Liečebný dom Šumava bol po vojne miestom, kam sa uchýlili židia, ktorým zarizovali majetok

V stredu 27. januára sme si pripomenuli Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. V roku 1930 žilo v Piešťanoch vyše 1344 židov, posledného ortodoxného rabína Jozefa Ungara zastrelili v roku 1944, neologického rabína Antona Lövyho deportovali rok pred skončením vojny. Slovenský štát znamenal koniec židovského života v Piešťanoch.

Kto nemal strechu nad hlavou, dostal až do pridelenia bytu teplé jedlo a izbu v liečebnom dome Šumava. (Autor: vd/supa)

Po ukončení druhej svetovej vojny sa židia pomaly vracali do Piešťan z koncentračných táborov Mauthausen, Bergen Belsen a Osvienčim. Schovaní opustili svoje úkryty, no väčšina židovského obyvateľstva nemala kam ísť. V ich bytoch býval ktosi iný. A tak stáli pred otázkou: Čo ďalej? Kto nemal strechu nad hlavou, dostal až do pridelenia bytu teplé jedlo a izbu v liečebnom dome Šumava. Mladí židia radšej odišli do Bratislavy a Prahy, tam ľahšie prežívali návraty i začiatok nového života.

V Piešťanoch sa nestretli s otvorenou nenávisťou, ale často počuli výčitku: „Prišlo vás viac, ako odišlo!“ Mnohí boli v rozpakoch. Pozdraviť, nepozdraviť? Boli príliš dlho izolovaní, nenávidení, nežiaduci. Hoci pred vojnou tu vládol pokoj, sedemročná priepasť, ktorá piešťanských židov násilne oddelila od ostatného obyvateľstva, sa u staršej generácie nikdy nezacelila. Napriek všetkému prekonali zábrany, ale nedôvera v nich pretrvávala dlho. Až ich deti sa do všedného života zaradili bez problémov. Staršia povojnová generácia sa občas schádzala, no v rokoch 1948-49 sa veľká väčšina vysťahovala do Izraela a do USA. Momentálne ich v Piešťanoch žije len zopár.

Heda Ambrová spísala mená obetí holokaustu v Piešťanoch.

Svoj príbeh nám porozprávala dnes už nebohá Heda Ambrová z Piešťan, ktorá zozbierala mená 1063 piešťanských obetí holokaustu. Hovorí sa, že láska je mocnejšia než smrť. A predsa, strach pred smrťou v koncentračnom tábore spôsobil to, že ak devätnásťročná Heda v roku 1942 nechcela odísť do Osvienčimu v prvom konvoji slobodných dievčat nad šestnásť rokov, musela sa vydať bez lásky. Na formálne manželstvo s mladým piešťanským lekárom, ktorý pochádzal z Trenčína, však poukázal jeden piešťanský „dobrodinec“ a Heda, aby sa zachránila, odišla v júli 1942 do Michaloviec. Bolo to štyri mesiace potom, čo transport s dvesto slobodnými dievčatami prešiel cez Poprad do Osvienčimu. Prežila iba jediná, volala sa Miriam Leitner.

Stará lekáreň patrila otcovi Hedy Ambrovej. Za slobodu oboch rodičov zaplatila receptúrami otcových patentov na niekoľko liekov firmy Fragner.

Za slobodu rodičov zaplatila patentmi

„Môj otec bol lekárnik, patrila nám Stará lekáreň, ktorá dodnes stojí na Winterovej ulici. Volal sa Arpád Erdëlyi. V auguste ho spolu s mojou mamou zobrali rovno do Žiliny. Žilinu nazývali ‚predsieň Osvienčimu‘. Keď som sa dozvedela, kde moji rodičia sú, bez váhania som sa rozhodla zabrániť ich deportácii. No nemala som peniaze. Kto mal, bolo mu ľahšie vybaviť výnimku. Aj napriek tomu, že som nemala povolenie, odcestovala som do Bratislavy na ministerstvo zdravotníctva. Privítal ma tu veľký nápis: ‚Psom a židom vstup zakázaný.‘ Žltú hviezdu som schovala a nabrala odvahu vstúpiť. Vyhľadala som pána, ktorý sa zaoberal problematikou lekární, a ten mi prisľúbil, že mi pomôže, ale musím za ním pricestovať do Topoľčian. Z Bratislavy do Topoľčian som cestovala vedľajšími cestami, kde ma nik nepoznal. Podstúpila som obrovské riziko – nenosiť hviezdu bol prehrešok, ktorý sa kruto trestal. Len čo som nastúpila do prvého autobusu, zazrela som v ňom sedieť úradníka z Piešťan. Volal sa Vilaris. Ukazovákom na ústach mi naznačil, že bude mlčať, aby som sa nebála. V Topoľčanoch som urobila ‚biznis‘. Za otcovu a maminu slobodu som zaplatila receptúrami otcových patentov na niekoľko liekov firmy Fragner. Otcovi ponúkli tri pôsobiská, kam by mohol ako hospodársky dôležitý žid odísť: Svit, Baťovany a Bátovce. Vybrala som najmenšie Bátovce,“ spomínala pani Heda.

V októbri 1944 odchádzajúci

Nemci tlačili na československú armádu. Nebezpečenstvo sa stupňovalo. Hedinho manžela preložili do Trnavy a mladá žena s rodičmi odišla na Sliač, kde sa stretla s inžinierom Karolom Kürtim. Ten Erdëlyiovcom pomohol, keď požiadal vedenie letiska, aby odniesli materiál na dvoch nákladných autách do Polhory.

