Piešťanec Vojtech Hank zbieral zážitky na historickej Lýkijskej ceste v Turecku

  • Kultúra a spoločnosť / Reportáž / Piešťany
  • 7. februára 2021, 00:01

Piešťanský fotograf Vojtech Hank sa opäť vybral za dobrodružstvom. V roku 2015 podľahol čaru ruskej Sibíri a s horským vodcom Dmitrijom Senotrusovom navštívil štyrikrát čarokrásne miesta tejto bájmi opradenej zeme. Plavil sa na katamaranoch po jazere Bajkal a nadchýnal sa veľhorami Altaj, zážitky zbieral na púšti Gobi v Mongolsku i na Kamčatke. Pokračovať chcel aj minulý rok, no pre koronu sa nemohol vybrať tam, kam pôvodne plánoval. Zmena plánu mu ale otvorila priestor na spoznávanie veľhôr Turecka.

Vojtech Hank na štarte 62 kilometrov dlhého tripu. (Autor: Vojtech Hank)

Rok 2020 bol zvláštny. Vojtech Hank sa pripravoval na dlhú a ťažkú turistickú cestu. „S tréningom som začal veľmi skoro. V lete som bol už vo veľmi dobrej kondícii, ale trikrát mi preložili letenky, tak som to nakoniec vzdal,“ uviedol Piešťanec. Po vyčerpaní všetkých možností sa rozhodol, že pôjde do Turecka a urobí si jeden zaujímavý trek. Zvolil si Lýkijskú cestu (Lician Way).

Spolu s partiou ďalších nadšencov sa vybral na vynikajúco značenú a technicky zabezpečenú turistickú trasu, ktorá má vyše 540 kilometrov. Prešiel jej časť a na potulkách Tureckom obdivoval rímske koloseum Xantos v Kiniku, videl aj ruiny dedinky Kayaköy, táboril na starej Lýkijskej ceste, kochal sa pohľadom na morskú zátoku Faralya a ďalšie miesta. Po tejto krásnej historickej ceste prešiel v decembri minulého roka 62 kilometrov, z toho tri dni v daždi.

Dedinka pod horami vo výške 1200 metrov nad morom.

V decembri ideálne počasie na turistiku

„Lýkia je kraj pri Antalyi na juhu Turecka. Sú tam veľmi dobré podmienky aj na treky v novembri a v decembri. Cesta meria 540 km a ide o prvú značenú turistickú cestu v Turecku, ktorú dal štát spraviť na historickej ceste poblíž pobrežia v horách. Nie je to hrebeňovka, ako máme predstavu u nás, je tam viac pohorí. Cesta sa začína pri mori v meste Fatia a tých 540 km je do Antalye. Jasné, že som ju neprešiel celú, ale len jednu časť v dĺžke 62 kilometrov. Začínala sa pri mori a končila asi vo výške 1500 až 1800 metrov nad morom. Je to veľmi krásna cesta s výhľadmi na more a s vysokými skalnými bralami a stenami. Alebo sa ide popod alebo ponad tieto steny, pod vami sú priepaste,“ povedal cestovateľ.

Územie je dosť osídlené, turistický ruch v sezóne je tam preto veľmi značný. „Jeden domáci nám hovoril, že po tejto ceste sa denne pohybuje tristo ľudí, v čase korony tam chodilo sto turistov a my sme za šesť dní nestretli žiadneho človeka,“ upozornil Hank.

Rímska pamiatka v obci Kinik – koloseum Xantos.

Podľa fotografa sú tam v decembri ešte celkom dobré podmienky na turistiku s tým, že v noci sa teplota pohybuje v rozmedzí tri až šesť stupňov a cez deň od 16 do 20 stupňov. To je na turistiku ideálne. Miesta na stanovanie, ktoré sa využívajú v sezóne, sú prázdne. „Problémom troška bolo, že celé obslužné zázemie pre tristo turistov denne – penzióny, obchodíky a ďalší predavači okolo trasy – absentovalo. Tam nikde nikto nebol a mali sme veľký problém zohnať aké-také ubytovanie v penzióne. Ceny sú na naše pomery dampingové a strava je takisto veľmi lacná. Ak by si niekto potreboval niečo cestou kúpiť, veľa neminie,“ uviedol cestovateľ.

Tri dni zo šiestich turistom pršalo

„Doprava na miesto, odkiaľ máte v pláne vyraziť na Lýkijskú cestu, je veľmi dobrá. Lieta sa z Viedne cez Istanbul do Antalye na juhu Turecka. Autobusom sme za štyri hodiny prišli do prímorského mesta Fethiye, kde bol začiatok našej púte. Išli sme po červenej trase, ktorá je značená zruba dvanásť kilometrov do ďalšieho bodu, kde sme prespali. Táto zaujímavá dedinka sa volá Kayaköy – sú to samé ruiny, funkčných zostalo len pár domov. V minulých storočiach tam boli veľké náboženské presuny. Pôvodní obyvatelia opustili svoje domy a išli bývať na územie, kde im bolo nábožensky bližšie. Ak pôjdete na túto trasu, je dobré si stiahnuť mapu z internetu. Keď dáte vyhľadávať Lycian Way do Google Play, nájdete aplikáciu, ktorá túto 540-kilometrovú turistickú trasu rozčleňuje na 29 dní. Išli sme tiež podľa tohto sprievodcu, ktorý vám priamo píše, kde sa nachádza voda, potraviny na nákup a kde je možné prespať, teda kde sú penzióny. Je to veľmi dobre značené a popisované,“ skonštatoval Hank.

Ruiny v dedinke Kayaköy.

