Ivan Vančo si plní sny: Fotí vtáčiu ríšu – operence v Piešťanoch a okolí

O každej sérii fotografických úlovkov rozpráva so zanietením, s rešpektom a láskou. Fotenie sa mu stalo vášňou, ktorá ho napĺňa a robí život krajším. Ivan Vančo z Piešťan má toľko materiálu, že by z neho mohla už dnes vzniknúť reprezentatívna publikácia. Jeden nikdy nevie. Možno toto je jej začiatok.

Ivan si s manželkou Táňou, rodenou Adamcovou, vyženil aj vstup do rodiny poľovníkov. Poľovníkom bol jeho svokor aj už nebohý švagor Peter Tekula. „S nimi som začal chodiť na poľovačky a pozorovať… To bolo niečo fantastické, sedieť na posede a dívať sa na zver. Už keď sa strieľalo, to bolo niečo iné, streľbu som nemal rád. Ja som pozorovateľ,“ skonštatoval Ivan Vančo. Bavilo ho starať sa o zver. Plniť krmelce, zásypce, ale ich aj stavať.

„Spomínam na to, ako sme cez zimu na sánkach v hlbokom snehu ťahali kukuricu či kamennú soľ. Začal som pozorovať a hlbšie vnímať prírodu. Ale finančná situácia nikdy nebola taká, aby som si mohol dovoliť kúpiť fotoaparát s naozaj dobrým objektívom. Roky šli, až prišla moja päťdesiatka. Deti mi kúpili prvú zrkadlovku so 150-kou objektívom a hneď som začal skúšať. Po dvoch-troch mesiacoch mi objektív tej veľkosti nestačil, zadovážil som si tristovku. Rok som fotil na automatiku. Zať mi hovoril – prejdi na manuál, uvidíš ten rozdiel. Nedal som si povedať. Manuálu som sa bál. Veď to poznáte, dodržať ten trojuholník. Nastaviť si ručne čas či clonu, mal som jednoducho rešpekt. Jedného dňa bolo na Lodenici dobré svetlo, zlatá hodinka. Ideálny čas na fotenie. Vtedy mi napadla myšlienka prepnúť na manuál. Jedna fotka, druhá, tretia. A už to šlo. Fotografie mali oveľa krajšie farby. Foteniu som úplne podľahol. A kupoval objektívy stále kvalitnejšie. Teraz fotím na šesťstovku, pretože potrebujem tie vtáčiky dočiahnuť. Dostať sa na dvadsať metrov k volavke sa nedá. To môžete byť aj krtko, i tak ju vyplašíte. Veľkým objektívom si ju dočiahnete.“

Piešťanec začal opisovať situácie, pri ktorých sa mu vďaka kvalitnejšej technike podarilo zachytiť aj volavčie eldorádo, keď sa volavky klbčili, nadlietavali, bili sa medzi sebou o ulovenú rybu. „To bolo niečo úžasné. Živé divadlo v priamom prenose. Rozprával som sa s jedným pánom zo Sokoloviec a ten mi poradil, aby som z takýchto nevšedných zážitkov urobil kratučké video. Keď ich budem mať viac, on mi to spojí do filmu. Nedávno som fotil nutriu zlatú. Zavesil som fotky na Facebook a všetci, ktorí ich videli, híkali a pýtali sa – toto u nás žije? Boli prekvapení, pretože poznali len nutriu riečnu.“

Najviac ho asi potešilo zistenie, že v okolí Piešťan žije včelárik zlatý. Registroval ho, no netušil, že tento vtáčik bude raz jeho objektom pozorovania a fotenia pri Drahovciach. „Známy ornitológ mi o jeho výskyte povedal a nechcel som mu veriť. Čože? Včelárik? Začal som chodiť na miesta, ktoré mi opísal. Prvého včelárika som uvidel 27. apríla minulý rok. Každoročne tam prilieta asi desať-pätnásť párov. Hniezdia, vychovajú mladé a odletia. To je pôžitok pozorovať ich, ako sa starajú o seba i potomstvo. Keď samička sedí na vajíčkach v hniezde, samček jej nosí poživeň. Uloví kobylku a odovzdá ju samičke, predtým ju, samozrejme, zabije zobáčikom o konárik. Včeláriky si bránia, chránia svoje hniezda. Sú teritoriálne spoločenské, je úžasné sledovať ich. Človek by si z ich spôsobu komunikácie a života mohol brať príklad!“

Mimoriadnym zážitkom bolo pre Ivana Vanča fotenie rybárika: „Keby mi voľakto pred desiatimi rokmi povedal, že odfotím rybárika z troch metrov, poviem mu, že sa to nedá. Lebo rybárik je úžasne rýchly a hlavne plachý vták. Získať si jeho dôveru – to chce riadnu dávku trpezlivosti. Človek musí ustrnúť, nehýbať sa, nesmiete šermovať rukami. Rybárik sa správa úplne inak ako včelárik. Kým včelárik je spoločenský tvor, u rybárika stačí jeden a dosť. Ten potrebuje väčšie teritórium na lov rýb.“

O výskyte nutrie zlatej sa dozvedel náhodou počas pracovných ciest vo Veľkých Kostoľanoch. „Tak som tam šiel k potoku a čakal som asi päť a pol hodiny. Či ma to baví? Áno, ja som pozorovateľ. Prírodu vnímam všetkými zmyslami. Počúvam šum potoka, lesa. To sú najkrajšie veci…“

Svoje fotografie zverejňuje Piešťanec nielen na sociálnej sieti Facebook, ale aj na slovenskej stránke wildlife a tiež na stránkach o prírode. „Môj foťák má wifinu, z nej idem rovno s fotkami do tabletu, mierne ich upravím. Nepoužívam žiadne špeciálne grafické programy, len niekedy, keď treba zvýšim kontrast, trošku pridám farby. To je všetko. A keď idem vešať fotky na Facebook, pošlem ich rovno do telefónu a tie pridám do svojho profilu. Mobil mám nastavený tak, že keď ich zverejňujem, Facebook snímky nezmenšuje. Kedysi som ho mal zle nastavený. Posťažoval som sa raz kolegyni, že mi fotky Facebook zmenšuje. Mladé dievča vzalo mobil, čosi, neviem čo, mi ponastavovalo a odvtedy funguje tak, že akú fotku tam vložím, taká ostane.“

Podľa istého výskumu v Nórsku urobili pokus. Mali dve skupiny desiatich ľudí – jednu poslali do lesa, druhú do mesta. A potom im zadali úlohy. Tí, ktorí sa vrátili z lesa, ich zvládli oveľa rýchlejšie a kvalitnejšie. Čerstvý vzduch a pobyt vo voľnej prírode im napomohol v rozmýšľaní, ako úlohu splniť efektívnejšie. „Keby som sa ešte raz narodil a mal tento rozum, čo mám teraz, chcel by som žiť niekde v divočine, v Amazónii alebo niekde v Borneu, a fotiť pre National Geographic. Ale to je len môj sen…“

Je dobré a užitočné snívať a ešte lepšie sny si plniť. Jedným takýmto snom je tiež možnosť vyskladať si z príbehov a fotografií krásnu knihu. Ako sa vraví, náhoda praje pripraveným. A ako sme už uviedli, možno práve toto je jej pomyselný začiatok. Piešťanský týždeň je teda poctený jeho novým seriálom, ktorého prvú časť uverejňujeme práve teraz.

Viera Dusíková, foto: archív Ivana Vanča