Slovenské národné povstanie (SNP): Povstali aj našinci z Pustej Vsi a okolia

Slovenské národné povstanie (SNP) vypuklo 29. augusta 1944 ako reakcia domáceho odbojového hnutia na vstup nemeckých okupačných vojsk na územie Slovenskej republiky. Jeho politickým cieľom bolo odstránenie autoritatívnemu režimu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) a začlenenie Slovenska do obnovenej Československej republiky (ČSR). Centrom povstania bola Banská Bystrica. SNP sa skončilo po dvoch mesiacoch porážkou povstaleckej armády, ktorá potom sčasti prešla na partizánsky spôsob boja.

(Autor: archív UPN/vd)

Odbojové hnutie do roku 1944

Po rozpade ČSR v marci 1939 vznikli na Slovensku občiansko-demokratické, komunistické, sociálnodemokratické a vojenské odbojové skupiny. Ich vzájomná spolupráca však bola vzhľadom na ideologické rozpory aj osobné antipatie na nízkej úrovni. K vytvoreniu spoločnej platformy slovenského odbojového hnutia došlo až pod tlakom československej (čs.) exilovej vlády v Londýne a moskovského vedenia Komunistickej stany Československa. 25. decembra 1943 predstavitelia občiansko-demokratického a komunistického odboja uzavreli v Bratislave tzv. Vianočnú dohodu. Zaviazali sa v nej vytvoriť Slovenskú národnú radu (SNR), ktorá bude viesť boj za odstránenie ľudáckeho režimu a vo vhodnej chvíli prevezme na Slovensku politickú moc.

Ján Golian

Najvplyvnejšia odbojová skupina v slovenskej armáde pôsobila na Veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici. Na jej čele stál podplukovník Ján Golian, ktorý sa na tajnej porade 27. apríla 1944 zoznámil s obsahom Vianočnej dohody. Pod Golianovým vedením bol potom vypracovaný plán ozbrojeného vystúpenia slovenskej armády proti Nemecku. Podľa optimálneho scenára sa malo povstanie začať v koordinácii so sovietskou stranou. Druhým variant rátal s vyhlásením vojenského odporu v prípade, že sa Nemci pokúsia obsadiť Slovensko.

Kľúčovú úlohu v prípravách povstania hrala Východoslovenská armáda, ktorá mala sovietskym vojskám otvoriť cestu cez karpatské priesmyky. Sovietske orgány boli informované o plánoch povstania na začiatku augusta 1944 čs. exilovou vládou a kuriérom podplukovníka Goliana. Nič však nepodnikli, pretože celú akciu vyhodnotili ako nereálnu. Na Slovensku súčasne začali pôsobiť sovietske partizánske skupiny, ktoré uskutočňovali diverzie na železničných tratiach a terorizovali príslušníkov nemeckej menšiny. Tieto akcie vážne narušili prípravy povstania a urýchlili nemeckú intervenciu. REAKCIA NACISTICKÉHO NEMECKA Vzhľadom na úspešné ofenzívy sovietskej armády v lete 1944 hrali slovenské komunikácie stále významnejšiu úlohu pri zásobovaní nemeckých vojsk na východnom fronte. V Berlíne preto so znepokojením sledovali neschopnosť slovenskej vlády zabrániť partizánskym diverziám a okupačné orgány v Protektoráte sa obávali, že správy o vraždení Nemcov na Slovensku aktivizujú české odbojové hnutie. Poslednú kvapku, ktorou pretiekol symbolický pohár trpezlivosti nacistického režimu, predstavovalo obsadenie Ružomberka partizánmi 27. augusta 1944. Mesto totiž ležalo na strategickej železnici a vyrábal sa v ňom dôležitý vojenský materiál.

Priebeh povstania

Po správe o potýčkach príslušníkov žilinskej posádky s prichádzajúcimi nemeckými jednotkami vydal J. Golian večer 29. augusta 1944 heslo „Začnite s vysťahovaním“, ktoré bolo signálom na začiatok ozbrojeného odporu. Už na začiatku povstania však došlo k zlyhaniu viacerých veliteľov. Golianovu výzvu neuposlúchla väčšina západoslovenských posádok, Východoslovenskú armádu Nemci bez boja odzbrojili a došlo k stratám množstva vojenského materiálu. Organizátori povstania sa napriek tomu nevzdali a pokračovali v boji ďalších osem týždňov. Hlavnou zložkou povstaleckých ozbrojených síl bola Čs. armáda na Slovensku (30. septembra 1944 premenovaná na 1. čs. armádu na Slovensku). Jej prvým veliteľom bol podplukovník Golian (30. augusta 1944 povýšený na plukovníka a 5. septembra 1944 na brigádneho generála), ktorého 7. októbra 1944 vystriedal divízny generál Rudolf Viest.

