Koronakríza vo svedectvách Piešťancov žijúcich či pracujúcich v zahraničí
Pandémia nového koronavírusu si zobrala množstvo ľudských životov, spôsobila veľa ekonomicko-finančných škôd, ale vyvolala aj veľa emočných tokov ako slzy beznádeje, zúfalstva, žiaľu, hnevu, pochybností, vykonštruovaných tvrdení, hádok, dohadov či prognóz. Veľa Slovákov pracujúcich v zahraničí sa muselo na dlhú dobu rozlúčiť so skutočnosťou skorého stretnutia so svojimi blízkymi. A týka sa to aj Piešťancov, ktorí nám poslali svedectvá o pandémii z krajín, kde momentálne pracujú či žijú.
Pandémia na Novom Zélande
Oh, keď sa tak zamýšľam, ako som len vďačná za všetko cestovanie, ktoré mi bolo dopriate. Aká je sloboda krásna, si teraz uvedomujeme viac ako inokedy predtým. Pozastavuje sa nad tým rozum, ako je to vôbec možné, že sedíme doma, aby sme zachránili životy. Na odpovede, ako sme to zvládli, si budeme musieť ešte počkať. Je veľmi skoro bilancovať, čo sme spravili dobre a kde sme pochybili.
na Novom Zélande
My tu na Novom Zélande máme čísla podobné ako Slovensku. Sedem týždňov sme mali totálny lockdown. Mohli sme ísť len do obchodu a všade boli checkpointy. Ľudia spolupracovali, lebo každý bol zo začiatku vystrašený. Teraz nikto nevie, čo bude ďalej, keď sa vraciame do trochu normálnejšej formy života. Celý svet sa pýta ako dlho? Ako bude vyzerať nový svet? Na odpovede si ešte počkáme. Pre mnoho ľudí nie je ľahké byť oddelený od svojej rodiny, ale myšlienka na to, že sa znovu stretneme, nám musí svietiť na lepšie časy.
Je veľmi ťažké sa preniesť cez to, že sa nemôžeme zúčastniť narodeninových osláv, pohrebov, školských stretávok, objať rodičov, priateľov!
Cestovanie je niečo, na čo si budeme musieť počkať. Ja len dúfam, že všetci to prestojíme bez ujmy a jedného dna sa zasa stretneme. Buďme na seba milí, či je pandémia, alebo nie, veď sme tu tak krátko, tak si to vážme.
Z Nového Zélandu Miriam Jurčová Golop, foto: archív autora
Koronakríza vo Viedni
Patrím medzi Slovákov a Slovenky, ktoré sa rozhodli pracovať v Rakúsku. Pricestovala som do Viedne ešte koncom februára, netušiac, že situácia sa vyvinie tak, ako sa vyvinula, ale to netušil azda nikto. Len odborníci mali svoje prognózy a predpovede. Pred príchodom do Rakúska som už vedela z médií o veľkom počte nakazených a mŕtvych v Číne, Taliansku či Španielsku.
Keď som sa lúčila s bratom, položil mi otázku: „Vieš, čo robíš?“ Odpovedala som, že viem. Stavila som na lepší sociálny systém a lepšie fungujúce zdravotníctvo.
Prišla som už nabalená rúškami a dezinfekciou v kufri. Keďže som denne cestovala vo Viedni metrom a električkami, bez rúška som sa ani nepohla. Na moje veľké počudovanie nikto v metre ani v električke rúško nemal. A to bol koniec februára. V meste, kde je šesť dráh metra a nespočetné množstvo električiek, autobusov a iných dopravných prostriedkov, si ľudia rúška nenasádzali.
Pozerala som záznam príhovoru rakúskeho premiéra Sebastiana Kurza, v ktorom oznámil opatrenia z mimoriadneho zasadania vlády. Začiatkom marca boli všetky prevádzky okrem potravín, lekární a drogérií zatvorené, bol vydaný zákaz stretávania sa vo väčšom počte, boli zatvorené školy, škôlky či univerzity.
Povinnosť nosenia rúšok však nebola, nastala až neskôr, aj to len v obchodoch, na poštách a v nemocniciach. Bola som v šoku, keď uprostred apríla chodili ľudia v parku bez rúšok. V tom mesiaci bol počet nakazených okolo 11-tisíc, ale môžem povedať, že prudko klesol a v tejto dobe tu nie je pozitívnych ani päťsto ľudí.
Lockdown trval asi dva mesiace, momentálne je všetko otvorené. Potešilo ma, keď som sa rozprávala s chlapcami z Rote Kreuz – Červený kríž. Jeden z nich mi povedal, že skutočne nepribúdajú pozitívni ani úmrtia. Počas pobytu v Rakúsku som mala predĺžené turnusy, medzi nimi som sa rozhodla nevycestovať, lebo mi v tom bránili nezvládnuté situácie na hraniciach, v karanténnych zariadeniach či pocit zodpovednosti.
Nebudem sa hrať na hrdinku, že som nemala ťažké chvíle či pocity strachu z neznámeho, clivoty za svojimi blízkymi či za domovom. S veľkým záujmom som sledovala situáciu doma a tešila sa, že ľudia prijali a uvedomili si zodpovednosť aj na základe opatrení vlády. Napriek všetkému som mala a mám snahu pozitívne myslieť. Strach, stres a panika sú najhorší nepriatelia. Verím, že onedlho uvidím svoju drahú rodinu a moje Piešťany, veď opatrenia sa uvoľňujú.
Myslím si, že situáciu som zvládla celkom dobre, pretože s prácou opatrovateľky som si už dávno uvedomila pocit dôležitosti zdravia, pokoru pred životom a hlavne som si vytýčila priority, čo je v živote podstatné a čo dať bokom.
Posielam vám krásny pozdrav a veľa pozitívnej energie.
Z Viedne Slavomíra Nováková, foto: archív autora
