Slovenka roka 2020 Mária Gallová: Piešťany sú mojou veľkou zastávkou

  • Kultúra a spoločnosť / Reportáž / Piešťany
  • 22. novembra 2020, 00:01

Stala sa Slovenkou roka 2020. Mária Gallová z Banskej Bystrice. Jedna z ústredných osobností, ktorá každoročne prichádza do Piešťan, aby uviedla nielen festival Astrofilm, ale je aj členkou Spoločnosti Milana Rastislava Štefánika, ktorá má momentálne sídlo v našom meste. Je šéfredaktorkou časopisu Bradlo a zanedlho vyjde Pamätnica k tridsaťročnici Spoločnosti M. R. Štefánika. Cenu získala v oblasti médií a propagácie.

Pohľad na nominantky ocenenia Slovenka roka 2020. (Autor: archív M. Gallovej)

S Marikou sme sa porozprávali aj o jej živote. Už roky sa túži prejsť po meste, po piešťanskom parku, posedieť s priateľmi a vnímať krásu kúpeľného mesta. Pre povinnosti to ešte nestihla.

Ako ste vnímali nomináciu na ocenenie Slovenka roka 2020?

Nomináciu som prijala naozaj s veľkou pokorou. Ani vo sne by mi nebolo napadlo, že sa „raz“ dostanem až k tomuto oceneniu. Nie je to žiadne klišé, pretože na Slovensku je naozaj veľmi veľa múdrych, schopných a pracovitých žien v rôznych oblastiach. Musím povedať, že prvotný pocit bol radostný, ale aj zaväzujúci. Ako obstojím medzi vedkyňami, športovkyňami, podnikateľkami. Postupne ten pocit silnel uvedomujúc si, že som vlastne nič svetoborné nevykonala, neobjavila, len sa snažila poctivo pracovať. Ale túto nomináciu – neskôr to prvenstvo – si veľmi vážim. Aj keď každá nominantka je v mojich očiach víťazkou, lebo vytvorila dielo, za čo si ju všimli a navrhli na ocenenie.

Pred oficiálnym portrétom sa so Slovenkou roka odfotila dcéra Ivana.

Opíšte svoje konkurentky a aké šance ste si dávali?

Nemala som dojem, že by sme boli doslova konkurentkami. Jednak tie profesie sú z rôznych oblastí a jednak sme sa stretli trikrát spoločne. V mojej kategórii sme tiež boli z rôznych oblastí, aj keď navonok rovnakej: moderátorka Kvetka Horváthová, spisovateľka a novinárka Helenka Dvořáková a ja. V každom prípade atmosféra na stretnutiach bola priateľská, rozprávali sme sa úplne v pohode.

Aké pocity a čo ste prežívali, keď ste sa ocitli na pódiu, keď vám ocenenie dávali a kto vám ho odovzdal?

Pocit to bol prekvapujúci. A možno ani neuveríte, za ten krátky okamih od vyhlásenia po príchod na pódium mi mysľou prebehlo veľa zo života. Myseľ mi zablúdila k mojim najdrahším – už nežijúcim rodičom a manželovi, i k mojim dcéram, priateľom. Keby žili rodičia a manžel, určite by boli na mňa hrdí, ale dcéry vždy boli a sú mojimi veľkými fanúšičkami. No a prirodzene k mojim vnučkám. Jednoducho bola som dojatá a veľmi vďačná za tie nádherné chvíle. Ten „pravý“ pocit sa však dostavil až neskoro v noci, keď som si uvedomila, že som to bola naozaj ja, ktorú takto ocenili, pardon nie ja, ale moja práca.

Keď sa povie Slovenka roka – čo toto ocenenie vo vás vyvoláva? Je to zadosťučinenie? Výzva? Bilancia?

Slovenka roka – veľké ocenenie. Je to komplet všetkého, aj bilancia, aj ocenenie a možno i výzva, ale predovšetkým pre mňa pocta. Nielen pre mňa, ale azda prianie všetkým, aby to raz zažili.

Na jednom z prvých Astrofilmov v Piešťanoch: (zľava) Marta Jurčová, Marta Koudelková,
Ivan Bella, Mária Gallová, Ján Tatara, Denisa Bartošová a Svetozár Naďovič.