Piešťanec priznal, že vody na tejto púti bolo menej. „Nosili sme stále so sebou jeden a pol litra vody. Celkove s výbavou na šesť dní stravy sme sa dostali na váhu batohov 15 kilogramov vrátane vody a fotoaparátov. Z Kayaköy sme pokračovali poloosídlenou krajinou s hospodárstvami. Výškové rozdiely tam boli 600-800 metrov. Každý deň sme prešli 12 až 18 kilometrov. Viac sa nedalo, lebo v decembri slnko vychádza o ôsmej a zapadá zhruba o pol piatej. Cez obed bolo treba spraviť prestávku, posušiť veci, ktoré nám večer navlhli, lebo december je tam dosť daždivý a zo šiestich dní, čo sme išli, tri dni pršalo. Nebol to silný dážď, iba mrholenie, ale bolo nutné mať na sebe pončá alebo minimálne nepremokavú vrstvu s prekrytím ruksaku. Cestou stretávate stáda kôz aj bez pastierov. Ďalej je krajina menej osídlená, často prechádzate olivovými sadmi. Boli tam aj sady pomarančov, ktoré práve dozrievali, a tiež veľké sady granátových jabĺk,“ pokračoval v rozprávaní Hank.

Táborisko na Lýkijskej ceste v Turecku.

V lese ich prekvapili prepravky s nápojmi

Z piatich nocí, ktoré turisti na trase strávili, spali v stane dvakrát. „Trikrát sme prenocovali v penziónoch. Ceny sú tam na naše pomery nízke. Dokonca raz sa nám v úplne malinkej dedine stalo, že sme dostali izbu pre dvoch s vaňou a perličkovým kúpeľom. Pre turistu nemôže byť väčšie blaho, ako ponoriť sa do vody s vírivkou,“ zaspomínal si fotograf.

„Cesta to bola skutočne zaujímavá. Stretali sme ľudí, s ktorými sme hovorili rukami-nohami. Človek zažije absurdné zážitky. Už som toho pochodil dosť, ale ešte som nezažil, že vyprahnutý človek šliape, potrebuje doraziť k nejakej vode a zrazu na strome vidí ceduľku s cenami Coca-Coly a Fanty. Pod ňou basy uvedených nápojov v plechovkách s cenami nižšími ako u nás v supermarkete. A to bolo niekde v lese tri-štyri hodiny chôdze od najbližšieho hospodárstva. Turci, ktorí tam žijú, takto rozmiestnili prepravky s nápojmi a s vodou. Ešte vybudovali aj plošinu s plochou štyri krát štyri metre, lebo na kolmých stenách alebo na suťoviskách je nemožné postaviť stan a nie je možné hocikde stanovať. Drevená plošina bola krytá, vedľa lavice a stôl na obed alebo raňajky. Veľmi krásne miesto. My sme sa vrhli na nápoje, dali sme do kasičky peniaze. Rozložili sme sa, že ideme desiatovať, a zrazu sa objavili dvaja starší Turci, aby vybrali kasičku. Hneď sa začali s nami baviť, usmievali sa, my sme sa s nimi pofotili a išli ďalej. Po hodine cesty sme naďabili na také isté servisné miesto pre turistov. Bola tam cola, ceny vyššie len asi o desať centov. Prevádzkovali to tí istí manželia,“ upresnil Hank.

Nocľah nad zátokou Faralya, perličkovú vaňu fotograf zabudol odfotiť.

Do Turecka sa vráti

Lýkijská cesta je zaujímavá aj tým, že červená značka v pohoriach je niekde súbežná. Jedna je pre tých, ktorí chcú ísť popri mori a okúpať sa, druhá ide vo výške približne 1500 alebo 1000 metrov. Cesty (značky) sa stretnú a pokračujú spoločne.

„My sme za šesť dní prešli do dediny Kinik s koloseom, ktoré sa volá Xantos. Je to amfiteáter, má dvetisíc rokov a patril pod Rímsku ríšu. Tam sme program skončili a autobusom sme sa presunuli do Antalye, z ktorej sme odleteli domov,“ dodal Piešťanec. Podľa neho išlo o veľmi zaujímavú cestu. „V tomto treku mienim ešte tento rok pokračovať a doplniť si ho preto, lebo sme prešli len malú časť. Bolo to také poznávanie a naviac v decembri sme sa báli ísť do vyšších polôh. V nadmorskej výške 3500 metrov už boli končiare zasnežené. My sme išli len úvodnú časť, podstatne nižšiu, s príjemným prostredím. Mienim sa tam vrátiť aj v čase korony, lebo Turci veľmi poctivo dodržiavajú hygienické opatrenia a rúška. Polícia všetko kontroluje, každého zastavuje a domáci predkladajú certifikáty alebo nejaké čísla – to sme nepochopili, aké. Nás nekontrolovali, pretože sme mali pasy. Ako cudzinci sme sa mohli pohybovať voľne,“ ukončil svoje rozprávanie Vojtech Hank.

0 Shares

Najnovšie správy

Dnes je nedeľa 23. júna. Tento deň je OSN dňom verejnej služby, Svetovým dňom hádzanej a Medzinárodným dňom detských dediniek…
  • 23.06.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
V sobotu 22. júna začalo horieť v hoteli Eden na treťom nadzemnom podlaží. Hasiči museli evakuovať tridsať osôb, z nich dve malé deti…
  • 22.06.2024, 09:59
  • Krimi / Piešťanský týždeň / Nezaradené / Spravodajstvo
nedeľa, 23. júna 2024
Meniny má Sidónia, zajtra Ján