Piešťanská psychologička Anna Jakubíková radí vyrozprávať sa

Kríza je pre všetkých výzvou učiť sa posilňovať sociálne vzťahy, ktoré aj tak boli v spoločnosti otupené. Veď nikdy nevieme, kedy pomoc budeme sami potrebovať.

Niektorí z nás sa potrebujú vyrozprávať, uvoľniť emócie v krízovej situácii. (Autor: pixabay.com)

Prežívame ťaživú dobu – dobu krízy. Tá postihuje jednotlivcov, rodiny aj firmy. Ľudia prežívajú intenzívny strach, ktorý sa prejavuje hnevom, zlosťou, smútkom i nadmernou podráždenosťou. Dobré je vyrozprávať sa. Cez zdieľanie svojich pocitov a strachov s blízkou osobou alebo so psychológom sa môžeme upokojiť. Ak nie nastálo, aspoň na nevyhnutný čas.

O kríze, ktorá paradoxne prináša aj rôzne pozitívne výzvy doteraz v spoločnosti otupené, ale aj o ťažkostiach ľudí sme sa porozprávali s Annou Jakubíkovou, psychologičkou Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Piešťanoch.

Akú pomoc viete v rámci telefonických hovorov poskytnúť a na čo sa vy konkrétne najviac špecializujete? A v akom čase počas dňa viete ľuďom poskytnúť uvedenú poradňu?

Špecializujeme na pomoc rodinám, jednotlivcom a párom nachádzajúcich sa v rôznych krízových situáciách – ako je rozchod, rozvod, partnerská kríza, manželská kríza, strata zamestnania, existenčné problémy či adaptácia na nové životné situácie, straty a podobne.

S akým problémom sa na vás ľudia obracajú. Čo ich trápi?

Najväčší problém, ktorý v súčasnosti rieši každý z nás, je strach, bezmocnosť, úzkosti a obavy. Je to strach so samotnej nákazy, strach o seba, svojich blízkych, z informácií. Bezmocnosť sa týka toho, že by sme chceli veci zmeniť, a nevieme ako, chceli by sme byť aktívni a nevieme, čo treba urobiť, nedokážeme uniknúť, lebo musíme rešpektovať nariadenia. Úzkosti a obavy sa týkajú najmä našej existencie, toho, ako dlho to bude trvať, či to finančne zvládneme a čo bude potom, keď sa epidemiologické opatrenia skončia.

Ľudia prežívajú intenzívny strach. Mnohí ho nevedia prirodzene odbúrať. Čo s ním?

Intenzívny strach a bezmocnosť patria do skupiny traumatických udalostí, keď nastáva „duševný otras“ s normálnou ľudskou reakciou v nenormálnej situácii. V takejto situácii pomáha, keď sa človek vyrozpráva blízkej osobe alebo osobe, ktorá má pre neho pochopenie. Každá osobnosť i veková skupina v takejto záťaži má svoju zraniteľnosť. Rozdiely sú v správaní, v prežívaní, telesných príznakoch. Spoločnými symptómami v oblasti pocitov je napríklad hnev, zlosť, smútok, podráždenosť. Súčasťou psychologického poradenstva je nielen počúvanie, ale aj vedenie klienta k tomu, že mať takéto pocity je v poriadku, že majú pre neho nejaký zmysel. Vyjadrenie pocitov môže klientovi pomôcť upokojiť ho. Vyjadrenie pocitov mu tiež často pomáha lepšie sa zapojiť do riešenia svojich problémov „tu a teraz“, začať racionálne rozmýšľať.

Problémy akého charakteru teda očakávate?

Čo sa týka očakávaných problémov v populácii, tie sa zákonite v súvislosti s tým, čo prežívame a čo sa deje v spoločnosti, musia objaviť. Nevieme však nič, je predčasné teraz hovoriť o nejakých prognózach a populáciu zbytočne plašiť. Všetko sa bude odvíjať od toho, ako dlho to bude trvať, ako dlho budú najmä ľudia sociálne izolovaní, aké budú individuálne straty, na čo sa budú musieť adaptovať. Objavujú sa napríklad prognózy, že bude viac rozvodov, čo môže aj nemusí byť pravda. Izolácia rodín z pohľadu neriešených konfliktov môže viesť z môjho pohľadu k ešte väčšej deštrukcii, násiliu, ale môže pôsobiť aj katarzne, jednoducho povedané – vzťahy sa môžu zlepšiť.

Stretávate sa s tým, že niektorí ľudia si potrebujú len vyliať svoje žiale a povedať svoje ťažkosti – hľadajú bútľavú vŕbu. Keď sa vyrozprávajú, uľaví sa im. V podstate si ich stačí len vypočuť, poľutovať ich, niečo poradiť a prejaviť záujem?

Vyrozprávať sa, uvoľniť emócie, možnosť sa na niekoho obrátiť v krízovej situácii určite niektorým ľuďom pomáha a potrebujú to, najmä, keď sú izolovaní a nemajú nikoho blízkeho pri sebe. Optimálny je priamy fyzický kontakt s aktívnym počúvaním, dobrou radou, čo, žiaľ, v súčasnosti nie je možné, preto aj dištančná – telefonická, e-mailová pomoc môže mať svoj význam. Otázka ľútosti, ktorú uvádzate, človeku nepomáha, je to však empatia, schopnosť vcítiť sa do situácie klienta, byť s ním, s jeho problémom. V tejto dobe za jeden z najťažších problémov pre človeka považujem stratu blízkej osoby-partnera, partnerky, rodiča, ktorá zomrela v dôsledku ochorenia COVID-19.

Čo by ste chceli zdôrazniť pre všetkých ľudí, ktorí sa boria s nejakými problémami?

Asi to, že problém nie je v samotnom probléme, ale v tom, ako ho riešime. Treba sa obracať na dôveryhodné zdroje, odborníkov a ľudí, ktorým veríte. Tiež pomáhať sa dá len tomu, kto o pomoc stojí. Väčšina ľudí má dostatok skúsenosti a zdrojov potrebných na zvládanie záťažových situácií. Tí, ktorí nie sú takto vybavení, či už osobnostne, v dôsledku veku, hendikepu, alebo nedostatkom skúseností a nevedia si poradiť, by sa nemali báť požiadať o pomoc, nie je to hanba. Všetci by sme mali byť tiež viacej vnímaví a citlivejší voči potrebám takýchto ľudí, je to ľudské. Niekedy stačí aj prejav záujmu, zavolať starým rodičom, známym, opýtať sa, či sused niečo nepotrebuje, prispieť materiálnou pomocou. Kríza je pre všetkých výzvou učiť sa posilňovať sociálne vzťahy, ktoré aj tak boli v spoločnosti otupené. Veď nikdy nevieme, kedy pomoc budeme sami potrebovať.

10 Shares

Najnovšie správy

piatok, 29. mája 2020
Meniny má Vilma, zajtra Ferdinand