Na bicykloch okolo Slovenska za jeden týždeň

Pred vyše rokom si štyria kamaráti a cyklistickí nadšenci zmysleli, že prejdú na bicykli okolo Slovenska za sedem dní. Dvaja Piešťanci – bratia Martin a Andrej Sarvašovci, Michael Kolář, bývalý profesionálny cyklista a spolujazdec Petra Sagana, a Martin Knapec, niekoľkonásobný majster Slovenska v zjazde i endure, sa na túto „šialenosť skutočne dali“.

Piešťanci Martin (vľavo) a Andrej Sarvašovci na čele štvorčlennej skupiny, ktorá sa vydala na cestu okolo Slovenska. Foto: Natália Šoltésová

Vzdialenosť 1416 kilometrov s prevýšením 13 669 metrov za čistý čas jazdy 47 hodín títo štyria borci skutočne zvládli. O zážitkoch z obdivuhodnej cyklojazdy sme sa porozprávali s Martinom Sarvašom, veľkým cyklistickým nadšencom, ktorý bol v minulosti športovým redaktorom Piešťanského týždňa.

Ako sa zrodila myšlienka a nápad takejto cyklistickej akcie?

Bolo to na Kanárskych ostrovoch, kde sme boli s Mišom Kolářom aj Martinom Knapcom v rámci zimnej prípravy. Jeden večer sme sedeli s Mišom pri pive, bavili sme sa o tom, prečo skončil s profi cyklistikou, a nejako nám napadla myšlienka jazdy okolo Slovenska za týždeň. Obaja sme to vtedy brali tak trochu s humorom, lebo prejsť okolo Slovenska za sedem dní bolo už len ako idea dosť šialené.

Podľa čoho ste vyberali trať, po ktorej cestu absolvujete?

Pôvodne sme chceli ísť najprv spodom a vrátiť sa vrchom, ale potom sme si uvedomili, že radšej si chceme prvé dni užiť peknú prírodu – Oravu, Kysuce, Tatry či Poloniny – ešte predtým, kým budeme totálne vyčerpaní. A okrem toho bolo rozumnejšie najprv absolvovať úvodné dni v kopcoch a rovinu si nechať na koniec. Trať som nakreslil ja a potom ju doladil brat Andrej, aby sme išli čo najviac po najkrajších cestách.

Aké ste mali zabezpečenie, čo sa týka logistiky? Mali ste parťákov, ktorí vám pomáhali, aby ste akciu zdarne zvládli?

Samozrejme, inak by sa to nedalo zvládnuť za taký krátky čas a v takom vysokom tempe. Sprievod v aute nám robili Adam Milo a Natália Šoltésová. Bez nich by sme to nedali, keďže sa nám starali o jedlo a vlastne o všetko, čo sme počas cesty potrebovali. Okrem toho Adam robil kameramana a Natália fotografku, takže bez nich by sme mali akurát tak zábery z telefónov.

Kedy bolo tebe, resp. ďalším chlapcom z partie najťažšie? Mali ste niekedy krízu, bolo to na hrane?

Takých momentov bolo asi viac, ako sme si pred jazdou predstavovali. Mišo sa trápil najviac asi počas prvého dňa, Andrej mal v noci horúčky, Martina boleli achilovky a ja som sa trápil so strašnými bolesťami kolien. Každý sme mali niečo. Čo sa týka psychických kríz, tie sme si prežívali všetci vo svojich hlavách. A či to bolo niekedy na hrane? Ono to bolo úplne celé na hrane. Mne bolo najťažšie asi v kopcoch na Gemeri, Andrej mal ťažkú krízu na východe a v tom istom čase začali Martina bolieť achilovky.

Mali ste nejaké problémy, technické, zdravotné alebo iné, ktoré vám komplikovali cestu?

Technické komplikácie, našťastie, žiadne. Počas jazdy sme nedostali ani jeden defekt. Martin si raz ráno našiel sfúknuté koleso, ale počas jazdenia sme s bicyklami nemali problémy. Zato zdravotných bolo viac než dosť. Ako som už spomenul, boľavé kolená, achilovky, v noci horúčky, cez deň kŕče v nohách.

