O láske, ktorá pretrvá

  • Kultúra a spoločnosť / Reportáž
  • 14. februára 2021, 00:02

Manželia, ktorých je ako šafranu. Stále menej. Nedržia pohromade iba z rozumu, zotrvačnosti, kvôli deťom alebo majetkom. Poznajú sa dokonale a sú spolu radi. Vedia o svojich chybách a prijímajú ich. Príbeh lásky ako z učebnice. Zaľúbení na prvý pohľad. Svoji 42 rokov a dozaista navždy. Ľubomíra a Florián Taligovci z Nižnej, dedinky na úpätí Malých Karpát v okrese Piešťany.

Manželia Taligovci z Nižnej sú spolu už 42 rokov a sľubujú, že zostanú navždy. (Autor: Juraj Sedlák/Kata Sedlak )

„Keď som moju Ľubinku bublinku spoznal, mala 44 kilogramov,” začína náš rozhovor o láske Florián Taliga, ktorému všetci odjakživa hovoria Olan. Deň, keď stretol svoju osudovú lásku, si pamätá do posledných detailov. Dedina Chtelnica, hody horného konca, kultúrny dom, 19. augusta 1976.

„S partiou kamarátov z detstva sme sa vybrali tancovať. Chodil tam z Horných Orešian, kde som býval, pravidelný autobus. Ťahalo mi na dvadsať, bol som čerstvo po maturite, robotu som mal vybavenú v Bratislave a rád som tancoval,” priznáva pán Olan. Sadol si na zábave k stolu, kde sedela neznáma blondínka z Nižnej. A bolo!

Láska na prvý pohľad, doslova

„Mne sa ľúbili blondínky, viete?! Ona bola neskutočne, neskutočne pekná. Vlasy ako Marika Gombitová. Štíhla ako malíček a takúto sukňu mala,” postaví sa Olan spoza stola v kuchyni a ukazuje rukami na svoje stehná rozmery sukne, ktorá zakryla tak akurát, čo musela.

„Pravdu hovorí. Bola som štíhla a mala som brčkavé vlasy od prírody. Olan sa mi neskutočne páčil. Vysoký, modrooký, husté vlasy,” vyznáva sa pani Ľubka. „Na lístok mi napísal, že sa volá Olan, nič viac. Také okaté bolo naše prvé stretnutie,” prezrádza modrooká pani o svojom modrookom pánovi. Bavíme sa o láske na prvý pohľad? Obaja jednoznačne a jednohlasne pritakávajú.

Delilo ich od seba 29 kilometrov. Nemali autá, telefóny, odchody autobusov, ktoré ich k sebe približovali, si pamätajú dodnes.

Druhýkrát sa stretli až o týždeň. Opäť na letnej zábave na tom istom mieste. „Keď som sa ráno o piatej vrátila domov, spiacej mame, ktorá bola moja najlepšia kamarátka, som s radosťou zvestovala, že som stretla krásneho chlapca,” opisuje pani Ľubka.

Mladý a zlý nebude poslúchať

S Olanom mali dva mesiace na „chodenie”, kým v októbri narukoval. „Dva mesiace sme sa poznali a vydržali dva roky, kým bol na vojne,” vyratúva pani Taligová.

„Čo som sa ja peši do Nižnej nachodil. Priamy spoj tam nešiel, a tak som z Chtelnice chodieval päť kilometrov peši. Keď som Ľubku predstavil rodičom, moja mama ju odhovárala, že som ešte mladý a zlý, že ju nebudem poslúchať. Až neskôr priznala, že lepšiu ženu nepoznala. Otcovi sa veľmi páčila. Bol to kus peknej baby,” objasňuje pán Taliga a pohladí svoju Ľubku po tvári.

„Moja mama ho zbožňovala. Bol to jej miláčik, dala by mu aj modré z neba. Najviac obdivovala, ako schuti jedával,” podotýka pani Ľubka a v spomienkach sa vráti do detstva. „Olan bol určite moja prvá láska. Viete prečo? Ja som sa narodila na fare pri kňazovi, kde sme bývali 16 rokov v podnájme. Bola som taká utiahnutá. Museli sme byť vždy potichu, aby sme nerušili. Aj smiať sme sa mohli len v tichosti. Celé detstvo som to mala v hlave.”

Zaľúbení dodnes, obaja majú jeden druhého v úcte.

Vojna, svadba, deti

Olan Taliga po dvoch zaľúbených mesiacoch narukoval. Vojna ubehla aj vďaka láske. Pendloval medzi Nižnou, futbalom, ktorý hrával súťažne, a Hranicami na Morave, kde chodil do dôstojníckej školy. „Každý týždeň mi prišiel list. A ja som nevedela, o čom mu mám odpisovať. Za dva roky sa tri kopy listov nazbierali. Ale písal len mne, domov nie,” smeje sa pani Ľubka.

Po vojenskej službe prebehlo všetko, ako sa hovorí – s kostolným poriadkom. Na Vianoce požiadal Olan Ľubku o ruku. Na kolenách a pred rodičmi oboch. Svadba, na ktorej sa pod stromčekom dohodli, bola o pár mesiacov. Na jar 29. apríla, aby svine dorástli a bolo mäso na hostinu. V Nižnej, u nevesty, ako sa patrí. Ľudí prišlo požehnane, ledva sa do kultúrneho domu zmestili.

O deväť mesiacov neskôr prišla na svet dcéra, ktorú si obaja želali. „Emília sa narodila 29. decembra, vypočítajte si to. Boli sme zodpovední,” konštatuje Olan. „Aj babky v dedine si to rátali a lamentovali, či som sa musela alebo nemusela vydávať. Popravde, asi som už na svadbe bola trošku tehotná. Aj dcéry nám to kvitujú,” smeje sa Ľubka, ktorá dievča chcela nadovšetko, aj to tak cítila.

