Piešťanská fotografka Kata Sedlak: Človek musí zostať pokorný

Na jej veľkolepú výstavu v Prahe sa prišli pozrieť ľudia, ktorí vo svete fotografie niečo znamenajú, no uznania sa jej dostalo aj z významných zahraničných médií. Fotografka Kata Sedlak v súčasnosti žije a tvorí vo svojich rodných Piešťanoch, kde spolu s partnerom Jurajom Sedlákom prevádzkuje Flatgallery Piešťany. Napriek tomu, že má za sebou množstvo tvrdo vydrených úspechov, hovorí, že človek musí zostať pokorný.

Pražskú výstavu si prišli pozrieť aj fotografi Milota Havránková a Tono Stano. V strede Kata Sedlák. (Autor: archív Katy Sedlak)

S Katou Sedlak sme sa porozprávali o jej ceste k fotografii, dôležitých ľuďoch, ktorí ju na tejto ceste stretli, a pohľadoch na svet umenia.

Pochádzate z Piešťan, žili ste mimo mesta. Prečo ste sa vrátili?

Vyrastala som v Piešťanoch, navštevovala tu základnú aj strednú školu. Potom som odišla do Bratislavy, kde som žila asi desať rokov, pracovala, svojím spôsobom trošku tvorila. Keď som čakala tretie dieťa, povedala som si, že Piešťany sú na vychovávanie detí lepším miestom. Tak som sa vrátila späť.

Kde ste pracovali?

Medzitým, ako sa mi narodili deti, a potom už aj s nimi, som pracovala v produkcii pri tvorbe reklám a videoklipov, potom som začala viac fotografovať, ale robila som aj grafický dizajn. Vždy sa moja práca točila okolo médií.

Prečo vás táto oblasť upútala?

Mňa to bavilo odjakživa. Odmalička som si kreslila, potom som začala fotiť. Bola som radšej sama ako v spoločnosti. Veľmi ma bavili knihy a vždy, keď som nejakú prečítala, mala som potrebu dať ju zo svojej hlavy von aj vizuálne. Vždy ma fascinovali cestovateľské a dokumentárne fotografie. Nikdy som nechodila na žiadnu umeleckú školu, no obaja moji rodičia veľmi pekne kreslili a mama ešte aj písala, čo mi udávalo smer. Bavilo ma veľa vecí a skúšala som všetko mimo hudby.

Ako sa nakoniec stalo, že ste zakotvili pri fotografii?

Vždy som potrebovala svoj vizuálny pohľad na svet dostať zo seba von. Nevedela som to výtvarne, možno som potrebovala nejaké vzdelanie. Fotografia mi to ale dovolila. Mám myšlienku v hlave a fotkou ju dokážem akoby vytlačiť, dať jej formu. Začala som fotiť v šestnástich rokoch a veľmi mi v tom pomohol nebohý pán Eduard Budke. Pomohol mi, vysvetlil, čo ako funguje, a potom som mu už len nosila vyvolávať fotky. Vždy ma veľmi podporoval a veril v to, čo robím. Je mi veľmi ľúto, že už nie je medzi nami. Edo Budke je najväčšia postava v mojom živote.

Na aké témy ste sa spočiatku orientovali?

Klasicky ako každý. Chodila som na prechádzky a fotila, čo som videla. Vtedy sa ale fotilo na film, takže som mala k dispozícii 24 snímok, a ďalšie som mohla dostať tak o štyri mesiace. Veľmi rada som chodila napríklad na Ratnovskú zátoku, kde boli vtedy vraky malých lodí. Pomaly som sa potom zo statických vecí presúvala na osoby a v osemnástich som sa už viac venovala ľuďom. Normálne som v tom čase chodila do práce. Až neskôr, keď som niečo odfotila, priatelia mi vraveli, prečo nefotím profesionálne, že mám iný pohľad ako ostatní. No keď človek nemá žiadnu školu, ťažšie samého seba presvedčí, či niečo vie. Aj dnes pociťujem, že spoločnosť ma akoby stále neprijíma.

Pretože nemáte školu?

Áno. Je to citeľné, ako sa ku mne stavajú. Ale mne to neprekáža, už som si zvykla. No dnešným deťom, ktoré majú tendenciu robiť umenie a povedia si, že môžu aj bez školy, by som odkázala, že škola je veľkým prínosom v spôsobe, ako získať kontakty, začleniť sa do spoločnosti a dať o sebe vedieť rôznym inštitúciám. Keď idú do toho sami, musia byť buď veľmi dobrí, alebo to veľmi dlho trvá. Ale nech do toho idú, je to krásna práca.

A aké boli začiatky, keď sa fotografovanie stalo vašou prácou?

Vyvinulo sa to úplne samo. Mala som už dosť nafotené a začala som pracovať ako fotografka v Bratislave, do toho som mala deti… Najväčší zlom nastal v roku 2014. V tom čase mi zomrela mama, exmanžel odišiel od rodiny. Až dnes si uvedomujem, aké to bolo veľmi ťažké, keď človek ostane sám s tromi deťmi, bez mamy, ktorá v období, keď sú malé, veľmi chýba. Vtedy som si zhodnotila, čo mám, čo viem, čo môžem využiť a ako sa z toho všetkého dostať. Začala som fotiť svoje deti, spočiatku ako naplnenie nášho spoločného času, no potom to už išlo veľmi rýchlo.

