Viera Dusíková: Nominácia na Zlatý biatec za celoživotnú prácu v Piešťanskom týždni a najmä – za život

Nezávislá v nezávislom týždenníku

Narodila som sa do rodiny kovorobotníka a pokladníčky závodného stravovania Tesly Piešťany v deň výročia nezávislosti Ameriky, v sobotu 4. júla 1964. Prežila som dramatické a zároveň krásne detstvo. Nezávislosť ma sprevádza po celý život.

Pracujem totiž pre nezávislý týždenník Piešťanský týždeň. Som jeho redaktorkou od roku 1993, keď náš sotva trojročný syn Martin zhodil na majiteľa, zakladateľa a šéfredaktora týždenníka Juraja Staška paraván v okamihu, keď ja, mladá a ničím nevýrazná osôbka, som sa u neho hlásila do práce. Staško hľadal niekoho, kto by mu vedel v textovom editore T602 prepisovať do počítača redakčné texty a príspevky dopisovateľov.

Namiesto toho, aby som vtedy synovi pohrozila za zhodenie ťažkého paravánu, vybuchla som smiechom. „Vy ste dosť drzá, z vás by mohla byť aj novinárka,“ povedal vtedy pamätnú vetu, myslím, že strojársky inžinier alebo ekonóm (netušila som vlastne kto) Juraj Staško, a prijal ma do Piešťanského týždňa. Zatiaľ iba na skúšku a bez akéhokoľvek finančného ohodnotenia. Ruky, nohy by som mu bozkávala. Bola som šťastná!

Prečo som vtedy, v roku 1993, ovládala tak bravúrne T602-ku? Lebo som jediný raz urobila trucpodnik. Potom, čo ma po maturite zamestnali v Tesle na počítanie diód a ich ukladanie do škatuliek systémom – dobré, zlé a mimotolerančné, som odišla z Piešťan do Banskej Bystrice. Vytelefonovala som si to sama zo zvukotesnej kabínky piešťanskej pošty. Prijali ma na oddelenie programovania Závodov výpočtovej techniky. Svojim kolegom – programátorom som kupovala desiatu, objednávala obedy a šéfovi písala technické správy na elektrickom písacom stroji, ktorý som z duše nenávidela.

T602-ku som vedela ako Otčenáš

Bonusom bolo, že som pracovala v tíme ľudí, ktorí náš prvý slovenský textový editor s názvom T602 vymýšľali, programovali aj odlaďovali. T602-ku som vďaka tomu, že ma do svojich aktivít zapojili, ovládala ako moja babička Otčenáš a dedko bafkanie z „cigáršpicu“.

Textový editor T602 mi umožnil návrat do Tesly Piešťany, kde ma ako dvadsaťjedenročnú prijali na oddelenie vývoja unipolárnych integrovaných obvodov. Teda už nie ako vtedy po maturite – žiadne škatuľky a merania typu: dobrá, zlá, môže byť.

Moji kolegovia, teslácki vývojári a tiež pracovníci Slovenskej akadémie vied, navrhovali schémy integrovaných obvodov a my, dievčence od Eda Pavlíčka – to bol náš super šéf a zároveň podriadený Vlada Áča, ktorý bol v hierarchii podniku nad Pavlíčkom – sme schémy digitalizovali.

Pracovali sme v tej dobe na najdrahšom zariadení, embargovanom počítači VAX, ktorý k nám prišiel potajme – rozmontovaný. Vraj odkiaľsi z Ameriky. Zdalo sa, že nik na ňom nevie pracovať. Omyl. Zopár tesláckych jedničiek, našich múdrych kolegov, nám o krátky čas robilo školenie. Nerátala som sa k nim, ale po asi mesiaci som jedna mínus až dvojka spolu s ďalšími dievčatami bola aj ja. Boli sme mladé, krásne, múdre, mužmi obletované. Všetky slobodné a každá bola niečím výnimočná. Boli sme tak úžasne zladené, že ešte aj tie veci okolo krídelok sme mali v ten istý čas a v tú istú dobu v mesiaci rovnako naplánované naším biorytmom. Jednoducho tím na pohľadanie.

