Viera Dusíková: Vstaň a začni opäť lietať
Snehovo biele i purpurové kvety zasypali stromy. Z nebies sa na zem pozeral anjel. Skláňal sa nad nebeskou bránou, očarený tou krásou, až spadol medzi ľudí. S bolesťou si uvedomoval strach z pozemských vecí, akými sú túžba po peniazoch, nenávisť, násilie a zloba. Vytrácalo sa z neho sálajúce teplo nehy a láskavosti. Uvidel oproti sebe kráčať zronenú ženu. Posledná ozvena anjelského hlasu mu našepkala, aby jej pomohol. Vstal, zložil si zranené krídla a pomaly vykročil za ňou…
Podobnými slovami sa mi prihovorila moja priateľka Denisa Martincová, keď som otvorila jej knihu. Prišla v správnom okamihu i s vrúcnym venovaním. Tak ako všetko, čo mi prichádza do života. Je krásny a zároveň veľmi ťažký. Vždy, keď sa umáram, pomyslím na to, že zlé uplynie a o pár chvíľ sa už budem opäť škeriť ako slniečko. Moja mama by povedala – slniečko na hnoji alebo „srali mušky na rasošky“. To vždy, keď bolo zle alebo dobre. Avšak s oveľa väčším trápením, aké mám ja sa denne boria tisícky slovenských rodín. Jedni prišli o chalupu nad hlavou, lebo stratili prácu a nezaplatili účty, ďalší majú doma ťažko chorého človeka, o ktorého sa treba postarať. Pracovať popri tom sa im nedá, takže živoria. Strádania a nedostatok financií ich síce posunuli na okraj spoločnosti, no ak nestratili úctu k sebe a k ľuďom, ten okraj je v skutočnosti stredom – srdcom spoločnosti. Zdravej spoločnosti.
Moja priateľka vo svojej knihe vyjadrila mnoho silných myšlienok: „Nemáme krídla, ale máme srdce, ktoré nás dokáže vyniesť do výšin, aby sme lietali ako vtáci. A je len na nás, do akej výšky vyletíme, hlavne, aby sme sa lietať naučili.“ Tieto slová venujem všetkým, ktorí sa potrebujú z prachu, z bočnej cesty, z bahna, z hniloby, z beznádeje, z chudoby, z pomätenosti, z úzkosti, z beznádeje, zo závislosti pokúsiť vymaniť a opäť roztiahnuť krídla. Každý by mal mať svojho anjela.
Mala ho zrejme aj starenka, ktorú už dávnejšie okradli v jednom z obchodov v Piešťanoch o celý dôchodok. Chvíľa nepozornosti, keď sa venovala výberu potravín, stačila zlodejovi, aby jej z kabelky potiahol peňaženku. Našli ju pohodenú neďaleko predajne cudzí ľudia a starenke ju odovzdali. Samozrejme, bez peňazí. Prečo si myslím, že jej anjel stál pri nej? Predstavte si, že by ju prepadol zlodej na inom mieste ako v potravinách. Nebol by to klasický vreckár, ale násilník, čo by ju pre pár šuchotavých papierov zmrzačil. Preto varujem všetkých dôverčivých starčekov aj starenky! Život už nie je taký, aký býval. Ale aj teraz sa v ňom nachádza dobro i zlo. Záleží iba na nás, či ho prežijeme ako tí dobrí alebo ako zlí. Pretože na jeho konci nám bude povedané, kadiaľ máme ísť. Cestu sme si zvolili už počas života. Aj to povedala D. Martincová, ja sa s ňou stotožňujem.
