náročná, sme sociálne bytosti a kontakt s druhými potrebujeme. Znovu to ale nemá rovnaký dopad na všetky. Najviac trpia izoláciou niektorí tínedžeri, adolescenti, lebo pre ich vývinové obdobie je veľmi potrebné sociálne kontakty rozvíjať, rovesníci sa stávajú dôležitejšími a viac sa im zdôverujú ako rodičom. Potrebujú sa odseparovať a teraz to nie je možné. Výrazný nárast depresií sa objavil aj u adolescentov, ktorí už boli osamostatnení, boli napríklad na internáte, mali tam vybudované vzťahy a museli sa vrátiť naspäť domov.

Ako sa dá deťom najlepšie vysvetliť, čo prežívame? Vírus nevidno, nedá sa chytiť, navyše majú obmedzený pohyb a stretávanie sa s priateľmi, dlho neboli v škole a už to všetko trvá príliš dlho.

To, ako s nimi hovoriť, závisí od veku. Menším deťom môže pomôcť napríklad rozprávka o tomto víruse, kolegovia vymysleli rozprávky na vysvetlenie toho, čo sa deje. Hlavne by sme mali s deťmi hovoriť o tom, ako sa cítia, či sa boja. Niektoré deti sa totiž boja o svojich rodičov, starých rodičov. Povedať im aj o sebe, ako to vnímame my. Dôležité je v tejto situácii ohrozenia z niečoho pre deti ťažko uchopiteľného, čo nemôžeme mať pod kontrolou, vyvažovať to tým, čo sa dá ovplyvniť. Ako sa môžeme chrániť, starať sa o svoje zdravie, jednoducho vyvažovať pocit bezmocnosti. Robiť to, o čom môžeme rozhodnúť, napríklad, čo budeme dnes robiť popoludní, čo si spolu uvaríme, kam sa prejdeme, komu zavoláme.

A čo je veľmi dôležité, pri tomto všetkom deti potrebujú vidieť, že rodičia majú nádej, že to pominie, bude sa zasa dať robiť to čo predtým. Dieťa, aby sa necítilo stratené, bezmocné, musí vidieť, že jeho rodičia, aj keď to tiež nemajú ľahké, to nejako zvládajú. Ak dieťa nemá pocit, že sa môže oprieť o rodiča, lebo prepadáva zúfalstvu, je to preň strata bezpečia. Ak to rodič nezvláda, je zaplavený svojimi pocitmi, nevie ani povzbudiť deti. Potom je fajn vyhľadať pre seba pomoc.

Erika Bíliková má rada hory, turistiku a rada športuje. Je to jej psychohygiena. (foto: archív Eriky Bílikovej)

Je aj pri učení sa z domu dôležitá disciplína a rituály?

Určite pomáha zachovávať si podobné návyky ako predtým. S disciplínou je to doma ťažšie pre rodičov aj pre deti. Ako rodičia im s tým musíme pomôcť. Ak na niečom trváme, robíme to aj my, lebo deti opakujú, čo vidia. Napríklad ráno sa obliecť. Rituály pomáhajú vytvárať pocit bezpečia, istoty. Je dobré mať s deťmi rituály, napríklad si večer čítať alebo si povedať, kto mal aký deň, alebo mať spoločné jedlo.

Ale zároveň aj v tomto období, keď sa veľa vecí nedá, môže pomôcť prebudiť zvedavosť, skúsiť spolu niečo nové. Či už upiecť nový koláč, ísť sa prejsť na nové miesto, skúsiť si spolu zahrať novú hru, večer sa ísť spolu pozrieť na jasnú oblohu… Keď prebudíme systém zvedavosti, ktorý máme vrodený, pomôže zvládať aj emócie strachu. Rovnako je to aj so spoločnou hrou.

Z nosenia rúšok, testovania, očkovania, strachu z nakazenia sa a všetkého okolo sú nervózni najmä rodičia a prenášajú to aj na deti. Ako tomu zabrániť?

Na rodičoch je teraz veľa tlaku. Musia zvládať viacero rolí, okrem rodičovských sú kuchári, učitelia…, a to dá zabrať. Preto sa musia v prvom rade starať o svoje duševné zdravie, mať svoje spôsoby na dočerpanie energie, mať vzťahy, kde dostanú povzbudenie a môžu zdieľať svoje pocity. Tak môžu byť deťom oporou. Najlepšou cestou na strane rodiča je postarať sa o seba, hľadať spôsoby, ako sa upokojiť, ako si vyčistiť hlavu. Niekto si potrebuje zabehať, niekto sa ide prejsť so psom, niekto si radšej číta, iný si zacvičí jogu, niekto si uvarí dobrú kávu…

Aj rodičia sú už frustrovaní a často si svoj hnev a nepokoj vylievajú na deťoch. Čo by malo nasledovať po opadnutí emócií a uvedomení si svojho konania?