Takmer celý život ste pracovali v banskobystrickej hvezdárni. Ako ste sa k astronómii dostali a kto bol prvým človekom, ktorý vás motivoval k poznávaniu hviezd?

Celý život som pracovala v oblasti astronómie, dva roky v hurbanovskej a 40 rokov v banskobystrickej hvezdárni. To však neznamená, že som pozorovala oblohu, vyhodnocovala pozorovania a podobne. Ja som pracovala v oblasti vzdelávacej a popularizačnej práce. To znamená, že pre školy, krúžky, pedagógov, verejnosť som pripravovala rôzne podujatia z oblasti astronómie a vedy vôbec – boli to výtvarné, vedomostné a literárne súťaže, konferencie, pobytové tábory, poznávacie zájazdy, filmové večery. Patrila k nej aj publikačná činnosť.

Je celý rad ľudí, ktorí mi priblížili astronómiu. Do školy som chodila v Hurbanove, kde bola už v tom období Oblastná hvezdáreň. Počas základnej školy sme navštevovali astronomický krúžok. Počas stredoškolských štúdií sme si založili Astroklub, kde sme sa každý piatok schádzali, a práve táto mimoškolská činnosť z nás so spolužiakmi vytvorila vynikajúci kolektív. Ale v skutočnosti o práci v oblasti vedy ma „presvedčil“ Štefan Pintér, náš polárnik, ktorý sa v 60. rokoch vrátil z expedície na južnom póle. Predtým som sa pohrávala s prácou novinárky.

Ocenenie ste získali za publicistickú činnosť, ale aj za propagačnú, ak sa nemýlim. Priblížte tieto vaše aktivity a počiny.

Možno povedať, že to bolo komplexné ocenenie – za veľké množstvo článkov, množstvo prednášok, organizačnú prácu…, ale treba povedať, že veľkou mierou k tomuto oceneniu prispela moja práca v oblasti histórie, ku ktorej som v mladosti nie veľmi inklinovala.

Už roky v Piešťanoch uvádzate filmový festival Astrofilm. Ako sa tu cítite, čo všetko ste zažili a na ktoré miesta sa rada vraciate?

Piešťany – to je jedna veľká zastávka v mojom živote. V 70. rokoch v bývalom kine Moskva sme organizovali festival krátkych filmov z oblasti kozmonautiky. Je pravdou, že predovšetkým sovietskej, potom dlho dlho nič. Ale v Banskej Bystrici sa organizovala prehliadka Envirofilm, kde som sa na spolupráci v rámci envirovýchovy a astronómie zúčastňovala. Tak som si zmyslela, že nahovorím kolegov z Hurbanova, aby sme sa pokúsili niečo podobné organizovať aj z oblasti astronómie. Vtedajší i súčasný generálny riaditeľ Slovenskej ústrednej hvezdárne nápad odobrili, vtedajší primátor Piešťan Remo Cicutto mu bol priaznivo naklonený. Všetci pracovníci mestského kultúrneho strediska, ale aj piešťanská verejnosť, ktorá miluje astronómiu, nás podporovali a podporujú.

A tak sa už štrnásť rokov každoročne do Kultúrno-spoločenského centra Fontána schádzajú z rôznych oblastí Slovenska i zo zahraničia astronómovia a prinášajú aj pre svojich kolegov nové krátke filmy, prezentácie, fotografie. Vytvárajú zaujímavé výstavy, ktoré, myslím si, obohacujú mesto. Každé mesto má svoju tvár – a majú ju aj Piešťany. No a ďalšou pravdou je, že v tomto meste „dočasne“ sídli Spoločnosť M. R. Štefánika. Ľutujem iba to, že nikdy nie je čas len tak bezstarostne chodiť po meste a vnímať krásu parkov, posedieť si s priateľmi, ktorých mám v Piešťanoch, ale raz to azda vyjde, hovorím si zakaždým.

Okrem Astrofilmu ste spätá s našimi končinami aj vďaka Spoločnosti M. R. Štefánika. Povedzte nám, prečo práve Štefánik a hviezdy sú vo vašom živote také dôležité?