Môj budúci manžel, bývalý spolužiak z piešťanskej elektrotechnickej priemyslovky, urobil diplomovku u z môjho vtedajšieho pohľadu najšpičkovejšieho človeka republiky, u ktorého som mala tú časť pracovať – u Ing. Vladimíra Áča. Práve on skonštruoval s tímom našich kolegov prvú CCD kameru (schémy som digitalizovala aj ja), a potom u Romana Kiša, ktorý dal Československu prvý osobný stolový počítač PMD 85. S týmito menami sa spojil aj pracovný život môjho budúceho manžela, ktorý ma na jar roku 1989 popýtal o ruku. Nebolo to vďakabohu o počítačoch, ale o chémii.

Nič som nikdy neplánovala. Všetko sa dialo neriadené. Svadba, pôrod, materská, prestavba nášho domčeka po rodičoch. Panebože, koľko hrncov s gulášom či kapustnicou v košíku pod kočíkom som nanosila murárom aj mužovi, ktorý sa len s podporou svojej mamy a tiež mojich rodičov, ktorí nás na tie tri roky, čo sme ani nežili, prichýlili, pustil do prestavby.

Vďaka za celoživotnú príležitosť

A potom, po Nežnej revolúcii, keď už sa Tesla rozpadala, som si chcela splniť svoj dievčenský sen – chcela som konečne pracovať v novinách. Dvakrát som sa totiž po strednej škole neúspešne snažila dostať na Filozofickú fakultu Univerzitu Komenského (FF UK), odbor žurnalistika. Moja kamarátka Eva mi písala listy, kde ma titulovala skratkou: FF UK. Ako frfloš frflavý, ucháň krpatý. To preto, že som stále všetko komentovala a ku všetkému som sa vyjadrovala. Vzrastom malá, ale kritická a vnímavá. Moje uši zachytili všetko.

Mimochodom, vždy som sa hlásila niekam, kam ma nikdy nezobrali a neprijali. A tak som bola v podstate zocelená voči odpovedi: „Nie.“ Brala som ju jedným uchom dnu, druhým von. To mi pomáha doteraz.

Práve náš prvý syn Martin, ktorý dovŕšil vtedy vek troch rokov, mi vďaka svojej detskej hravosti sprostredkoval sen – stať sa novinárkou. Bolo to práve tým zhodeným paravánom na začínajúcu plešinku šéfa Piešťanského týždňa Juraja Staška. Vtedy sa to celé pre mňa začalo.

Bola som PRIJATÁ – na skúšku, bez finančného ohodnotenia. Dva mesiace si ma pán Staško veľmi sofistikovane a nenápadne preveroval. Vydržala som to u neho a potom u ďalších majiteľov a šestnástich šéfredaktorov, medzi nimi aj šéfa Hospodárskeho klubu Petra Kasalovského, ktorý mi posielal v rokoch 2004-05 trimiliónte „čínske“ varovania za včas nedodané články. Ale bolo to s nečakanou prestávkou.

Medzitým sa mi narodila dcérka, po nej prišlo onkologické ochorenie a otvorený súboj so zubatou, ktorý pretrváva doteraz. Zatiaľ vyhrávam, lebo ešte vďakabohu píšem a teším sa zo svojej práce, zo života, z rodiny. Usmievam sa, aj keď sa mi chce niekedy plakať.

Ak by som tento svoj príbeh nenapísala ja, verím, že by ho za mňa napísali moje deti, manžel, kamarátky, kolegovia. Zvlášť to tretie dieťa – Samuel, Bohom vyvolený – by mohol písať môj príbeh svojím vlastným životom. Lebo jeho som porodila krátko potom, čo mi vyoperovali kus pankreasu, celý žlčník, tri štvrtiny žalúdka a celý dvanástnik.

To on, Samuel, dokonalé dieťa, ktoré sa narodilo z poškodeného a agresívne rakovinou zdevastovaného tela, mi dal istotu, že diagnóza C 25 je len číslo a že zo závislosti od morfínu, ktorý mi dávkovali do miechy celé dva nekonečné mesiace, sa môžem dostať…

Boli okamihy, keď som uvažovala o vankúši na ústach, o skoku z okna chirurgie na Klenovej, o pustení vzduchu do hadičky chemoterapie, ktorá mi polroka tiekla cez pumpičku, čo som nosila zavesenú na krku ako walkman – bez prestávky deň aj noc do hlavnej tepny pod krkom. Neskôr som sa vynašla – skrývala som si ju na páse pod tričkom. Raz mi prišlo zle. Jej obsah som vyliala na akúsi zelinu v našej dovtedy krásne udržiavanej záhradke. Do rána zahynula. Nič som nevládala, ani pracovať, ani jesť, ani žiť. Ale – musela som. Veď som mala deti. Pomaly, postupne, aj vďaka bylinkám a fytoterapii, no najmä vďaka rodine som postupne, pomaly, véééľmi pomaly naberala sily. A vrátila sa do redakcie potom, čo za mnou opäť prišiel pán Staško. Sedeli sme na dvore pod višňou a pili kávu. Veľmi som si neverila. Ale on mi toľko húdol, až som súhlasila.