Čo sa dialo?

Na začiatku si ma všimli v zahraničí. Keď deti zaspali, šla som k počítaču. Vedela som, že na stránke PhotoVogue sú veľmi dobrí editori, a keďže som nechodila do školy a nestretávala som sa s odbornou spoločnosťou, posielala som každý deň štyri fotografie im. Mohli cez nich „prejsť“ dve, a tak som si dala cieľ, že každý deň musím urobiť aspoň jednu dobrú snímku, lebo kým ju neurobím, je to zlé. Editori mi dávali smer a naozaj sa časom stalo, že začali moje fotky prijímať. Všimli si ma zahraničné, a až neskôr slovenské médiá. Vďačná som aj dokumentárnemu fotografovi Matúšovi Zajacovi, ktorý urobil workshop v rómskej osade, kde som za tri dni nasala mnoho informácií.

A čo ďalšie sny?

Ďalší som mala spojený so značkou fotoaparátov Leica. Vždy sa mi najlepšie fotky spájali s fotografmi, ktorí používali práve Leicy, preto som si vzala do hlavy, že by som svoju tvorbu chcela uverejniť v LFI, časopise Leicy. Lebo keď sa tam niekto dostane, je jasné, že niečo dokázal. Leicu som ale nemala, keďže sú veľmi drahé, a tak som si raz na sociálnej sieti urobila srandu, že budem mať narodeniny a chcela by som najlacnejšiu z nich. A o pár dní som si naozaj išla po ňu, keďže ľudia boli neuveriteľní. Videli, ako fotím, mali vo mne obrovskú vieru, za čo som šťastná. Leicu som si prevzala a do roka som mala v LFI publikovaných osem strán. Tak som si dala ďalší cieľ, že by som chcela vystavovať v Galérii Leica. A už aj to sa podarilo – v roku 2019 s cyklom Detstvo.

Aká to bola skúsenosť?

Nečakala som, že to príde tak skoro a mala som z toho veľký strach. Prišla som tam ako malé dieťatko, nainštalovala som 111 fotografií a bola som hotová z vernisáže, kde prišiel Tono Stano, Milota Havránková, s ktorou som v kontakte dodnes, Jano Šibík, Jaroslav Kučera, čo sú absolútne pojmy vo fotografii. Títo ľudia mi dali veľa, podporili ma, povedali, že je v mojej tvorbe kus mňa a mám pokračovať. Keď si uvedomíte, že pred vami vystavoval zosnulý autor, po vás ide špička v odbore, zostanete úplne pokorný. Nie je tam priestor pre nejakú slávu, ale len pre pokoru. O to viac, ak ste „outsider“, teda človek bez školy, a stálo vás to veľa driny.

Získali ste nových priateľov. Ale otvorilo vám to oči aj pri tých dovtedajších?

Áno. Ľudia si myslia, že keď vás niekde ocenia alebo máte niekde výstavu, ste automaticky hrozne bohatý. Je to predsudok. A tak je to aj s Flatgallery. Každý vidí úspech, ale nikto nevidí, že je to mínusové. Ale ja verím, že ak to budeme robiť dobre, príde to a budeme v pluse. Veď už po roku práce sa nám podarilo dostať dotáciu z vyššieho územného celku a aj mne sa podarilo získať štipendium na výstavu.

Ako galéria vznikla? Nebáli ste sa tohto nápadu?

Po tej veľkej výstave som cítila trochu vyhorenie, lebo je namáhavé fotiť sedem rokov dlhodobý dokument. No a v dome bol ateliér, ktorý nebol až tak vyplnený, tak sme s partnerom Jurajom premýšľali, ako sa to dá povýšiť a ako ľuďom ukázať, čo všetko robíme. A tak sme zriadili galériu. A nie, nebála som sa toho. Tým, že robím dokumentárnu fotku a idem s kožou na trh, som pri otváraní galérie nenašla nič, z čoho by som mala mať strach. To, že mi budú chodiť ľudia do súkromia, sa dialo aj predtým, keď tu bol ateliér, a ľudí mám rada. Tento dom nikdy nebol nejakou pevnosťou.

Ľudia vám to napokon vrátia svojou energiou…

Áno, sú to nabíjači. Vďaka nim máme silu robiť to ďalej. Tak to bolo aj s projektom Biela stena. Dokázal, že ľudia stoja za nami, že to nie sú len lajky na Facebooku. Za 21 dní sa vytvorilo niečo neskutočné. Takže funguje to, ale priznávam, je to drina. Sú dni, keď som veľmi unavená. Ale väčšinou mi počas tohto stavu zasa niečo nové napadne. Okrem galérie máme obaja aj svoje práce. Pracujeme pre piešťanskú mestskú knižnicu a Kaštieľ Moravany, no popritom máme aj ďalšie fotenia a editovacie práce. Juraj je vyštudovaný novinár, takže ešte k tomu píše články – momentálne do Nota bene. Máme regulárnu prácu, ktorú musíme robiť, aby sme mali z čoho platiť toto všetko.