Vo viacerých rodinách napätie naozaj narastá. Preto je potrebné, ako som už spomínala, nájsť si kúsok priestoru pre seba, siahnuť po zdrojoch. Dieťa rodiča zrkadlí, to znamená, že zachytí jeho emóciu a naladí sa na ňu. Čím viac pokoja rodič zachová, tým viac budú v pokoji aj deti. Ak sa stane, že emócie nezvládneme, kričíme. Je dôležité dieťaťu potom dať najavo, že je nám to ľúto. Ak aj sú konflikty, deti potrebujú vidieť, že sa ich rodičia snažia vyriešiť a pri tom všetkom sa majú radi.

Veľa rozvedených rodičov si svoje nezhody rieši cez deti aj počas pandémie. Aký je najférovejší spôsob komunikácie, keď s dieťaťom hovoríme o jeho druhom rodičovi?

Kvôli deťom je dôležité, aby sa rodičia po rozvode pokúšali zvládať svoje emócie voči sebe. Ak si vzájomne ubližujú, osočujú sa, hovoria dieťaťu na seba nepekné veci, dostávajú ho do silného vnútorného konfliktu. A to má naň naozaj negatívne dopady. Dieťa vníma seba ako súčasť oboch rodičov. Ak počuje negatívne veci na druhého, rodič mu predostiera svoju vnútornú realitu, nenechá ho prežívať vzťah podľa svojich skúseností s druhým rodičom, veľmi mu to ubližuje.

Najhoršie pre dieťa je, ak prechádza od jedného rodiča k druhému a tieto svety nemôžu byť priepustné. Nemôže hovoriť o tom, čo bolo u mamy, čo spolu robili, prejavovať sa spontánne a naopak. Vtedy musí svoje prežívanie od seba štiepiť, čo vytvára závažné psychické poruchy. Ak kvôli dieťaťu dokážu rodičia spolu hovoriť, odovzdávať si o ňom informácie, je to preň úľava.

Deti sú častejšie konfrontované aj so smrťou. Ako s nimi komunikovať o smrti?

Treba s nimi hovoriť pravdivo a primerane veku. Deti v predškolskom veku ešte nechápu konečnosť smrti. Nebojme sa odpovedať im na otázky, keď sa pýtajú, keď sú so smrťou konfrontované, dovoľme im smútiť. Téma smrti je teraz viac prítomná, preto sa pred ňou nedajú zatvárať oči. Smrť je súčasťou života.

Sú rodičia, ktoré svojim deťom nedajú ani dýchať, príliš sa do nich starajú, riešia, aby sa nenudili, neustále ich zamestnávajú a stimulujú, chcú z nich mať dokonalú verziu seba. Deti sú vytrhávané z činností, ktoré by im pomohli zvládať emócie. Stretávate sa s takými deťmi vo vašej praxi? Čím trpia?

Stretávam sa s rodičmi, ktorí sú hyperprotektívni. Sú za tým často ich nespracované zážitky, obava, aby ich deti netrpeli, alebo si prenášajú úzkosť od svojich rodičov. Dieťa potrebuje cítiť u rodiča bezpečie, oporu. Ale v určitom veku, okolo dvoch rokov, potrebuje začať skúmať svet. Dieťa sa na chvíľu vzdiali, keď niečo objavuje, a potrebuje sa vracať naspäť k mame alebo otcovi do bezpečného prístavu. Dobiť sa emočne a znovu vyraziť objavovať svet s pocitom, že rodič dieťaťu vzdialenie sa a skúmanie sveta dovolí a že je to v poriadku.

Dieťa zároveň potrebuje rovnováhu v pomoci – ani príliš málo, lebo sa bude báť skúmať svet, ani príliš veľa, lebo nebude dôverovať vlastným silám. Potrebuje sa učiť zvládať aj frustrácie, lebo život prináša i prekážky. Keď takúto skúsenosť nemá, potom ju nezvládne prekonať a položí ho to. Rodič nebude stále nablízku, aby to vyriešil zaň, keď vyrastie.