Svet prišiel za mnou

Počas svojej 27-ročnej práce v Piešťanskom týždni, kde som z pozície prepisovateľky textov prešla k práci redaktorky, som robila rozhovory s mnohými známymi umelcami či spevákmi – Karlom Gottom, Luckou Bílou, Helenkou Vondráčkovou, Hanou Hegerovou, bratom Karla Kryla, Jánom, Hankou Zagorovou, obomi sestrami Vášáryovými, Soňou Valentovou, Eduardom Bindasom, Ladislavom Chudíkom, Zdenou Studenkovou, Marínou Kráľovičovou, Bolkom Polívkom, Pavlom Hammelom, Petrom Dvorským aj Jánom Babjakom, Jaromírom Nohavicom, muzikantmi a spevákmi z Čechomoru, Karlom Plíhalom, Lenkou Filipovou, Adrienou Bartošovou, Jánom Uličianskym, Danielom Hevierom, Stanislavom Štepkom aj s tetou Katarínou Kolníkovou. S ňou sme spolu krájali a vyvárali slíže do fazuľovej polievky. Na to sa nezabúda.

Na festivale Astrofilm som sa platonicky zamilovala do prvého kozmonauta SR Ivana Bellu, s jeho predchodcom Vladimírom Remekom som sa prechádzala spolu s jeho priateľmi popod lančársky kostolík aj vďaka mojej úžasnej kamarátke Táni, bývalej kolegyne z Tesly.

Mala som tú česť pozdraviť na vrchu Marhát nášho paralympionika Jožka Metelku a s jeho tatinom si pripiť na zdravie nielen úžasného syna, ale aj na život a boj s bariérami v našom každodennom bytí.

V kostolíku v Radošine som raz na vianočnom koncerte a cappelly Sklo zhodila z kazateľnice prázdnu fľašu omšového vína, a tým sa nechtiac natrvalo vryla do pamäti návštevníkov tohto koncertu. Blato z topánok mi fŕkalo počas reportáže v chmeľniciach Vrbového, ktoré už tam dávno nie sú. Veru, tak ako chmeľ vyprchalo aj niečo zo mňa. Čo? Možno sila, možno viera alebo nádej v lepšie časy.

Ale nebudem sentimentálna. Spomínam si, ako ma raz v Piešťanoch kúsok od nemocnice zastavili policajti, pretože som pozabudla na bezpečnostný pás a oni zistili, že som tá pisateľka editoriálu, čo písala o potupnom vyberaní pokút za dve pivá na bicykli. Ešte mi poďakovali a spriechodnili mi cestu za bábätkami do pôrodnice, pretože oni tie pokuty vyberať nechceli, nútilo ich vedenie.

Aj tých nemluvniatok s mamičkami či oteckami som pofotila neúrekom. Raz počas otvorenia letnej kúpeľnej sezóny balansovala na pyramíde z dvadsiatich pneumatík vo výške stromu asi dvanásťročná dievčinka. Bola opásaná, na hlave prilba. Šikulka. „A vy ste tá pani, čo nás fotila v pôrodnici pred dvanástimi rokmi?“ prihovorila sa mi jej mamina. „Ó, áno, vaša tvár mi znie povedome,“ žartovala som. Prišli sme spoločne na to, že to dievčatko v korune stromu malo kedysi asi 3300 gramov a 50 centimetrov.

Témy mi samy skákali do života

Mala som veľa šťastných chvíľ. Témy mi samy skákali do života. Nemusela som takmer nič robiť a ony tu boli. Témy aj ľudia – ktorí mali čo povedať. Robila som rozhovory s prezidentmi Slovenskej republiky, ale aj storočným košikárom z Novej Lehoty a tiež rovnako starou Máriou Štefovou z Modrovky, ktorá ešte stále žije. Opäť sa teším na rozhovor s touto úžasnou osôbkou, ktorú všetci volajú Štifka a narodila sa na Mikuláša. Teraz bude mať 101 rokov.