Krátko po šestonedelí bola opäť v druhom stave s druhorodenou Lenkou. „Pamätám si to ako dnes. Ľubka išla ráno ku gynekológovi a ja som ju pred obedom vykukával, nevedel som sa dočkať. Keď buchla brána, spustila slzy ako hrachy. Myslel som, že ma zabije pohľadom, keď mi oznámila, že je tehotná,” vykresľuje Olan kľúčové okamihy ich spolužitia. „Tak je. Niežeby som ju nechcela, ale potrebovala som si oddýchnuť. Ale beztak to bol nádherný pocit,” podotýka matka dvoch detí.

„Druhé dieťa sme chceli Miloša, ale prišla Lenka. Aj naše dve dievčatá majú po dve dcéry. Máme štyri vnučky a je to to najkrajšie, čo môže byť. Aj by som za ne dýchal, ako ich mám rád. Máme pre ne oveľa viac času, ako sme mali pre naše dcéry. Museli sme zamlada veľa pracovať. Teraz sú u nás vnúčatá celé leto. Keby dcéry mali chlapca, ani im ho nedám,” vyznáva sa Olan.

Protiklady sa priťahujú

V ich vzťahu to vraj tak trochu platí. „Ja som protikladom mojej bublinky. Dokážem vybuchnúť. Nazbieram v sebe energiu a potom ju treba vydať,” konštatuje pán Olan v sebareflexii.

„Nobelovu cenu za mier si zaslúžim. Ja skôr všetko utlmujem. Aj dcéry mi občas vyčítajú, že som radšej ticho. Mám ešte aj ja do ohňa pridávať? Olan je trochu výbušná povaha, ale odkedy je na dôchodku, už to ustupuje,” chváli ho manželka.

On to odôvodňuje aj povolaním. Ako rušňovodič chodieval na zmeny, ktoré neboli vždy ľahké. Potreboval sa vyspať, neraz zažil aj tragédie. Sedemkrát pod jeho vlakom vyhasol ľudský život. „To človeka poznačí. Chovali sme sliepky, moriaky, zajace, svine. Doma ma čakala druhá robota, bolo treba nakŕmiť statok. Moja Ľubinka v živote nebola na žihľave či ďateline, mali sme to podelené. Nedovolil som, aby niečo také robila. Radšej sme si pomáhali a je to tak dodnes,” podotýka Olan.

„Keď to zhrniem, nikdy sme nemali žiaden veľký problém. Ani krivého slova na seba nepovedali. Keď so mnou Ľubka nesúhlasila, trochu sa vždy odula, preto jej dodnes hovorím bublinka,” reční Olan a pustí k slovu aj svoju polovičku: „Neverím, že existuje manželstvo, v ktorom sa občas nepohádajú. Zvyčajne za hlúposť. Najviac sa pochytíme kvôli dievčatám, ale nikdy to netrvá dlho.”

Recept na lásku

Dnes sú obaja na dôchodku. Už štyridsiaty druhý rok spolu, obe dcéry sú štyridsiatničky. „Dobre sa vydali. Do vzťahov sa im príliš nestaráme a pomáhame, len keď potrebujú,” tvrdí pán Taliga.

Pani Taligová je výborná kuchárka, spolu sa starajú o záhradu, ktorá je Olanovou „úchylkou”. Chová aj zajace, v zime rád korčuľuje, denne chodí bicyklovať a spolu s manželkou sú zanietení hubári a turisti. Dodnes radi tancujú. Recept na dlhotrvajúci vzťah nepoznajú, vedia len o tom svojom, do druhých nevidia.

„Poviem to takto. Idem na bicykel, odkrútim si 29 kilometrov, a keď prídem domov, ideme sa s Ľubkou ešte prejsť, aby nebola ukrátená. Máme dobrých priateľov, ale vystačíme si aj sami. Inak si to neviem ani predstaviť. Preto nechodím piť do šenku, nebol som tam 30 rokov. Neutekám z domu od ženy ako veľa chlapov. Keď sa pozriem, čo sa dnes deje so vzťahmi naokolo, nejde mi to do hlavy. My si vážime jeden druhého.”

Čiže láska navždy? „Dúfam, že teraz už áno,” smeje sa pani Ľubka. „Keď sme tu už len sami dvaja, keď nám je dobre, teraz by sme si mali robiť problémy?” položí logickú otázku. Odpoveď je nad slnko jasná.

„Mňa Pán Boh musel mať tak rád, že ja mám za ženu to najkrajšie a najlepšie, čo kedy chodilo po Zemi. Priatelia mi ju závidia. Ani štipku myšlienky som na niekoho iného nemal, žiadne pochybnosti, zodpovedne to hovorím, až zima po mne chodí. Je to úžasný človiečik. Je to navždy,” vyriekne 64-ročný Olan vyznanie, ťahajúc ma do spálne pozrieť si svadobnú fotografiu nad posteľou.

A jedným dychom dodáva: „Ako obrázok je krásna, všakže?! A potom sa čudujte, že som 30 rokov z Nižnej dochádzal na zmeny do Bratislavy a zakaždým som trikrát musel prestupovať. Zostal som tu kvôli láske.”

543 Shares

Najnovšie správy

Dnes je sobota 2. marca. Tento deň je Svetovým dňom modlitieb žien. Meniny má Anežka.
  • 02.03.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
pondelok, 4. marca 2024
Meniny má Kazimír, zajtra Fridrich