Navždy nás opustil Vladimír Turan
V stredu 24. februára sme sa na cintoríne v Moravanoch nad Váhom podľa obradov evanjelickej a. v. cirkvi rozlúčili s Ing. Vladimírom Turanom, ktorý zomrel 18. februára vo veku 69 rokov.
Vladimír Turan sa narodil 24. decembra 1951 vo Vrbovom, pochádzal z Grnče v Prašníku. V rokoch 1966-1970 študoval na Strednej odbornej škole lesníckej v Liptovskom Hrádku, po ktorej pokračoval v rokoch 1970-1976 na Vysokej škole lesníckej a drevárskej vo Zvolene. V roku 1978 nastúpil na lesnú správu v Moravanoch nad Váhom, v rokoch 1986-1990 pôsobil na generálnom riaditeľstve Lesov SR Bratislava.
Od roku 1980 bol obyvateľom Moravian, v rokoch 1990-2014 zastával funkciu vedúceho na miestnej lesnej správe. Bol aktívny v komunálnej politike, v rokoch 1990-2002 ako poslanec obecného zastupiteľstva a člen komisií. Ako dôchodca pôsobil dve obdobia vo funkcii prísediaceho Okresného súdu v Piešťanoch.
Mal veľký podiel na vybudovaní lesného náučného chodníka, ktorý umožňuje spoznávať zaujímavosti prírody a poskytuje aj informácie o lesnej železničke. Podieľal sa na organizovaní adventného koncertu mladých operných umelcov v moravianskom kostole. Bol hubárom a vášnivým poľovníkom. S láskou sa staral o svoje jazvečíky. Hľadal možnosti, ako nájsť súlad osohu z prírody a jej ochrany. Okrem erudície v oblasti lesa mal široký prehľad v rôznych oblastiach života vrátane histórie.
S manželkou Annou vychoval dcéru Katarínu. Vnučke Elif sa už, žiaľ, venovať nemôže. Jeho priatelia a známi si spomínajú na rok 1999, keď lesy postihla veterná kalamita a Vladimír Turan ratoval lesných robotníkov, lebo to bolo vtedy dôležitejšie ako čokoľvek iné. Keď na druhý deň videl tú spúšť, zosmutnel, ale nepoložilo ho to. Bránil popadané stromy pred okamžitou ťažbou, a aj keď boli na zemi, zostali zelené a o rok priniesli plody a z nich sa stal základ nového lesa.
Aj tento nekrológ možno zakončiť slovami jeho priateľov: „Už nikdy neprejde po lesnom chodníku, nenapije sa vody z lesnej studničky, nevynesie soľ do soľníka ani seno do kŕmidla. Už nikdy neprivonia k obľúbeným lúčnym kvetom, nezačuje hlas kukučky, nepohladí kôru starého smreka na rázcestí. Už nikdy si nesadne na lavičku pred svojou chatou, už nikdy nebude z diaľky vítať svojich priateľov ani neobjíme svoju milovanú vnučku, dcéru a manželku.“
Česť jeho pamiatke!
Miroslav Kazík,