Taktiež netreba napĺňať okamžite všetky priania, lebo potom sa vytratí radosť. Keď po niečom dieťa túži, a nie je to hneď naplnené, učí sa trpezlivosti a aj radosť je potom väčšia. Ak dieťa hneď všetko má, už ani nie je po čom túžiť alebo pocit radosti trvá len nepatrnú chvíľu a prichádza ďalšia túžba. Dôležité je aj nechať deťom priestor na spontánnu hru, neorganizovať im všetok čas. To je veľmi potrebné pre ich vývin.

Niektoré deti sú natoľko zatláčané rodičmi, že sa už ani nič nepýtajú. My deti často zahriakneme, nech nehovoria blbosti. Podľa nich to však nie sú blbosti. Ich duša musí byť ranená, keď mlčia, mýlim sa?

Je potrebné dať im priestor hovoriť a pýtať sa. Pre deti je prirodzená zvedavosť, svet je pre ne zaujímavé miesto na bádanie. Ak svoju zvedavosť môžu rozvíjať, učia sa novým veciam. Je pravda, že to, čo nemôže byť zdieľané, dieťa musí potláčať, a to sa potom prejaví niekde inde.

Naopak, sú rodičia, ktorí dávajú deťom voľnosť, rešpektujú ich svet, názory a spoločnosťou, ale často aj vlastnými rodičmi, sú odsudzovaní a poučovaní o slabej a nedostatočnej výchove.

Ako vo všetkom, aj tu platí zdravý stred. Dopriať deťom spontánnosť, prijímať ich, dovoliť im prejavovať emócie, byť láskavý, ale zároveň ich učiť hraniciam. Lebo ak nepoznajú mantinely, v ktorých sa môžu pohybovať, v deťoch vyvoláva úzkosť. Ak sa nenaučia rešpektovať hranice druhých, bráni im to potom v živote mať spokojné a naplnené vzťahy.

Myslenie rodičov je dospelácke, na hony vzdialené tomu detskému. Sme schopní myslieť a cítiť ako deti alebo vekom strácame túto empatiu?

Aj keď myslíme inak ako deti, keďže náš mozog v dospelosti funguje odlišne, neznamená to, že od nich musíme byť vzdialení. To, čo môžeme robiť, je skúšať sa do nich vciťovať z miesta, kde sme my. Snažiť sa im porozumieť, na to nepotrebujeme rovnako myslieť. A čo sa týka prežívania, tak prežívame rovnaké emócie – radosť, smútok, strach, hnev. Schopnosť empatie nestrácame vekom, voči svojim deťom môžeme byť empatickí v akomkoľvek veku. Naopak, empatiu si môžeme rozvíjať aj ako dospelí, je to dokonca veľmi dôležité. Ide o to, aby sme chceli nahliadať do ich vnútorných svetov a nechať si aj vysvetľovať, čo v nich majú, byť na to zvedaví.

O digitálnej demencii detí hovorí už veľa psychológov. Dnešné deti sú z počítačových hier a internetu trochu pozadu. Chýba im fantázia, zvedavosť, predstavivosť a prepájanie schopností, aké mali deti kedysi? Máte podobné skúsenosti z vašej praxe a ako si to vysvetľujete?

Pravdou je, že ak dieťa v online priestore trávi veľa času, pohltí ho. Je to na úkor reálneho sveta, ktorý prestáva byť zaujímavý. Aj tu je dôležité dávať jasné hranice zo strany rodičov. Stanoviť si pravidlá. Vedieť, čo deti na internete zaujíma. Aké hry hrávajú, zaujímať sa o to, čo je na danej hre príťažlivé. Hovoriť s nimi o rizikách tohto prostredia, ktorých je tu veľa.

Deti do približne desiatich rokov by nemali byť ponechané osamotene na internete, nemajú ešte vyvinuté kritické myslenie. Staršie deti sa už nedajú kontrolovať úplne, potrebujú aj svoj priestor, rešpektovanie súkromia. Ale znovu je dobré zaujímať sa, čím tam žijú, s kým si píšu, aké filmy pozerajú. Veľmi opatrná by som bola s obrazovkami u menších detí, zvlášť v predškolskom veku. V tomto veku deti potrebujú podnety z reálneho sveta, skúmať ho všetkými zmyslami, rozvíjať pohybové zručnosti, behať, mať radosť zo spontánnych hier. Naozaj sa potom mozog vyvíja odlišne, ako keď dieťa rodičia často posadia pred obrazovku a dokonca ju majú pred sebou aj pri jedle alebo ju používajú na upokojenie, len aby dieťa neplakalo. To nie je dobrá cesta k zdravému psychomotorickému vývinu a k zvládaniu emócií.

