Správaj sa tak, aby sa ťa nemuseli báť

Hnev na mamičky v škôlke s rúškami pod nosom, ktoré prejdú cez vchodové dvere a na fľašu s dezinfekciou sa ani nepozrú. Hnev na arogantných ľudí v takmer každej predajni, počínajúc predavačkou, ktorá by mala ísť príkladom. A vlastne ide. Rúško pod nosom. Prípadne na brade. Hnev na tých, ktorí vykrikujú, že sa v tom nedá dýchať a že sa tým porušuje ich ústavné právo a kadečo iné. Hnev. A smútok. Pretože takých, ako som ja, chodí medzi nami veľa, akurát o nich nevieš, lebo my nezvykneme niekde vykrikovať a búriť sa.

Beriem imunosupresíva. Nie, to nie je to, čo ješ ty ráno na podporu imunity. Ani Actimel. Nie. To je liek, ktorý potláča imunitné reakcie organizmu, lebo trpím nevyliečiteľným autoimunitným ochorením, Crohnovou chorobou. Mám za sebou niekoľko operácií, kus môjho čreva sa váľal niekde v nemocničnej spaľovni, fakt príjemné už len pomyslieť, a dokonca mám za sebou aj silný zápal pobrušnice, ktorý mi spôsobil napríklad neplodnosť, ale som naozaj rada, že som ešte tu.

Teraz by som ti odporúčala googliť, čo sú imunosupresíva, ako fungujú a čo spôsobujú, a tiež, čo je zápal pobrušnice. Len tak pre predstavu. Ale vieš čo? Klamala som. Mám strach. Každý deň sa bojím. O svojho syna, ktorý nemá otca, aby mu zostala aspoň mama. Aspoň, kým nebude mať toľko rokov ako ja teraz a nedokáže sa sám s hrdosťou o seba postarať v akejkoľvek situácii.

Ale tým, že ja sa snažím žiť, on musí každý deň podstúpiť veci, o ktorých sa iným deťom ani nesníva. Ráno ide do škôlky. V rúšku. Je v tom rúšku jediný, takže mi je jasné, že ochorie aj tak, ale aspoň máme pocit akého-takého filtra. Keď prichádza a aj keď odchádza zo škôlky, ruky si vydezinfikuje. Umýva si ich vždy, keď je to možné. Už ich má úplne suché.

Príde domov na obed, aby som minimalizovala možný prenos ochorenia v spoločnej zatvorenej spálni v škôlke. Vyzuje sa a kráča rovno do kúpeľne. Drhne si ruky. Zase. Celý sa vyzlečie a osprchuje. Áno, aj vlasy. Prezlečie sa do čistého a ja dám všetko do práčky s dezinfekčným prostriedkom. Následne do sušičky. Jemu zatiaľ prepláchnem dutiny slanou vodou a potom ho už pustím do bytu.

Áno, pokojne mi oponuj, týram ho nezmyslami a dieťa si má budovať imunitu. Áno. Má. Aj touto cestou sme to skúsili. Nevydalo. Áno, ovocie jedáva. Tony ovocia. Prevažnú časť dňa trávi vonku bez ohľadu na ročné obdobie. Chodí aj na krúžky, áno, športuje. Vonku. Napriek tomu mi skoro každý mesiac donesie zo škôlky nejakú „chuťovku“, pretože ostatné mamy neberú ohľad na to, čo spôsobia, ak dajú svoje dieťa sopľavé medzi ostatné.

Môj syn býva často chorý. Vo väčšine prípadov to však do týždňa, maximálne dvoch prejde. Ja bývam chorá vždy, keď je chorý on, prípadne aj medzitým od niekoho iného, kto si nedal pozor a dúfal, že ma nenakazí, keď príde len tak na kávičku. Všetci sme to tak robievali. Bežne sme sa vybozkávali pri stretnutí a jedným dychom oznámili, že nás príšerne bolí hrdlo. Nikto z toho nič nerobil, boli sme dospelí, mladí a bolo cool hecnúť sa a prísť do práce chorý.

Lenže život sa môže zmeniť z minúty na minútu. To, čo bolo cool, sa môže stať fatálnym. Môžeš zomrieť na ovčie kiahne, ktoré si ako decko prekonal. Áno, môžeš ich dostať znova. Môžeš zomrieť na chrípku. Na koronu. Na hocičo iné. Takže ešte raz. Beriem imunosupresíva. Ak si negooglil, môžeš teraz. Imuran. Tým pádom soplík, ktorý tvoje dieťa donieslo do škôlky a malo ho týždeň, ja mám niekedy sedem týždňov. Skončí sa to zápalom priedušiek, močových ciest, očí, uší alebo kadečím iným. Najlepšie naraz.

Nemala by som brať antibiotiká. Keď mi ich raz za čas nasadia, lebo už niet inej cesty, dostanem z nich hnačku, pretože mám Crohna. Šesťtýždňovú. Tridsaťkrát za deň. Skús si to predstaviť. A keď sa z nej vyhrabem, môj syn donesie zo škôlky niečo ďalšie. Snažím sa chrániť, ako môžem, nosím rúško už niekoľko rokov počas chrípkovej sezóny do uzavretých priestorov, ale niekedy to nestačí. Niekedy nestačí, keď chrániš sám seba, ale musia ti pomôcť aj ostatní.

Pomôž mi a mne podobným chrániť sa a pomôž môjmu synovi užiť si mamu dovtedy, dokedy ju bude potrebovať. Tvoje deti majú možno mamu zdravú a je pre ne samozrejmosť, že tu bude ešte dlho, ale pre moje dieťa by to bol dar. Pomôž aj svojim starým rodičom a aj mojim starým rodičom a ostatným starým rodičom žiť tak, aby sa nemuseli báť. Aby sa ťa nemuseli báť. Nedovoľ ľahostajnosti a arogancii zabíjať. Ďakujem ti.

A zároveň ďakujem svojej rodine a najbližším priateľom, že sú natoľko zodpovední, inteligentní, chápaví a empatickí, že sa aspoň pri nich môžem cítiť bezpečne.

Verona Škultéty, čitateľka PT