Vo štvorici boli aj borci ostrieľaní svetovou cyklistikou – Michael Kolář, ktorý jazdil s Petrom Saganom v Saxo Tinkoff či v Bore Hansgrohe, i elitný biker Martin Knapec. Boli práve oni hnacím motorom a potiahli aj vás „neprofíkov“? V článku v jednom cyklistickom časopise si písal, že s pribúdajúcimi dňami sa ukazovali rozdiely…

Samozrejme, že rozdiely sú obrovské a ja s Andrejom sme sa nemohli porovnávať s Mišovým výkonom, keďže sa ako profík venoval cyklistike na najvyššej úrovni. Mišo aj Martin nás veľakrát ťahali a najmä na rovinách sme vďaka nim išli veľmi rýchlo.

Počas tejto okružnej jazdy ste navštívili viacero kútov Slovenska, v ktorých ste možno boli prvýkrát. Zaujali ťa nejaké miesta?

Pre mňa boli najkrajšie asi cesty za Tatrami na východnom Slovensku a potom určite Gemer. Ten mám síce už prechodený aj na bicykli, ale vždy sa tam rád vraciam – nádherná príroda, málo áut, krásne cesty. Zaujímavý moment bol, keď sme sa dostali do dedinky Lekárovce, iba pár stoviek metrov od ukrajinskej hranice, kde nás domáci varovali, že bližšie radšej nemáme chodiť. Ale pravdupovediac, každý región, cez ktorý sme prechádzali, mal niečo do seba a bolo zaujímavé sledovať rozdiely v kultúre i živote na takom malom území.

Vodiči boli tolerantní alebo ste sa nevyhli problémom?

Tomuto sa, samozrejme, na cestných bicykloch vyhnúť nedá. Najhoršie to bolo v prvý deň, hneď pri výjazde z Bratislavy na nás niekoľko vodičov trúbilo a na ceste do Senice nás obchádzali šialení kamionisti. Potom to bolo také priemerné a nikomu sa nechcelo rozčuľovať sa nad hlupákmi. Ale posledný deň to zasa prišlo a od Zvolena až do Bratislavy na nás trúbili či nebezpečne predbiehali.

Každý deň ste absolvovali veľkú porciu kilometrov, priemerne dvesto. Ako ste dopĺňali energiu a riešili stravu?

Nejako zvlášť sme to neriešili. Počas dňa sme jedli pizzu, pečivá, tyčinky, vlastne to bolo úplne jedno. Bolo to iba palivo. Jediné jedlo, ktoré sme si z dňa užili, bola večera. Vždy sme sa išli najesť do nejakej dobrej reštaurácie, dali sme si zopár pív a išli spať.

Čo sa v tebe odohrávalo, keď ste šťastne prišli do cieľa? Pocity obrovskej úľavy a únavy? Ako dlho si sa z výletu spamätával?

Mal som vtedy veľmi zmiešané pocity. Bol to na jednej strane pocit úľavy, že sa to skončilo, ale zároveň mi to bolo aj ľúto, lebo to bolo síce miestami hrozné, ale zároveň skvelé. Únava prišla až niekoľko dní potom a celkovo som sa z toho dostával asi viac ako mesiac. Nie som profesionálne trénovaný cyklista, a keď telo dostane takúto obrovskú fyzickú záťaž a nie je na to zvyknuté, vypýta si to svoju daň.

O tomto výlete by mal vzniknúť dokument. Kedy uzrie svetlo sveta?

O kameru sa staral Adam Milo, fotila Natália Šoltésová. Plánovali sme, že dokument bude hotový omnoho skôr, ale, bohužiaľ, nedalo sa. Najprv sme museli nájsť niekoho, kto nám to zostrihá a vlastne celá logistika ohľadom jeho tvorby bola omnoho zdĺhavejšia, než sme si mysleli. Ale sme radi, že hodinový dokument je konečne hotový a už sa len dorába zvuk. Chceli by sme spraviť zopár menších premiér po celom Slovensku, ak to situácia na jar dovolí. Keď si nás nájdete na našich Instagramoch, dáme vám vedieť a upútavky vyjdú už čoskoro.

Piešťanec Martin Sarvaš: Ako to išlo deň po dni

– Prvý deň sme si riadne naložili a čakalo nás 235 kilometrov z Bratislavy do Nového Hrozenkova, čo je tesne za českou hranicou, za Lazmi pod Makytou. Najhoršie bolo, keď nám začalo za Trenčínom pršať a nás čakalo ešte 50 km do cieľa. Nejakým zázrakom sme to dali, ale ja som si po dojazde úprimne myslel, že to na ďalší deň zabalím a sadnem do auta.

