Takmer 105-ročná Oľga Osvaldíková odišla do baletného neba

Primabalerína Slovenského národného divadla Oľga Osvaldíková z Piešťan sa životom pretancovala až do Alzheimer centra. A hoci tam spočiatku bola nešťastná a stále sa pýtala domov, do svojho domu na rohu Teplickej s Poštovou ulicou, napokon ju tichým a pokojným finále jej života sprevádzali s najväčšou pravdepodobnosťou práve opatrovateľky zo spomínaného zariadenia pre seniorov. Mala ich rada. A ony ju.

Keď sme naposledy boli za ňou, vypili sme si spolu kávu, zjedli koláčiky a zaspomínali si aj na jej oslavu stých narodenín. Konali sa v deň jej narodenín, vo štvrtok 17. septembra 2015 v historickej sále Kursalonu.

Veľkolepú oslavu pripravili svojej bývalej kolegyni učitelia základnej umeleckej školy. Nechýbali na nej ani najbližší príbuzní  žijúci na Slovensku – traja synovci Osvaldíkovci z Bratislavy. Len syna darmo vyčkávala. Jej Puťo nechodil…

Oslávenkyňa sedela vpredu a sledovala výkony súčasných žiačok tanečného odboru. „Prečo nejdú na špičky? Krásne, áno, tak to má byť,“ nahlas komentovala ich výkony. „Som dojatá, nečakala som takéto niečo a môžem spokojne vyhlásiť, že tieto dievčatá tancujú ešte krajšie ako kedysi moje žiačky,“  skonštatovala so slzami v očiach. Za ruku držala jednu zo svojich žiačok, ďalšie tri sedeli po jej pravici a nahlas tlmočili svojej učiteľke príhovory riaditeľa „zušky“ Kamila Vavrinca i reči ostatných vinšovníkov. Priniesli jej veľké kytice, zarámovaný obraz – podobizeň baletky z čias jej účinkovania v SND, aj svadobnú fotografiu, ktorú jej priniesli synovci z Bratislavy. Pri každom dare sa nadchýnala a potom pózovala fotografom ako filmová hviezda. Dych jej takmer vyrazilo vystúpenie pedagógov tanca a hudby. Učiteľky Miriam Šupenová, Dagmar Kuběnová a Monika Ondrášiková odeté  v svetlomodrých barokových šatách s bohatými parochňami na hlavách zatancovali menuet. M. Ondrášikovú, ktorá bola kedysi jej žiačkou, pani Oľga stískala a bozkávala tak, že jej takmer podrvila kosti.

Rukami storočnej baleríny prešli počas šesťdesiatich rokov jej života stovky dievčat. „Niekedy som mala v jednom roku aj 150 žiačok,“ zaspomínala si. „A viete, že táto sála, v ktorej sa nachádzame, je pre mňa symbolická? Tu som sa spoznala so svojím manželom. Obaja sme chodili na spoločenské tance do Kursalonu. Bol veľmi dobrý tanečník. Hoci bol právnikom, mal pochopenie pre tanec. Chodili sme s dievčatami tancovať do Rakúska, Prahy, Poľska, Talianska i Maďarska, nikdy nemal námietky.“ Neprotestoval vraj ani vtedy, keď jeho žena počas víkendov vyučovala tanec takmer po celom Slovensku. Kurzy mala aj v Tatrách.

Hoci sa O. Osvaldíková narodila v americkom Chicagu, v jej žilách koluje slovenská krv. „Môj otec Ondrej Klein pochádzal z Martina a mamička Alžbeta Plačková bola z Košarísk. Mamička odišla do Ameriky asi ako šestnásť, sedemnásťročné dievča. Tam sa stretli, narodili sa im tri deti – Janko, Milka a ja. Bola som najmladšia. Náš otec bol veľký národovec a z Ameriky podporoval istú továreň v Novom Meste nad Váhom. Už si nepamätám presne, ale niekedy okolo roku 1921, mala som vtedy asi šesť rokov, sme sa vrátili na Slovensko. V Amerike však ostali žiť naše tety.“

Rodina staviteľa Kleina sa usídlila v Piešťanoch. Nejaký čas bývala v  byte pri evanjelickom kostole. „Otec začal stavať dom v parku. Je to tá vila, kde dnes bývajú mníšky. V parku vtedy nič nebolo, len náš veľký dom s veľkou záhradou a americkou hojdačkou.  Len vzadu bol menší hospodársky domček. Okolo rástla tráva, mali sme tam srnku, behali k nám veveričky, prechádzali sa pávy. Dnes je tých veveričiek akosi málo. Neviem, čo s nimi porobili. A pávy, tie sú už len v kúpeľoch.“

O. Osvaldíková nechcela byť tanečnicou, ale ako rástla, zisťovala, že tanec – hlavne jeho dynamika a choreografia ju čoraz viac fascinuje. „Tanec mám od Pána Boha. Vždy som v sebe som cítila akési tempo a keď  som počula hudbu, hneď som si predstavila, ako by som ju vyjadrila pohybom. Keď som ležala, predstavovala som si a hovorila si sama pre seba: toto a toto by bolo zaujímavé. Videla som napríklad pavúka a nechala som ho tancovať – najskôr veselo, potom strašidelne, lebo ho prenasledovali, až umrel… Bol v tom výraz, silné emócie. Keď som doma povedala, že by som chcela ísť študovať tanec a tancovať v divadle v Bratislave, rodičia boli zhrození. Hercov v tom čase cirkusantmi. Ako by to vyzeralo, aby miláčik ich rodiny vystupoval v divadle! Hotová katastrofa.“

Kleinovcom však napokon nič iné nezostalo, len podporiť tvrdohlavé dievča. Odišlo študovať klasický tanec do Bratislavy a tam zažilo prvé angažmán do Slovenského národného divadla.  Život nabral jasný smer. Lenže  mladá Olinka nebola celkom spokojná. „Keď som tancovala, choreografie mi vymýšľali iní a ja som túžila zostavovať vlastné tance,“ zaspomínala si.