Kedy je z vašich skúseností vhodné kúpiť dieťaťu mobil s internetom?

Nedá sa to ohraničiť vekom. Závisí to od zrelosti dieťaťa, je to individuálne. Či vie byť zodpovedné. Rizikové sú impulzívne deti. Myslím si však, že netreba dať deťom mobil s internetom v mladšom školskom veku bez toho, aby sme boli pri nich. Je iné, keď ho majú, aby sme sa s nimi mohli spojiť, aby sa mohli kontaktovať s kamarátmi, ako keď ho používajú bez obmedzenia na úkor iných záujmov v reálnom svete. Deti rýchlo skĺznu do závislosti, ak by sme im v tomto nedali hranice. Ak mávame s deťmi doma príjemný spoločný čas, nebudú potrebovať toľko unikať k obrazovke. Aj tu si všímajú, ako to robíme my. Ak sme stále pred obrazovkou, budú napodobňovať to, čo vidia.

Je pravda, že dieťa sa narodí bez strachu, a rodičia sú tí, ktorí na deti prenášajú všetky svoje strachy už od útleho veku?

Všetci prichádzame na svet s vrodenými reakciami. Jednou z nich je aj to, že v situácii ohrozenia prežívame strach. Reagujeme rovnako ako naši predkovia pred miliónmi rokov. Vypína sa náš komplikovanejší racionálny mozog zodpovedný za uvažovanie a reagujú jeho nižšie štruktúry. V sekunde je dôležité rozhodnúť, čo je z hľadiska prežitia najvýhodnejšie. Máme tri reakcie – útok, útek alebo, ak nie je možná ani jedna z nich, zamrzneme. Aj keď nás už neohrozujú divé zvieratá ako kedysi, reagujeme rovnako.

Aj v tomto koronovom období je to v podstate podobné, len vonkajším nepriateľom je vírus. To, ako sa naučí dieťa so svojím strachom narábať, závisí od rodičov, ale úlohu zohráva aj genetika. Niekto zdedí typ nervovej sústavy oveľa citlivejší, reaguje úzkostnejšie, niekto je zasa odvážnejší. Pri strachu je potrebné dať dieťaťu pocit bezpečia, ale zároveň ho podporiť citlivo strach prekonávať. Nepodporovať ho vo vyhýbaní sa strachu, učiť ho odvahe.

Niektoré deti ťažko prežívajú terajšiu situáciu, zle to spracovávajú, čo sa môže prejaviť nespavosťou, agresivitou. Rodičom sa uľaví, keď od lekára dostanú nejakú diagnózu, deti rezignujú, aby rozumeli samým sebe. Ako predísť takýmto scenárom?

Diagnóza môže niekedy pomôcť v porozumení toho, čo sa to s dieťaťom deje, ako mu pomôcť, ako je to napríklad pri Aspergerovom syndróme. Ale len diagnóza by nemala byť konečnou stanicou, ale začiatkom cesty, na ktorej bude rodič spolu s odborníkom hľadať možnosti pomoci.

Kedy je potrebné vyhľadať pomoc psychológa, aby sme predišli vytvoreniu dlhodobejšej traumy u detí?

Ak si všimneme výraznejšie zmeny u dieťaťa, napríklad je dlhodobejšie apatické, smutné, nemôže spať, je úzkostné a sťažuje mu to každodenné fungovanie. Nedokáže si plniť školské povinnosti a predtým ich zvládalo alebo má psychosomatické ťažkosti, bolesti hlavy, brucha, tak reagujú viac menšie deti. Alebo si všimneme, že chudne, správa sa dlhšiu dobu agresívne alebo sa sebapoškodzuje. Prestáva s nami úplne komunikovať, vtedy treba spozornieť a radšej vyhľadať pomoc.

Rodičia si často až pri deťoch uvedomia, že niektoré traumy si prenášajú z vlastného detstva. Aká je optimálna výchova, aby dieťa nemalo v budúcnosti psychické ťažkosti?

