8. marec: Ženy treba ľúbiť, udržujú tradície
Blíži sa ôsmy marcový deň, ktorý už tradične patrí ženám. Radi by sme takto vizuálne oslávili jednu z výnimočných žien, ktorá sa neúnavne snaží zachovať folklórne tradície a zvyky v našom regióne. Tie totiž závratnou rýchlosťou opúšťame a vzdávame sa tak dedičstva i múdrostí predchádzajúcich generácií.
Prinášame vám postrehy o ženstve najstaršej aktívnej folklórnej speváčky a tanečníčky Piešťan – Mileny Dubničkovej Skaličanovej. Odetá je v troch regionálnych krojoch – krakoviansky (pestrofarebný), myjavský (zeleno-čierny) a piešťanský (žlto-modrý), ktorý je považovaný za jeden z najvzácnejších vďaka výšivkám.
Moje korene ženstva, to je moja babička Helenka, pokorná sedliačka, nízka, drobná žena. Porodila desať detí a všetky boli pre ňu rovnako podstatné. Jednoducho boli jej životom. Nehodnotila nikoho, akým podielom majú nárok na jej srdce a starostlivosť, neriadila, kam musí smerovať ich život. Celé prázdniny prijímala do domu všetky vnúčatá. Jej domov bol pre všetkých. Môj dedko bol pánom a ochrancom domu, nad hnevom ktorého sa babka často ani nepozastavila, lebo na ňu ako ženu a matku svojich detí nedal dopustiť.
Mladé ženy by aj dnes mali byť ochraňované, sú budúcnosťou spoločnosti. Potrebujú spoločenstvo žien, odkiaľ sa naučia všetko podstatné, s čím sa v živote môžu stretnúť. Ženy potrebujú prijímať kolektívne skúsenosti o ich ženstve a schopnostiach. Každá žena raz bude zabezpečovať teplo a zdravie svojej domácnosti. Okrem varenia, čistoty, útulnosti domova a lásky musí vedieť dobre komunikovať s manželom a všetkými generáciami. Toto všetko v minulosti uľahčovalo spoločenstvo žien. Dnes by som to nazvala aj kolektívny psychológ doby.
Odpradávna boli ženy liečiteľkami rodov. Poznali bylinky na každú chorobu, podľa tradícií vedeli, čo je kedy prínosné. A to je potrebné i dnes, hlavne, keď sa stanú matkami. Zo správania detí, ich prejavov a vzhľadu by mali vedieť rozpoznať, že sa niečo deje, vedieť poskytnúť radu, pomoc a útechu. Tak vnímam ženy. Sú to silné bytosti s mnohými výnimočnými schopnosťami.
Žena, matka bola vždy po ruke svojej rodine a celej komunite. Bola pracovitá, navarila, starala sa o statok, záhradu, držala čistotu domácnosti a nikdy neopustila krásu svojej ženskosti. O tom nám práve veľa hovoria kroje a výšivky. Žena si vždy našla chvíľu, aby dodala krásu svojmu obydliu, napríklad vyšívaným obrusom. Dopriala si starostlivosť o svoje telo a vlasy. Vyšívala si časti kroja niekoľko rokov ako svoje bohatstvo. Nebola to zásluha muža, aby si udržala ženskosť. Muž bol mužom a žil životom muža, mal šťastie, ak jeho žena dokázala udržať silu ženstva. Hoci sa hneval, kričal a bol rázny, zároveň bol hrdý na svoju ženu a nechcel si svoju autoritu a silu znížiť mäkkosťou. Často to bolo tak, doba nebola ľahká, ľudia žili v rôznych podmienkach.
Ženy sa v minulosti často stretávali, pomáhali si, spoločne spievali. Stretávali sa na priadkach, na všetkých udalostiach v dedine počas roka, vyháňali zimu a choroby pálením Moreny a vítali jar, driapali perie, vykonávali magické obrady v snahe o dobrú úrodu, zdravie či v túžbe po šťastnom manželstve. Vykonávali obrady pred sobášom na ochranu ženy, pomáhali si pri pôrode, spoločne sa modlili a stáli pri seba aj v čase úmrtia blízkych.
Klebety pred kostolom určite nedokáže nahradiť žiadne sociálne médium dnešnej doby. Za 15 minút dokázali ženy prebrať muža, deti a celý svet. Držali spolu ako mafia. Vedeli si vymeniť rady spoľahlivejšie ako internet. Každý poznal každého a prijal ho takého, aký bol, aj keď so štipkou irónie a kritiky. No nikdy ho nevylúčil zo spoločenstva, lebo tam sa problém musel vyriešiť priamo.
Žena je vzácna bytosť a vždy bude, pokiaľ má srdce naplnené láskou, nádejou a pokiaľ je schopná vnímať krásu. Veľmi jej môžu pomôcť práve ženy a takáto žena je darom pre každého muža. Je ako kvet, ktorému stačí slnko, voda a kvitne do krásy, lebo je to jej poslaním. Ustojí každú búrku, pokiaľ ju nasilu netvarujeme a nepremieňame na niečo, čo nie je. Je silná, vydrží veľa, ale aj napriek tomu ženy treba chrániť, lebo sú vzácne.
Aj dnes mnohé tanečníčky, dokonca aj diváci, vedia vycítiť tú silu a krásu, keď sa ženy v krojoch chytia do kruhu a vzájomne sa prepoja. Každá stojí hrdá a krásna a spoločne prekrásne spievajú a nechajú sa uniesť vo víre tanca. To je skutočná mágia, ktorá sa nedá necítiť. Ženy potrebujú spev, či sú veselé, alebo smutné. Sila spoločného spevu je účinná aj pre ženu, ktorej hlas nie je jedinečný.
Milena Dubničková Skaličanová (46) je šíriteľka folklóru v regióne.
K ľudovým tradíciám sa dostala už v útlom detstve prostredníctvom starých rodičov v Slávnici. Po ukončení tanečného odboru na Základnej
umeleckej škole v Piešťanoch vstúpila do prvého folklórneho súboru. Za
30 rokov pôsobila vo folklórnych súboroch Slnečnica, Máj, Krakovanka a
Žito. K úplne tradičného folklóru sa dostala vo FS Krakovanka pod vedením
Anny Horanskej. Milena roky viedla aj detský folklórny súbor Májik v
Rakoviciach. Dnes učí tanec na Základnej umeleckej škole vo Vrbovom a
je stále aktívnou členkou FS Žito v Piešťanoch. Zbiera kroje z rôznych regiónov Slovenska, ktoré aj veľmi hrdo nosí
