Najstaršia obyvateľka Modrovky oslávila prvého decembra 101 rokov

Prvorodená dcérka Pavlusovcov sa vydala ako 19-ročná za Štefana Štefu z Modrovky a k svojmu milému šla za nevestu. Spolu prežili druhú svetovú vojnu. V Modrovke žila Mária Štefová, rodená Pavlusová, celých osemdesiat rokov. „Ked som bola malá, pomáhala som otcovi tahat traxlponk. To bol sústruh a šlapalo sa na nom ako na šijacej mašine,“ zaspomínala si v modrovskom nárečí hovoriaca storočná oslávenkyňa, o ktorú sa momentálne stará jej dcéra Oľga Dodeková.

„Náš otec bol stolár, vedel urobit šecko, o čo zakopol, šecko opravil aj spravil. Vyrábal kolovraty, krosná – ručne na traxlponku. A mama, žena v domácnosti, ma učila varit, piect koláče. Už ako šestnástročá som do pece na dlhej lopate sádzala chleba. Mama boli v tom čase chorá, šecko mi povyprávali, jako treba robit – tak a tak a ja som podla toho robila,“ povedala Mária, ktorú v rodine volali Štifka. To podľa jej muža. Štefanovi Štefovi hovorili všetci jeho kamaráti i rodinní príslušníci Štifo.

Jej život – to bola robota, robota a stále len robota. S mužom ešte počas vojny začali stavať v Modrovke dom. Cez vojnu však stihli len stodolu, murovaný dom dostavali až po druhej svetovej. Mária Štefová porodila dve deti – dcéru Oľgu, ktorá sa vydala do Nového Mesta nad Váhom za Jána Dodeka, a syna Milana, ktorý žije s manželkou Oľgou v obci Lúka. Ako storočná praprababička sa môže popýšiť tromi prapravnúčatkami – Simonkou, Lukášom a Riškom Mačangom, ktorého jej vložili do náručia počas slávnosti v kostole v Novom Meste nad Váhom. Má i šesť pravnúčat – Moniku, Mirku, Martina, Matúša, Kristínku a Davida, a štyri vnúčatá – Janka, Rasťa, Milana a Mirka.

Potom, ako vychovala deti, pracovala na družstve ako opatrovateľka a krmička hovädzieho dobytka – práca na sedem dní v týždni. Ráno a večer kŕmila kravičky a cez deň ich vyháňala na pašu.

Mária Štefová prežila všeličo. Pekné aj veselé, ale aj ťažké a smutné. Rada spievala, tancovala, nesmela chýbať ani na jednej dedinskej zabíjačke. V zime šila a tiež vyšívala bavlnkami na krížiky obrazy i dečky najmä s motívmi kytíc kvetov a košíčky s ovocím. Kvety milovala aj naozajstné. Ružami voňala jej záhradka, cez leto boli obloky Štifky obsypané stovkami rozkvitnutých muškátov.

Pospomínať si na všetky príbehy, na darcovstvo krvi i odznaky v tvare červenej kvapôčky krvi i na okamih, keď už krv nemohla dávať, aby mala silu opatrovať lichvu, by trvalo celé hodiny. Starenka s nevôľou spomína aj na chvíle, keď jej zlodej na pravé poludnie vkĺzol do domu, aby okradol starú dôverčivú ženu.

Spýtali sme sa na jej recept na dlhovekosť. Pozrela sa a začudovane sa nás opýtala: „A čo ja viem, dokál budem, dokál ma bude Pán boh tu držat?“ Recept teda neprezradila, zato nám povedala, ako pomáhala svojej svokre sádzať chlieb do pece, ako miešala kravám nápoj zložený zo „sečky“ zabarený horúcou vodou, aby viac mlieka nadojili. Prezradila, ako jej na Lehote tlieskali, keď sa točila v tanci so starým Pavlom Čuvalom, ktorý býval v Modrovke v uličke, kde sa hrával futbal za Struhárikovcami. Starý pán si ju, modrookú štíhlu dievčinu, vybral do tanca zo všetkých dievčat a žien naokolo. Vymenovala aj všetky najšťavnatejšie pastviny v Modrovke, ktoré so svojimi kravičkami navštívila: „Hromovka, Dolina, Priehon, Pačkovica – poznala som tam každý kríček.“

Na prstenníčku má svadobnú obrúčku od svojho Štifa. Prstienok sa vryl do pokožky, nemá zmysel ho snímať dolu. Veď aj načo. Dobre je mu tam. Ak poznáte babičku Boženy Němcovej, môžete si byť istí, že reálna bytosť podobná knižnej verzii sa skrýva v Márii Štefovej.

Každú nedeľu piekavala koláče pre svoje deti i vnúčence. Tanierik podala aj susedom a krstniatkam. Mária Štefová nie je síce rozprávková bytosť, no pri nej cítite, že dobro za určitých podmienok víťazí nad zlom a máte chuť počúvať rozprávky jej života ešte niekoľko hodín. Skutočné. Pravdivé. Krásne a plné emócií. Ona si všetko pamätá. A čo zabudla, nie je dôležité.

Jej deň už plynie pomaly – zväčša na posteli. A ak sa hovorí, že starí ľudia už majú času na všetko, je to pravda. Všetko už spravidla konajú len vo svojich myšlienkach. Koľko životov prežila táto starenka? Jeden. A také časy – koronové, aké sú dnes – sa jej neprisnili ani v najbájnejších snoch. Jej zdravotný stav a možnosti jej nedovoľujú byť vonku, na čerstvom vzduchu. A tak minulosť – tá, ktorú zažila v dedinke pod horami, aj keď jej život bol ťažký – bola vlastne krásna. Oveľa krajšia ako súčasnosť poznačená pandémiou doby.