Je pravda, že to, čo sme zažívali my vo svojej primárnej rodine, ako s nami rodičia zaobchádzali, si so sebou nesieme aj do vlastných rodín a vzťahov s našimi deťmi. Dnes už veľa vieme aj o prenose nespracovaných traumatických zážitkov z rodičov na deti, dokonca aj transgeneračných. Vtedy sa nespracované príbehy prenášajú v podobe rôznych symptómov, pocitov do ďalšej generácie.

Dieťa potrebuje zažívať bezpečnú vzťahovú väzbu, to znamená, že blízke osoby, mama aj otec, reagujú citlivo na jeho potreby, vedia ho utíšiť, môže sa pri nich cítiť v bezpečí. Práve tento bezpečný vzťah je najlepšou ochranou do budúcnosti pred rôznymi psychickými problémami, zvyšuje to aj jeho odolnosť voči stresu. Spôsob, akým s deťmi zaobchádzame, si zvnútorňujú a prenášajú si do dospelosti aj voči sebe.

Mali by sme sa detí pýtať, či sú šťastné?

Mali by sme sa ich pýtať, ako sa majú, vedieť, čím žijú, a neuspokojiť sa s jednoslovnou odpoveďou – dobre. Rodič je zodpovedný za kontakt, za vzťahovú väzbu, preto by sa mal snažiť deti do kontaktu s ním pozývať, zároveň citlivo vnímať a rešpektovať ich hranice, a keď sú väčšie, aj potrebu súkromia. Pokúšať sa s nimi „stretnúť“ na mieste, kde sa práve nachádzajú.

Čo je pre vás podstatné pri výchove vlastných troch detí a čoho sa snažíte vystríhať?

Pre mňa je podstatné snažiť sa deti vnímať, počúvať to, čím žijú, akých majú kamarátov, čo ich zaujíma aj trápi. Ako naozaj dôležité vnímam to, aby cítili, že akokoľvek sa majú, či sa hnevajú, či sú z niečoho smutné, frustrované, či sa boja, že to môžu ukázať a hovoriť o tom. Aby sa v tom necítili osamelo. To je zároveň asi to, čoho sa snažím vystríhať. Pre deti je kľúčové mať pocit, že čokoľvek sa im deje, doma je bezpečie a môžu to s nami zdieľať. Pre mňa je dôležité, aby bol pre ne aj náš spoločný čas fajn, aby sme sa spolu mohli zasmiať, rozprávať sa, aby sme spolu vedeli naplno byť.

Na záver sa opýtam, čo vám dala táto pandémia?

Vnímam, že i keď je náročným, neistým obdobím a zaťažkávajúcou skúškou pre všetkých, z môjho pohľadu priniesla aj pozitíva. Pociťujem vďačnosť za vzájomný čas, ktorý teraz máme s deťmi a manželom oveľa viac intenzívny. Uvedomujem si, že sa už asi nezopakuje podobná situácia, keď budeme všetci spolu takto doma. Máme jedinečný priestor veľa sa spolu hrať, rozprávať, čítať si. Taktiež objavovať nové túry v okolí, nové chodníky v tom istom lese. Čas počúvať spolu veľa hudby.

Je to iná kvalita, keď sa nemusíme naháňať. Je čas sa zastaviť, stíšiť. Veľa sa aj zasmejeme. Fakt, že máme viac času, prinieslo rozprávanie si rôznych príbehov z nášho detstva. Deti sa tešia zo šteniatka, ktoré prinieslo veľa radosti. Uvedomujem si, že teraz môžeme vnímať oveľa viac to, čo je v našom živote najdôležitejšie. Na čom najviac záleží, čo ozaj stojí za to a, naopak, bez čoho sme sa dokázali zaobísť.

Mgr. Erika Bíliková (1975) je klinická psychologička, certifikovaný Gestalt psychoterapeut a EMDR psychoterapeut. Psychológiu vyštudovala na Trnavskej univerzite. Má 20-ročnú prax s deťmi a dospelými. Pracuje v ambulancii Psychopoint v Bratislave a súkromnú prax má aj v Piešťanoch.

0 Shares

Najnovšie správy

Dnes je piatok 28. marca. Tento deň je Dňom učiteľov. Meniny má Soňa.
  • 29.03.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
Dnes je streda 27. marca. Tento deň je Svetovým dňom divadla. Meniny má Alena.
  • 27.03.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
Dnes je utorok 26. marca. Tento deň je Svetovým dňom epilepsie. Meniny má Emanuel.
  • 26.03.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
piatok, 29. marca 2024
Meniny má Miroslav, zajtra Vieroslava