Cez prázdniny vycestovala za svojim tetami do Ameriky a vrátila sa tam ešte raz. „Opatrovala som veľmi starú paniu, ktorá bývala v luxusnom hoteli, kde mala zabezpečený veľký komfort. Tam nám kuchári varili, upratovačky upratovali izbu a ja som sa nudila a iba cez okno sledovala limuzíny, čo tam prichádzali. Viete si predstaviť, ako som tam trpela? Katastrofa! Robila som tej starej panej spoločníčku, a aj keď podriemkavala, sem-tam sa prebudila a rozprávali sme sa. Vďaka nej viem po anglicky. “ Jej cesta však viedla nazad na Slovensko. Domov ju zavolali rodičia, hoci sa jej črtala sľubná kariéra tanečnice aj v Amerike. V Piešťanoch si založila súkromnú tanečnú školu. To už Kleinovci bývali v poschodovom dome na Teplickej ulici.

Odvtedy sa O. Osvaldíková venovala už len tancu – klasickému a stepu. Bola jeho priekopníčkou na Slovensku. Tanec študovala u majstrov Fuchsovej, Relského a napokon Bulhara Pančeva. V zásuvke mala i doklad o absolvovaní tanečnej školy v Bratislave, sama vlastnila tanečnú školu a jediné, po čom túžila, bolo učiť. Lenže prišiel rok 1948 a s ním znárodnenie.  „Pamätám sa na ten šok. V noci o jedenástej prišli akísi muži. V tanečnej škole mi vyrúbali dvere a nasťahovali tam jednu rodinu. Už som bola vydatá. Ani manžel, právnik, ktorý posielal odvolania a žiadosti na všetky strany, mi nepomohol.“

Oľgu, našťastie, prijali za učiteľku do Nového Mesta nad Váhom, potom pôsobila v Hlohovci a v Piešťanoch. Karty jej neskôr zamiešal ilegálny odchod jej syna Petra do zahraničia. Ušiel cez Juhosláviu k príbuzným do Ameriky. Jeho matka dostala výpoveď a neskôr sa jej podarilo učiť vo Vrbovom. S jej manželom to vraj zamávalo tak silne, že podľa svedkov tých čias sa odchod jediného syna kruto podpísal na zdravie piešťanského staviteľa, ktorý vraj podľa nich mohol ešte dlhšie žiť. Jeho žena Oľga – vytrvalá a plná zásad i zdravého vzdoru – sa napokon opäť pretancovala do Piešťan.

Tu učila celé generácie malých i väčších dievčatiek i chlapcov. Bola prísna a ostrá ako žiletka. Dovtedy deti „cepovala“, kým netancovali a nestáli na špičkách tak, ako si to ona predstavovala. Jej tance, najmä klasické, potom víťazili aj na medzinárodných súťažiach. Bol v nich výraz, rytmus, mrazenie, smrť, láska i čakanie. „Často mi hovorili, že som príliš tvrdá, nekompromisná. Vraj som ich trápila, ale potom sami uznali, že to tak malo byť. Keby nebolo toho úrazu, keď som si na schodoch Domu umenia zlomila krčok bedrovej kosti, mohla som ešte niekoľko rokov učiť. Ale tak to asi malo byť…“

Jej poslednými žiačkami sú dnes už viac ako tridsaťročné dámy – Valentína Michálková, Petra Arbetová, Danka Gálová, Mariana Bartovicová, Kristína Komlošiová a Pavlína Hulmanová. Posledná z nich je baletkou. „Keď sa zabávali počas hodiny tanca, hovorievala som im: tetky šnórky, na vás sa nedá dívať! Tak budete tancovať alebo nie? A viete, čo mi napísali na jednom pozdrave z Talianska? Oslovili ma: Tetka šnórka! Na to sa nedá zabudnúť,“ usmiala sa primabalerína.

O najstaršiu Piešťanku sa veľmi vzorne starali v Alzheimer centre. Zvykla si tam, bola spokojná a stále plná optimizmu. „Som evanjelička. Môj muž bol katolík, ale nikdy sme  rozdiely v náboženstve nerobili. Ja to strašne odcudzujem. Mám takú modlitbičku, hovorí sa v nej: „Pujdu spáti, dej mi vstáti, ó muj Bože v ranným čase zdravý zase. Amen, Pane, ať se stane. Amen. A niekedy už ležím a spomeniem si. Á, zabudla som poďakovať. Ďakujem ti, Pane Bože! Mohlo to so mnou dopadnúť aj horšie.“

Veru, veru, Olinka. Mohlo. Pán Boh Ťa tu nechal tak dlho, aby si mohla podať svedectvo nielen o dlhovekosti, ale aj o naplnenosti bytia a zmysle života. Viem, že si sa rada dívala zo Skleného mosta na rieku Váh a pozorovala pokojne plynúcu vodu. Tak nejak uplynul aj Tvoj život. Nech Ti je baletné nebo ľahučkým obláčikom nad roztancovanou zemou.

Odpočívaj v pokoji, Olinka!

Viera Dusíková, foto autor/Martin Ričány