Ďakujem všetkým dobrým ľuďom za ocenenie
Ani vo sne by mi nezišlo na um, že získam ocenenie za obyčajný ľudský život, bežnú prácu novinára, ktorý pešo, na bicykli a neskôr aj na starej bielej škodovke, ktorú ani nebolo treba zamykať, brázdil piešťanské uličky i obce s fotoaparátom, diktafónom aj kamerou v dámskej taštičke či vo veľkej novinárskej brašne. Bola ťažká. Ale symbolická. Keď ma ľudia uvideli, nemusela som sa preukazovať. Všetkým bolo jasné, hrnie sa sem novinárka. Jedni ma vítali s úsmevom, iní ani nie. Novinár si zvykne na všetko.
Viera Dusíková (Autor: red)
Keď mi predstaviteľ Hospodárskeho klubu SR a zároveň môj bývalý šéf Peťo Kasalovský oznámil, že ma nominoval na výročnú cenu Zlatý biatec, bola som zaskočená i dojatá zároveň. Tieto pocity mám aj teraz – no prevažuje dojatie.
Je ťažká, zvláštna doba a ja opäť prežívam niečo, čo by som radšej prespala pod babkinou pruhovanou perinou a zobudila sa z ťaživého sna do radostnej prítomnosti. Tieto pocity a túžby zdieľame všetci naprieč celou planétou. Povedala som si, že aj napriek COVID-19 a ďalšiemu môjmu ťažkému bremenu, ktoré ma tlačí, si aktuálnu prítomnosť budem spríjemňovať, ako sa len dá. Milujem pobyty v prírode, vietor vo vlasoch, keď stojím na kopci či šliapem na bicykli. Všetko si fotím, a ak sa mi záber vydarí, som šťastná a už ho aj prepašujem do novín. Tip na výlet je vždy vítaný. Je mi smutno z toho, že žiadne akcie, žiadna kultúra, žiadne športové podujatia či koncerty nemôžeme my novinári fotiť, zažiť a pretaviť ich priebeh do článkov. Ešteže tá príroda nás oslobodzuje a dáva nám rozlet.
Jedna moja známa mi blahoželala k oceneniu Hospodárskeho klubu so slovami: „Vieri, ja ti gratulujem, veď ty si sa vďaka Zlatému biatecu ocitla v top spoločnosti významných ľudí.“ To áno, veľmi sa z toho teším, aj keď, priznám sa bez pretvárky, cítim sa tam ako Popoluška. Ale od pýchy sa celá nadúvam ako balón. Už len špendlík a prasknem. Ale v konečnom dôsledku premýšľam nad tým, že aj tí významní lekári, podnikatelia, politici, vedci, ktorí tam so mnou na jednej listine stoja, predsa všetci chodia doma v papučiach. Určite si radi oblečú tepláky a mikinu, keď idú na dvor, a možno aj zametajú či vysávajú, varia, pečú, píšu, smejú sa i plačú. Sú takí ako ja, ako my, čo poctivo a statočne pracujeme. Každý z nich vo svojej profesii niečo významné vykonal pre dobro a povznesenie spoločnosti, jednotlivcov či národov.
A ja sa zasa svojimi článkami snažím priblížiť človeku a opísať ho tak, ako mi on dovolí. Ak otvorí svoje srdce a povie pravdivo, bez nadsádzky či prílišnej skromnosti svoj životný príbeh, môžem ho slovami i vetnými spojeniami, ktoré mi boli dané do vienka, prerozprávať našim čitateľom. A som šťastná, ak si ho zvedavci čítajú, lajkujú, zdieľajú, komentujú. Vtedy ten príbeh ožije v mysliach mnohých a vydá sa rozličnými smermi ich fantázie. Niektorí ho po svojom dorozprávajú, domyslia. Možno aj trošku zveličia, veď v každom z nás je kúsok z rybára.
Aj Zlatý biatec, ktorý som vďaka vám, moji drahí čitatelia, priatelia, rodinní príslušníci, žičlivci, čo ma majú radi, ale aj vďaka členom Hospodárskeho klubu, získala za „rybárčenie“. Moje úlovky – to sú myšlienky tisícok ľudí z Piešťan a okolitých obcí – múdrych, poctivých, neskorumpovaných, živých svedkov tejto i minulej doby. Ja som si tie myšlienky – poklady nahrávala na diktafón i do svojej pamäte. Spracovala a pustila ďalej – ako keď rybár pustí nazad do rieky či potoka trepúcu sa rybičku.
Moje novinárske rybárčenie bolo ocenené Zlatým biatecom. A ja s veľkou úctou a radosťou titul laureáta prijímam a zaň všetkým, ktorí ma majú radi a ktorí ma podporili, veľmi pekne ďakujem.