„V Polhore nám poskytli starý dom, až prišla inštrukcia – opustite terajšie bydlisko a choďte do Nemeckej. Z Nemeckej si pamätám iba nepríjemného pána, ktorý vybral z postelí slamníky a nechal nás ležať na doskách. Správy, ktoré sme dostávali, boli zlé. Mali sme opustiť Nemeckú a rýchle odísť. Ale ako? Na stanici stál len úbohý plechový vlak. Potrebovala som sa dostať do Banskej Bystrice. Rodičov som nechala v Nemeckej a ráno som dostala informáciu, že mám ísť na Šturec. Rodičia vedeli, že niečo nie je v poriadku, pobrali sa z Nemeckej pešo. V Bystrici som stretla Karola Kürtiho, ktorý mal k dispozícii malé auto. Ním mohol ísť po našich. Opäť bola šťastena na našej strane. Keď rodičia vychádzali z Nemeckej, zastavili ich mladí chlapci, vraj idú do Povstania, ale nemajú peniaze na náboje. Moja múdra mamička im dala peniaze a s otcom sa pobrali smerom na Bukovec. Pohybovali sa v partizánskom území – žid, nežid, každý tu bol odsúdený na smrť,“ rozprávala Heda Ambrová.

Zázrak v chate na konci sveta

„Keď Karol prichádzal na aute k Nemeckej, náhodou stretol bojachtivých mladíkov, a tí mu prezradili, že starší muž so ženou, ktorí zodpovedali Karolovmu opisu, sa pohli smerom na Bukovec. Tam rodičov našiel a naložil do auta. Potom išli na Šturec a v Starých horách ich zastavili sovieti. Zhabali im auto. Ale div divúci, o pár hodín im ho vrátili, ba naviac zaviezli rodičov a Karola medzi utečencov do akejsi chaty v lese. Ja som medzitým po niekoľkých hodinách pešej chôdze dorazila na Šturec a so mnou mnoho ľudí z Banskej Bystrice. Šli nabalení s vozíkmi, detskými kočiarikmi. Bolo to nebezpečné putovanie. Nemci tu nemilosrdne strieľali. Každý sa veľmi bál. Pridelili mi ešte dve deti. V odbočke na Harmanec nás zastavila hliadka. Na deti som ‚bumažky‘ nemala, no podarilo sa mi hliadku oklamať. Po mnohých hodinách sme sa dostali do drevorubačskej chaty. A div divúci, v tej starej chate na konci sveta som sa stretla so svojimi najdrahšími – mojou mamou a otcom. Keď to teraz rozprávam, ani mi možno neuveríte, že to môže byť pravda. Bol to zázrak! Dostali sme od armády vrece ryže, vrece kryštálového cukru, meltové lisované kocky vojenskej kávy a ešte vrece sušeného hrachu. No ten sme museli vyhodiť, bol samý chrobák. Na druhý deň prišiel dôstojník a povedal: ‚Končíme, priatelia. Kto chce, môže odísť na veliteľstvo v Donovaloch, ostatní sa môžu osamostatniť.‘ Rozhodli sme sa pre druhú možnosť. Karol poznal stredné Slovensko ako svoju dlaň. Zostali sme v lese, vyplienili jednu chatu, aby sme získali náradie, tehly na piecku a naša skupina si postavila stanový tábor. Neskôr pod skalou v hlbokých horách sme postavili pevnejšie obydlie a z ukradnutých tehál piecku,“ pokračovala v rozprávaní pani Heda.

Bolo treba žiť, varili si osolenú ryžu

„Od októbra do Vianoc sme sa nevyzliekali. Zababušili sme sa do hodvábnych padákov, ktoré sme našli a v októbri sušili v lese. Stálo nás to temer životy, lebo vystreté padáky pritiahli pozornosť nemeckej jednotky. Bolo treba žiť, varili sme osolenú ryžu – tú sme jedli až do jari. Ešte dlhé roky po vojne som ryžu nemohla ani cítiť. Ale mali sme sladkú a najmä teplú kávu, čo bolo ohromné,“ spomínala na partizánsku zimu v skupine Mstiteľ a neskôr Tri orechy.

Do povetria vyhodili viadukt, boli svedkami krvavej prestrelky, ale prežili tu aj vzácne chvíle ľudského porozumenia, splynutia duší a okamih zrodu nového života. Jej partizánska skupina, kde hybnou silou boli inžinieri Karol Kürti a Dominik Ružička, pomohla priviesť na svet dieťatko, ktoré sa narodilo pár kilometrov od tábora pod Jelenskou skalou. Namiesto do plienok ho zavinuli do padáka.

Rozprávanie Hedy Ambrovej plynulo ako pokojná rieka. Na hruď si na chvíľu pripla filcom podšitú, nahusto zaendlovanú ošúchanú židovskú hviezdu, no vzápätí ju starostlivo odložila medzi zažltnuté papiere, ktoré rozprávajú o zlých časoch, keď byť židom bolo prekliatím. Aj ona, ak chcela ďalej žiť, musela odpustiť, ale zabudnúť nemohla…

26 Shares

Najnovšie správy

piatok, 14. mája 2021
Meniny má Bonifác, zajtra Žofia