Keď pred asi šiestimi rokmi zúfalá štvornásobná mladá mamička Barborka P. zháňala peniaze pre svojho muža, ktorý mal akútnu rakovinu mozgu, fotila som šiestich krásnych ľudí a verila, že on – živiteľ rodiny má šancu rovnakú, akú som dostala od Pána Boha alebo celého vesmíru ja!

Môj článok, ktorý zdieľali ľudia z celého sveta – z približne 57 krajín všetkých kontinentov, zabezpečil pre spomínanú mladú rodinu zbierku na finančne náročnú operáciu v Spojených štátoch amerických. Prišla neskoro. Doteraz mám problém pozrieť sa sirotám do očí. Ale všetko malo svoj nezávislý sled. Skúste byť ženou a ostať sama so štyrmi deťmi. Tie peniažky, čo mali pomôcť živiteľovi rodiny na vyliečenie, pomohli jeho milovanej žene a štyrom deťom, aby žili, jedli, učili sa a platili účty. A aby ich nik nemohol deložovať.

S úsmevom spomínam na to, ako mi prezident Rudolf Schuster núkal vo Vrbovom na oslave významného výročia mestečka svoju povestnú pálenku – drienkovicu. Odmietla som ju so slovami: „Prepáčte, pán prezident, ale ja som vodič!“ Trval na svojom. Chcel moju hrdzavú bielu škodovku – asi najúbohejšie auto Piešťan, ktoré sa ani nedalo zamknúť – zaradiť do prezidentského konvoja. Tomu nápadu sa smiali všetci mestskí poslanci na čele s primátorom Ivanom Borovským. Pán prezident netušil, akú „limuzínu“ chce do svojho konvoja. Šarmantne mi nalial. Ostala som vtedy radšej o dve hodiny dlhšie vo Vrbovom, prechádzala sa okolo Čerenca a na priehrade pila kofolu.

Môj bývalý kolega Igor Paulech vždy hovorieval: „Dusíkech, ty len vyjdeš z domu a zažiješ toho toľko, čo ja za rok.“ Asi mal pravdu. Ak by som písala tento svoj novinársky životopis ďalej, bola by z toho ležatá osmička. A tak pripájam zopár linkov na články, na ktoré si jednak spomínam a hlavne – sú na webe. Pretože drvivá väčšina tých mojich „srccoviek“ je už len v archívoch – na papieri s hlavičkou a logom: Piešťanský týždeň.

Robím to, čo som si vysnívala

Som rada, že môj dievčenský sen ma pripútal k jedinej a pre mňa a môj život najsprávnejšej voľbe. A že som stále v istom zmysle šťastným človekom. Lebo robím to, čo som si vysnívala.

Za prácu novinárky i život ma na ocenenie Zlatý biatec 2020 nominoval bývalý šéfredaktor Piešťanského týždňa Peter Kasalovský z neformálneho ekonomického fóra Hospodársky klub. Pôvodne som o tom ani nechcela príliš rozprávať. Ale som doma, témy síce prichádzajú, no už nie tak, ako som predtým písala. Korona postihla v plnej miere aj mňa. Skúste napísať noviny z kuchyne.

A tak som sa ako piešťanská redaktorka ocitla medzi významnými osobnosťami Slovenska i zahraničia. Viem, že nemám šancu súperiť s uznávaným špecialistom na zdravú výživu Igorom Bukovským, najstaršou pediatričkou Slovenska Máriou Slugeňovou, Denníkom N, reportérmi RTVS, ministrom Jánom Budajom či prednostom chirurgickej onkológie Danielom Pinďákom. Nie som človek, ktorý potrebuje vyhrávať, a tuším, že ani oni nie sú takí. Som iba obyčajne ľudsky rada, že som sa ocitla medzi nimi. Preto si túto nomináciu nesmierne vážim. A Petrovi ďakujem.

Tu je link, kde sú tí, ktorých si vážim aj ja: www.hospodarskyklub.sk/?ankety2020.

Tu je hlasovanie:

hlas=biatec&fbclid=IwAR27zBp43XpEr245x8YoInZAHJgJhm1JfR8vyYrDUi_qdI-MmBAhZ3cZQuw