Výročie veľkej hromničnej slávnosti v Starej Lehote
Uplynul už rok odvtedy, čo na hromničnú nedeľu 2. februára 2020 Starolehoťania na miestnom filiálnom rímskokatolíckom kostole odhalili pamätné tabule svojim dvom výnimočným rodákom – rímskokatolíckym kňazom. Udalosť bola o to výnimočnejšia, že sa jej zúčastnil aj nitriansky biskup Viliam Judák, ktorý s ďalšími tromi kňazmi vzdali hold Petrovi Briškovi (1895-1939) – národnému buditeľovi a Antonovi Dominovi (1921-2002) – trpiteľovi pre vieru.
Peter Briška sa narodil ešte na sklonku 19. storočia ako najstarší z desiatich detí. Rodičia s deťmi museli na začiatku 20. storočia opustiť Lehotu a hľadať lepšie živobytie na druhej strane Považského Inovca v obci Otrhánky, kde kúpili asi 120 hektárov pôdy, ktorú vyše 50 rokov splácali. Briška absolvoval seminár v Banskej Bystrici. Za kňaza bol vysvätený 3. februára 1918. Počas prevratu zakladal miestne národne rady, za čo ho Maďari odsúdili na smrť. Počas prvej Československej republiky bol známy nielen ako kňaz, ale aj ako pedagóg (profesor prievidzského gymnázia), publicista (napr. časopis Náš kraj), spisovateľ (autor učebníc či dokonca divadelných hier), ale i prácou s mládežou (organizovanie telovýchovnej organizácie Orol). Na politickom poli najskôr pôsobil v strane Andreja Hlinku, s ktorou sa ale náhle v roku 1925 rozišiel, a vstúpil do konkurenčnej Československej lidovej strany, kde bol významným slovenským funkcionárom.
Jeho kňazské pôsobenie je spojené najmä s Nitrianskou diecézou. Na sklonku života pôsobil v Otrhánkach ako administrátor na fare vo Veľkých Chlievanoch, kam obec patrila. Tam po ťažkej chorobe, cukrovka a rakovina, ako 44-ročný zomrel.
Druhý, o generáciu mladší Anton Domin sa narodil na starolehotských kopaniciach, Dominova kopanica, ako najmladší zo štyroch súrodencov. Na rozdiel od Brišku strávil svoje detstvo na Lehote, pokiaľ sa nevydal na kňazskú dráhu. Práve toto rozhodnutie z neho spravilo predvídavého človeka, ktorý odvážne poukazoval na hrozbu komunizmu, za čo ho už v roku 1945 zatkli príslušníci ŠtB a podrobili tvrdému vypočúvaniu. V nasledujúcom roku bol zaradený do veľkého politického procesu, kde bol, našťastie, oslobodený a mohol sa vrátiť späť do seminára v Nitre. Za kňaza ho v roku 1948 vysvätil nitriansky biskup Karol Kmeťko. V danom roku zažila Stará Lehota posledné primície (prvá omša katolíckeho novokňaza – pozn. autora).
Ešte krušnejšie chvíle pre Domina nastali po roku 1948. Ako človeka, ktorý zostal verný svojmu kňazskému poslaniu, ho komunistické úrady prinútili často meniť svoje pôsobenie. Takisto musel ako tzv. politicky nespoľahlivý stráviť dvojročné „prevychovanie“ v Pomocných technických táboroch, čo bolo v jeho prípade neúspešné, a kňazskému povolaniu zostal verný do konca života.
Pôsobil na rôznych miestach Slovenska, až sa mohol konečne usadiť v roku 1970 v Trenčíne – Orechovom. Tam pôsobil až do roku 1996, keď sa utiahol do zaslúženého dôchodku. V tomto období pôsobil v susednej farnosti v Drietome aj budúci biskup Viliam Judák, ktorý kňaza Domina dobre poznal. Sám ho charakterizoval „ako človeka, ktorý napriek veku mal mladistvého ducha. Hrával dokonca bábkové divadlo a učil ho aj svojich veriacich. Bol všestranne rozhľadený, sčítaný a mal pochopenie aj pre nové prúdy. Bol otvorený pre mladých a staral sa vzorne o (zverené) chrámy. (…) Bol to človek do konca svojho života veľmi aktívny (…) a bol to predovšetkým veľmi vzorný kňaz, napriek utrpeniu, ktoré prežil.“
Ako zaznamenali kroniky, Domin napriek ťažkému údelu zostal verným, obetavým a príkladným kňazom. Za jeho celoživotný postoj dostal dodatočne titul čestného dekana (1980) a stal sa aj titulárnym kanonikom (1998).
Po svätej omši, ktorú celebroval nitriansky biskup, dav, ktorý z celého okolia po rokoch naplnil lehotský kostol, vyšiel slávnostne odhaliť pamätné tabule. Táto úloha pripadla miestnemu farárovi Jozefovi Drobnému a historikovi Martinovi Lackovi, ktorý prítomným objasnil životné osudy kňazov.
S príhovorom vystúpil aj iniciátor myšlienky Július Nemec, ktorý pripomenul, že Briškov brat Rudolf bol významný ekonóm, národohospodár. Predseda Politických väzňov – Zväzu protikomunistického odboja Ján Litecký-Šveda poukázal na význam materiálnych pamiatok, ktoré majú poukazovať a svedčiť o období utrpenia, lebo rany sa môžu zaceliť a upadnúť do zabudnutia. Akciu podporila aj prítomnosť speváčok z Modrovej – Modrovanky-Krojovanky – vystupujúcich v pôvodných krojoch. Vystúpil aj hrádocký mužský spevokol pod taktovkou organistu Martina Barníka. Súčasťou spevokolu bol i Alojz Domin, synovec kňaza Antona Domina. Akciu zachytila aj kamera TV Lux, ktorá z nej zverejnila krátke video.
Malé občerstvenie a dlhé srdečné rozhovory ukončili krásnu akciu, ktorá v malej dedinke s len asi 150 obyvateľmi nemala obdoby, čo je ale zásluha mnohých účastníkov aj mimo modrovskej farnosti.
Filip Petruš