Prečo Štefánik a hviezdy? Štefánika som „poznala“ v roku 1969. Vtedy o ňom vyšli opäť knihy, bola som na lyžiarskom zájazde v Brezovej pod Bradlom, na Bradle, a tá atmosféra a život ma nadobro zaujali. Dovtedy moja generácia o ňom veľa nevedela – tak ako ani generácie po roku 1970. Ale mňa jeho život začal zaujímať. Je síce pravda, že materiálov veľa nebolo a čo bolo, bolo v knižniciach na indexe. Až do roku 1988, keď sa uskutočnila prvá konferencia o osobnostiach v astronómii.

Štefánik patrí v astronómii k veľkým osobnostiam. Je len veľká škoda, že sme stratili dlhé roky, pretože pamätníci z obdobia jeho života už zomreli, a tak ani nebol priestor nadviazať na rok 1969. Keď som sa vydala, dozvedela som sa, že môj manžel dostal meno (Milan) práve po Štefánikovi. Mamička môjho manžela bola, moderne povedané, au-pairkou v rodine poslanca Národného zhromaždenia Vladimíra Polívku a on bol manželom netere M. R. Štefánika, Oľgy. A tak som sa posunula ešte trochu ďalej v jeho živote.

Prezraďte aj niečo zo svojho súkromia. Aká ste, ako žijete, čo teraz robíte? Kam rada chodíte v Bystrici či niekde inde?

Po 42 rokoch som odišla do dôchodku, ale prakticky som nikdy nebola naozaj v dôchodku. Môj život tak trošku vyplnil práve Štefánik – prácou pre a v Spoločnosti M. R. Štefánika a prácou v redakcii Bradla. A to je stále štúdium nových a nových materiálov. Moje súkromie je dnes značne oklieštené rodinou, ale doplňované novými priateľstvami. Mám dve dcéry, dve vnučky. Rada čítam, mám rada hudbu, rada spoznávam, dnes už len obmedzene, nové krajiny. A čo ma ešte zaujíma – sú kultúrne odlišnosti národov, diplomacia… Pochádzam z južného Slovenska, rada sa tam medzi priateľov vraciam, ale stredom môjho záujmu je teraz Banská Bystrica, tu žijem 48 rokov.

Slovenka roka je ocenenie, ktoré je výnimočné. Aké vlastnosti má mať podľa vás žena roka a aká má byť? Tá súčasná, životom skúšaná aj ostrieľaná a odovzdávajúca sa.

Neosobujem si právo hodnotiť všeobecne Slovenku roka. Každá žena je osobitá, zaujímavá, podnetná. Môj prísne osobný názor je, že by mala byť predovšetkým kultúrna a zároveň veľmi ľudská. Mala by mať nielen svoju prácu, ale aj záľuby, priateľov, mal by jej byť vzdialený egoizmus. Jednoducho každá sme iná, ale istá charizma, ústretovosť a entuziazmus by nám mali byť vlastné.

Chystáte v súčasnosti nejakú publicistickú činnosť?

Okrem toho, že už dlhé roky som vedúcou redaktorkou časopisu Bradlo, pred vydaním je pamätnica k 30. výročiu založenia Spoločnosti M. R. Štefánika. No a veľmi rada by som ešte doplnila moju knihu Posol hviezdnych diaľav o nové artefakty tak, aby vytvorila komplexný encyklopedicky pohľad na nášho hviezdneho generála.

A ešte nám prezraďte váš spôsob, akým si v knihách či časopisoch listujete, robíte výpisky a vyberáte „čerešničky“. Múdre aj vtipné či zábavné – ale hlavne užitočné pre vás a napríklad aj vaše prejavy či publikačnú a prednáškovú činnosť.

Dnes je oblasť médií veľmi rozsiahla, ale ja najradšej čítam knihy, časopisy, noviny v papierovom vydaní a s ceruzkou v ruke. Jeden náš rodinný priateľ ma naučil, ako triediť to, čo ma zaujme. Dlhé roky som zbierala výroky múdrych ľudí – dnes už to dostať v knižnej forme. Ale nielen velikáni ducha hovorili vzletné myšlienky. Rodičia ma učili, že človek si má vypočuť nielen starého či staršieho človeka, ale aj malé dieťa. Niekedy vás svojím výrokom očarí úplne obyčajný, bežný človek, nepracujúci v oblasti kultúry, vedy či médií. Prepáčte, nemyslela som to pejoratívne, ale veľmi úprimne. Áno a priznám sa, niekedy tieto výroky aj ja použijem v rôznych príhovoroch.