Popri vojakoch sa do bojov proti okupantom zapojili partizáni, príslušníci žandárstva a finančnej stráže. Z východného frontu sa na povstalecké územie presunul 1. čs. samostatný stíhací letecký pluk a 2. čs. samostatná paradesantná brigáda. Najvyšším mocenským orgánom na povstaleckom území bola SNR. Konštituovala sa 1. septembra 1944 v Banskej Bystrici na princípe paritného zastúpenia Komunistickej strany a Demokratickej strany. Na obecnej a okresnej úrovni reprezentovali nový politický systém Revolučné národné výbory. HSĽS, jej pridružené organizácie, ako aj politické strany nemeckej a maďarskej menšiny boli na povstaleckom území zakázané. SNR takisto zrušila diskriminačné protižidovské zákony.

Dôsledky povstania

Po obsadení Banskej Bystrice nemeckými vojskami 27. októbra 1944 vydal generál Viest povstaleckej armáde rozkaz o prechode na partizánsky spôsob boja. Väčšina vojakov a dôstojníkov sa však rozišla do svojich domovov alebo padla do zajatia. Hoci bolo povstanie vojensky porazené, jeho politické výsledky umožnili Slovákom spoluvytvárať základy povojnového čs. štátu. Po roku 1948 si SNP prisvojili komunisti, ktorí chceli týmto spôsobom legalizovať svoju moc. Súčasťou boja proti komunistickej totalite bol preto aj boj za pravdu o povstaní.

Povstanie v číslach

• So zbraňou v ruke bojovalo približne 55 000 mužov a žien.

• Do povstania sa po boku Slovákov zapojili príslušníci 32 národov a národností.

• Nemecké velenie nasadilo na likvidáciu povstania takmer 30 000 mužov.

• V bojoch proti okupantom padlo asi 2000 povstalcov.

Čo o povstaní hovoria naši historici?

„Slovensko potrebovalo povstanie predovšetkým kvôli sebe. Nech by bolo o vojne už sto ráz rozhodnuté, nebolo rozhodnuté, ako z nej vyjde Slovensko, či ako pasívny objekt, o ktorom rozhodujú iní, alebo či dá na vedomie svetu, aká je jeho vôľa, ako si predstavuje svoju budúcnosť a že chce spolurozhodovať o svojom osude.“ Vilém Prečan, historik

„Už samotný fakt, že sa na malom, konzervatívnom až ľahostajnom Slovensku dokázalo zorganizovať antinacistické povstanie takýchto rozmerov, môže byť aj s odstupom času zdrojom našej hrdosti.“ Martin Lacko, historik

(vd)Zdroj: Ústav pamäti národa

Alžbeta Zollerová z Pustej vsi si odškodnenie predstavovala inak…

Povstali aj našinci z Pustej Vsi

V hustých lesoch okolo Prašníka a Pustej Vsi sa aj v našich končinách chlapi postavili so zbraňou v ruke proti okupantom. Manžel Alžbety Zollerovej , rodenej Priebrachovej z Pustej vsi, Ján Zoller bojoval v partizánskej skupine Jermak, ktorá operovala v horách okolo Prašníka.

Jej muž prišiel na Pustú Ves s partizánmi, ktorí pri Liptovskom Mikuláši začínali povstanie. Užil si zimy, hladu, strachu a bojov s Nemcami i gardistami, ktorí boli sústredení vo Vrbovom. Starenka si spomenula na tri skupiny. „Partizáni od Železova tu prespali len jednu noc v starej hájovni. V dolnej Pustej Vsi boli Jermakovci a dôležitú úlohu v Povstaní mali aj odbojári Jozefa Brunovského z druhej československej partizánskej brigády.“

Oslavy SNP na Pustej Vsi z roku 2014.

 „V jeseni sme začuli streľbu z Lopušnej doliny. Nemci tam spolu s gardistami začali lov na partizánov a odvtedy sme sa už báli aj vkročiť do lesa,“ povedala pamätníčka. Rodina mala v tom čase pomocníka – sirotu, ktorý im pásol kravy. Bývalo zvykom, že o osirelé deti sa starali ľudia z dediny. Priebrachovci tiež vychovali aj dve siroty. Odvahu vkročiť do lesa mal len „sirotár“, ten zbieral raždie a drevo na kúrenie. „Raz prišla bližšie k lesu aj moja staršia sestra Anna. Išla po vodu k studničke, ktorá bola pod lesom a zrazu z húštiny vyšli dvaja otrhaní chlapci. Utekali z lágra. Najskôr sa ich zľakla, ale keď ma poprosili o pomoc, zaviedla ich do osady. Ubezpečila ich, že sa nemusia ničoho báť. Tu sú ľudia dobrí, nikoho nezradia. Mládenci boli vychudnutí, jedli len opadané jablká, čo našli po ceste. Zvolala susedov, zložili sme sa im na šaty a vybavili aj falošné legitimácie. S tými im pomohol učiteľ Ján Žídek s Ladislavom Glosom, ktorí pracovali vo Vrbovom,“dodala Alžbeta Zollerová.