Čo vám potom ide v hlave, keď vidíte všetky tie tváre ľudí, ktoré máte vystavené v rámci Bielej steny?

Že to asi robíme dobre. Je tu 154 portrétov bezo mňa. No neviem, či sme mali vôbec toľko lajkov. A to je to, že ľudia chcú byť súčasťou. Keby nás nemali radi, asi by neprišli.

Ako to celé vnímajú deti?

Žijú akoby v inom svete. Stále sa tu stretávajú s novými ľuďmi, autormi a všetko to vnímajú. Keď je u nás výstava, veľmi sa snažia napodobňovať, čo na nej je. Stávajú sa viac a viac kreatívnejší. Teraz sme im nechali vytlačiť ich tri pohľadnice, ktoré sa stali súčasťou vianočného marketu. Veľa rodičov možno deťom vraví, že ich niektoré odvetvia neuživia a podobne. My ich chceme naučiť, že sa uživia. No keď ich to baví, musia sa tomu naozaj venovať, zdokonaľovať sa a robiť preto všetko.

Čo vás čaká v najbližšom roku?

Už v januári budeme mať výstavu fotografií, ale bude aj maľba, socha, súčasné umenie, mladé umenie. Chcem vystavovať ľúbivé veci, nechcem sem dávať vizuálne depresívne diela kvôli deťom, a tak musím veľakrát odmietnuť aj výborné práce. Mali sme mať šesť výstav, ale tým, že som dostala štipendium na výstavu My, ľudia, z roku 2020, ktorý má mapovať celý náš minulý rok, kam budú patriť všetci ľudia, ktorí tu boli, bude ich sedem. Dostali sme dotáciu od vyššieho územného celku, chceli by sme spustiť sériu workshopov pre deti a rada by som otvorila aj školu fotografie pre malých aj veľkých.

Keď hovoríme o dotáciách, podpísali ste sa aj pod výzvu umelcov voči piešťanskej samospráve, ktorá žiada navýšenie dotácií v oblasti kultúry.

Organizácie v Piešťanoch majú veľmi dobré výstupy na to, aby im všetkým mesto ročne ponúkalo dotáciu 6500 eur, resp. v roku 2020 len 3250 eur. Každá si zaslúži aspoň niečo ako podporu za to, čo robí. Išli sme na mesto s pokojom, spoločne, aby nás tam vnímali trošku viac, propagovali, aby videli, že sme schopní práce. Myslím si, že stretnutie bolo veľmi pozitívne, a som rada, že nás vypočuli.

Je v Piešťanoch priaznivé prostredie pre umelcov?

Neskutočne priaznivé, ale ľudia tu nekomunikujú. Je tu velikánsky potenciál, veľká skupina ľudí, ktorí si pomáhajú, ale potom aj skupinka, ktorá si ide svoje. Je treba zmeniť komunikáciu, treba do nej vniesť slušnosť, úctu voči všetkým. Nachádzame sa v dobe, keď nie je priestor vyvyšovať sa nad iných.

Angažujete sa aj v Zlatých stuhách?

Nie, stretnutie automobilových veteránov organizuje môj otec. Ešte ho musím presvedčiť, že na to mám (úsmev). Ale už mu pomáham aspoň v oblasti fotografií. Práve on ma vychoval tvrdo, čo sa týka práce, za čo som mu dnes vďačná. Naučil ma odovzdávať dobrú prácu, nevystatovať sa, nerozhadzovať rukami, že ja som niekto, niečo som dokázala. Všetko to je pominuteľné.

Na čo by sa mal pripraviť človek, ktorý sa chce venovať umeniu?

Nesmie očakávať úspech a chválu. Tých negatívnych vecí bude viac, ale musí pochopiť, že to negatívne nie je o tom, že by mu chcel niekto niečo zlé, ale kritika posúva vpred. Hovorí umelcovi, že v niektorých momentoch ešte nedozrel. Podstatné je nemyslieť si o sebe, že som najlepší. Keď si toto niekto myslí, skončí. Vlastné ego ho zabije. Vyvyšovať sa v umení nad iných je hlúposť, pretože umenie je rozpínavé ako vesmír. Určiť, či je niekto dobrý alebo nie, neexistuje. Nemali by sa haniť ani tradičné, insitné veci, pretože na nich vznikol celý „kolos“ umenia.

Chceli by ste niečo čitateľom popriať do nového roka?

Viem, že je okolo mňa veľa ľudí, ktorí začínajú mať existenčné problémy, pretože ich práca súvisí s tým, že ľudia niekam prídu. Chcem im odkázať, aby to nevzdávali a nepodliehali agresiám, útokom. Každému prajem, aby našiel pokoj a naučil sa žiť s tým, čo má. A veľa zdravia a šťastia.

222 Shares

Najnovšie správy

piatok, 22. januára 2021
Meniny má Vincent, zajtra Zora