Čo by ste poradili súčasným ženám? Aké majú byť, čo majú robiť, aby boli šťastné?

Myslím si, že každá žena by mala tak trošku žiť obyčajný, teda súkromný život, plný spokojnosti a lásky k svojim najbližším, trošku sa venovať svojim záľubám, napríklad záhradke, prechádzkam, ručným prácam. Mala by pracovať v odbore, ktorý ju zaujíma, ktorý je pre ňu tvorivý, inšpiratívny. Potom v symbióze bude určite spokojná a šťastná.

Aké jedlá, nápoje máte rada?

Keďže pochádzam z juhu Slovenska, mám rada pikantné jedlá, ale nepohrdnem žiadnym jedlom. Uvedomujem si, že jedlo je dar. Dar, ktorý ešte máme, nechýba nám, ale treba s ním veľmi opatrne narábať. V každom prípade mám rada krajové špeciality, ale vyberám si klasiku (rezeň je rezeň). Sama rada varím, aj keď, žiaľ, dnes už veľmi nemám komu. A nápoje. V poslednej dobe si dám rada pohár ružového vína, kávu, ovocné šťavy.

Na záver nášho rozhovoru vám chceme v mene redakcie Piešťanského týždňa, ale aj tých obyvateľov, ktorí majú tú česť sa s vami stretávať na rôznych fórach, srdečne zablahoželať k mimoriadnemu oceneniu a popriať veľa úspechov, zdravia a radosti – v osobnom živote aj pri písaní či organizovaní akcií.

Všeličo som už porozprávala, ale na záver dovoľte, aby som sa vrátila k študentským časom. Mala som šťastie na veľmi dobrých a múdrych pedagógov. Ľudí, ktorým záležalo na tom, aby z nás boli ĽUDIA – a opäť nemyslím, že dnes takíto pedagógovia nie sú, ja hovorím o svojom živote. Vytvorili sa medzi nami vynikajúce spätné väzby. Mám to šťastie, že mám vynikajúce kamarátky a veľa dobrých priateľov, s ktorými si rozumiem. Mám aj veľa priateľov v Piešťanoch, tak by som rada využila aj túto príležitosť a poďakovala im za priateľstvo – nie v poslednom rade za ich hlasy v ankete Slovenka roka 2020, bez ktorého by som tento titul získala. Čiže je to, priatelia, aj vaše víťazstvo.  

—-

Keď sme zmaturovali, triedny učiteľ vyslovil jedno prianie: „Nech všetkých ľudí, ktorí žijú pod hviezdami a pre hviezdy, spája bez rozdielu národnosti, vierovyznania či farby pleti puto silnejšie ako príťažlivosť Zeme. Nech toto puto je umocnené láskou, túžbou po poznaní, elánom.“

Dnes tie posledné slová dopĺňam podľa príležitosti. Ale určite platí to ďalšie: „Nikdy nepovedzte, že ste vyčerpali život, lebo to svedčí o tom, že život vyčerpal vás.“ Verím, že je predo mnou ešte niečo, čo môj život naplní. Zatiaľ nič ľudské mi v ňom nebolo cudzie.

8 Shares

Najnovšie správy

Niektoré sú otvorené od minulého týždňa, iné o čosi dlhšie. Každá z nich však ponúka čosi, čo by vás mohlo…
  • 03.12.2020, 00:02
  • Kultúra a spoločnosť / Výstavy / Piešťany
Polícia upozorňuje účastníkov premávky, aby zvýšili opatrnosť na cestách a prispôsobili svoju jazdu poveternostným podmienkam a stavu vozovky. Zároveň žiada…
  • 03.12.2020, 08:52
  • Spravodajstvo
štvrtok, 3. decembra 2020
Meniny má Oldrich, zajtra Barbora