– Na ďalší deň sme museli prejsť 197 km, aby sme sa dostali do Liptovského Mikuláša. Hneď v úvode sme šliapali do kopca, aby sme sa vrátili späť na Slovensko a smerovali sme cez Kysuce na Oravu. Okolo Oravskej priehrady sme sa dostali do Trstenej. Bolo už dosť veľa hodín a stále sme mali pred sebou ešte 60 km a dve stúpania, takže jazda vo voľnom tempe neprichádzala do úvahy. Na psychike nám veľmi nepomohlo ani to, že začal fúkať silný protivietor a ochladilo sa. Zišli sme k Liptovskej Mare, kde nás pri západe slnka čakal krásny výhľad na Tatry a s posledným svetlom sme prišli do Liptovského Mikuláša.

– Ďalšia zastávka bol Bardejov a 205 km dlhá trasa. Po prvýkrát nám prialo počasie, od rána hrialo slnko. Ráno pod Tatrami s dokonalým výhľadom na Kriváň bolo jednoducho nádherné. Obišli sme tatranský masív, prešli sme okolo Belianskych Tatier a za Ždiarom sme odbočili z hlavnej cesty. Krásnym dlhým zjazdom sme sa dostali do Osturne, pokračovali sme na sever a tesne popri poľskej hranici sme sa dostali pod Pieniny. Pokračovali sme cez Starú Ľubovňu smerom na Bardejov. Tento deň bol fakt skvelý, išli sme po nádherných cestách obklopení krásnou prírodou.

– Štvrtý deň sme išli popri ukrajinskej hranici s cieľom v dedinke Blatná Polianka a mali sme pred sebou 185 km. Celý deň sme išli hore-dole, bez žiadnej dlhšej roviny, a všetci sme už toho mali plné zuby. Aspoň že popod celými Poloninami sme išli po skutočne krásnych cestách. Na posledných 20 km sa opäť Mišo „hecol“ a potiahol to až do Blatnej Polianky.

– Nasledoval deň oddychu. Teda to sme si aspoň mysleli, ale veru nebolo to tak. Mierili sme do Košíc a čakalo nás „iba“ 146 km. Vyrazili sme však neskoro, tak sme to museli kompenzovať rýchlosťou. Keďže sme išli dlho po rovine, bolo to dosť nezáživné, ale Mišo to zachránil, keď si namiesto jednej fľaše strčil do držiaku „reprák“ a pustil hudbu. Do Košíc sme prišli tesne po západe slnka, kde sme hneď zamierili na zaslúžené pivo.

– Najťažší deň v kopcoch bol na ceste do Hriňovej. Na 200 km nás čakalo viac ako štyritisíc výškových metrov. Chalanom sa šliapalo do kopcov celkom v pohode, ale ja som, bohužiaľ, nevládal a zaostával som. Ale aspoň svietilo slnko a krásna príroda na Gemeri s vyfarbenými jesennými stromami nám akosi dodávala energiu. Nejakým zázrakom sme to prežili, zjazd do Hriňovej sme išli už za totálnej tmy a na cestu nám spoza nás svietilo iba naše auto.

– Posledný deň bolo peklo na rovine. Z Hriňovej do Bratislavy nás čakalo 251 km. Išli sme veľmi rýchlo a pravdupovediac, veľká časť cesty bola dosť nezáživná. Okrem toho bolo dosť depresívne počasie, zamračené a zima. Išlo to veľmi pomaly. Zvolen, Krupina, Dudince, Šurany, Šaľa… V predchádzajúcich dňoch sme mali kopce, po ktorých sme si oddýchli aspoň v zjazdoch, ale teraz sme museli v kuse šliapať. A hnusné počasie či výhľady na nekonečnú rovinu okolo nás boli depresívne. Ak niekto hovorí, že na východe nič nie je, nie je to pravda. Stačí sa ísť prejsť do týchto končín. Keď sme uvideli tabuľu s nápisom Bratislava, zastavili sme vedľa cesty a objali sa. Fakt sme to dali, prešli sme okolo Slovenska za sedem dní. 

(ms)

86 Shares

Najnovšie správy

piatok, 22. januára 2021
Meniny má Vincent, zajtra Zora