Tento rok sa pre koronu oslavy v amfiteátri na Pustej vsi nekonali. Záber je z roku 2014.

Otec rodiny spolu s ďalšími mužmi chodievali na príkaz Nemcov kopať zákopy okolo hradskej od Vrbového po Prašník. Mala to byť obranná línia proti prichádzajúcim Rusom. „Aj tak to Nemcom nepomohlo. Už mali v tom čase nahnané – báli sa Rusov. Raz – bolo to v zime po nejakej streľbe, prišli k nám Nemci zavčas rána a povyháňali z domov všetkých chlapov. Vzali ich na hlavnú hradskú a legitimovali ich, no nikoho podozrivého nevypátrali, tak ich pustili. Oveľa väčšiu raziu sme ale zažili začiatkom marca 1945. Vtedy prišli fašisti veľmi skoro ráno. Vyháňali na dvor všetkých chlapov od 18 do 75 rokov, vypálili tu dve chalupy, senník aj barónkin letohrádok, ktorý stál v lese oproti nášmu rodičovskému domu.  Otca spolu s ostatnými mužmi, ale aj učiteľkou Žilinčíkovou a manželkou a deťmi Jána Žídka, čo vybavoval falošné legitimácie, vzali k richtárovi do Šterús, kam Pustá Ves patrila. A zradný richtár si našich ľudí nezastal. Gardistom i Nemcom povedal, že muži mali byť už dávno zavretí. Zo Šterús ich odvliekli na gestapo do Vrbového. A keď nik nezradil, uväznili ich v Trenčíne, kde boli až do konca vojny,“ spomína A. Zollerová.

Vychudnutý a zúbožený otec Martin Priebrach sa spolu s ďalšími obyvateľmi Puste Vsi vrátili pešo z Trenčína až po skončení vojny. „Front tadiaľto išiel 6. a 7. apríla 1945. Stáli sme v noci pri okne a dívali sa na oblohu. Tá až horela a žiarila od výstrelov ruských kaťúš. To bolo svetla! Kaťuše len tak trieskali a dungali! Nemci sa ich báli jak šľak,“ povedala partizánka.

Obe sestry  kŕmili štyroch partizánov, ktorí u nich bývali. Jeden z nich – Nemec Kinder, údajne veľmi pekný, urastený muž – sa k nim vrátil aj po fronte. „Šetko kaput,“ rozprával nám o svojom rodisku – Berlíne, ktorý oslobodenecké vojská bombardovali. Tento muž bol partizánskou spojkou, vyzvedačom, ktorí nosili odbojárom najčerstvejšie správy. Prezlečený v nemeckej uniforme ich získaval od fašistov. Spolu s počerným Rusom Hadžim a Slovákom Benčom a ešte jedným partizánom, na ktorého si starenka už nevedela spomenúť, spávali v jednoizbovom domčeku rodiny Priebrachovcov. Tu ich kŕmili, starali sa o nich a tŕpli, či ich nenačapajú Nemci.

Našťastie, obyvatelia Pustej Vsi nezrádzali. Strach a vojna ich zomkli. Betka mala vtedy iba sedemnásť, Anka o šesť rokov viac. Alžbeta na SNP spomína s trpkosťou v hlase: „Nie som ani tak nahnevaná na to, čo som vtedy prežila, ako na to, čo žijem teraz. Hoci môj muž, otec, ale aj celá naša rodina riskovali svoje životy, bojovali za slobodu, dočkala som sa biednej staroby. Vláda na mňa pri odškodňovaní vdov a detí po vojnových hrdinoch zabudla, a to nemienim odpustiť. Môžu sa všetci hanbiť!“

182 Shares

Najnovšie správy

Dom umenia, ktorý spadá pod umelecký súbor Lúčnica, znova privíta tanečníkov i hudobníkov tohto legendárneho a mimoriadne obľúbeného folklórneho telesa.…
  • 26.09.2020, 00:01
  • Kultúra a spoločnosť / Podujatia / Piešťany
Dnes je sobota 26. septembra. Tento deň je Európskym dňom jazykov a Svetovým dňom mlieka v školách. Meniny má Edita.
  • 26.09.2020, 00:00
  • Dobré ráno, Piešťany!
V piešťanskom mestskom parku zažijete dnes a zajtra ukážky historickej lukostreľby, turnaj rytierov na koňoch aj sokoliarske a šermiarske vystúpenia.…
  • 26.09.2020, 10:09
  • Piešťanský týždeň / Kultúra a spoločnosť / História / Spravodajstvo
Svojho času kráčali po týchto chodbách pracovníci spoločnosti Figaro, o niekoľko desiatok rokov to boli napríklad aj študenti Strednej odbornej…
  • 26.09.2020, 11:00
  • Kultúra a spoločnosť / Výstavy / Piešťany
sobota, 26. septembra 2020
Meniny má Edita, zajtra Cyprián