Barbarská noc – 70. výročie likvidácie kláštorov a rehoľného života v bývalom Československu

Roky po 2. svetovej vojne sa v Československu vyznačovali tvrdým komunistickým režimom. Všetci jeho nepriatelia a potencionálni šíritelia protištátnych myšlienok boli postupne odstraňovaní. To sa dotklo aj cirkevných predstaviteľov a rehoľníkov žijúcich v kláštoroch, ktorí boli obviňovaní z nenávisti k ľudovodemokratického režimu.

Na jar 1950, v nočných hodinách z 13. na 14. apríla a opätovne z 3. na 4. mája, prepadli represívne zložky štátu (Zbor národnej bezpečnosti, Štátna bezpečnosť, armáda a Ľudové milície) mužské kláštory na Slovensku i v Čechách a rehoľníkov odviezli do sústreďovacích, disciplinárnych a preškoľovacích táborov. Pre starých a nevládnych rehoľníkov vytvorili samostatný kláštor – starobinec. Zásah voči reholiam dostal názov Akcia K. V slovenskej časti republiky bolo zlikvidovaných 76 kláštorov a rehoľných domov, v ktorých žilo asi 1 200 rehoľníkov.

„Spomienka na Barbarskú noc nie je pre nás len symbolickým gestom, nejakou pripomienkou významnej dejinnej udalosti, ale je aj konkrétnou školou lásky, húževnatosti a pevnosti na ceste povolania. Chceme sa povzbudiť príkladom našich bratov a sestier, ktorí prešli týmto náročným obdobím prenasledovania a zostali verní Bohu. Vďaka ich nasadeniu a obeti sme tu dnes aj my, ktorí máme ďalej niesť pochodeň a rozvíjať dar rehoľného života na Slovensku,“ hovorí predseda Konferencie vyšších rehoľných predstavených na Slovensku (KVRPS) p. Václav Hypius, CSsR.

Na konci leta 1950, od 29. augusta, bola spustená Akcia R, ktorej cieľom bolo zlikvidovať ženské kláštory a rehoľné sestry. Zlikvidovaných bolo takmer 140 kláštorov a približne 2 000 rehoľných sestier z nich bolo sústredených a internovaných na nových miestach.

„Predstavení museli odovzdať kľúče a kláštory ostali zatvorené. Okrem osobných vecí bolo všetko zoštátnené, pričom mnohé veci sa hneď v prvých dňoch aj rozkradli vrátane liturgických predmetov, v ktorých niektorí videli cennosti a nie to, na čo skutočne slúžili,“ uvádza historik p. Tomáš Gerboc, SVD. „Rehoľníci boli sústredení a držaní v internácii, zbavení práv občana, boli postavení na okraj spoločnosti a ak sa chceli nanovo zaradiť do verejného života, museli skrývať svoju identitu rehoľníka. Mnohí ozaj zakúsili „červený“ teror na vlastnom živote. Reálne oživenie rehoľného života priniesla až Nežná revolúcia v roku 1989, ktorá znamenala koniec totality.“

Sr. Petra Sičáková, SSNPM, zástupkyňa predsedu KVRPS, hovorí: „Aj v dnešnom svete je viacero realít, situácií, ktoré neumožňujú verejne vyznávať vieru v Krista, mnohí zažívajú prenasledovanie alebo určité obmedzovanie v duchovnom živote. Príčin môže byť viacero – niektoré sú oprávnené, niektoré nie, jedno však zostáva – aj dnes je naša viera skúšaná. A skúšaná je aj naša konkrétna láska, naša disponibilita, schopnosť vychádzať zo seba tak, aby sme tu boli pre druhých a rozvíjali rôznorodé charizmy, ktoré sme prijali.“

KVRPS predstavila aj logo 70. výročia. Logo tvorí PLAMEŇ – symbol viery a rehoľného života v Československu, ktorý sa komunistická moc snažila uhasiť, keď zamýšľala zlikvidovať rehole i rehoľníkov. Plameň sa skladá z dvoch menších plamienkov, z ktorých jeden predstavuje mužské a druhý ženské rehole. MODRÝ plameň (mužské rehole) je zložený zo 17 menších častí a symbolizuje 17 zlikvidovaných mužských reholí. ČERVENÝ plameň (ženské rehole) je zložený z 24 častí a symbolizuje 24 zlikvidovaných ženských reholí. Plameň vychádza zo ŠTVORCA predstavujúceho ohraničenie a vytesnenie v snahe zamedziť ďalší rozvoj rehoľného života v spoločnosti. To malo viesť k jeho zániku. Plameň sa však nepodarilo uhasiť, preráža múry a horí naďalej.

Konferenciu vyšších rehoľných predstavených na Slovensku (KVRPS) tvorí 73 reholí, 45 ženských a 28 mužských, ktoré majú svojich rehoľníkov a rehoľné sestry v 446 rehoľných komunitách na Slovensku.

Za KVRPS: Peter Novák, KVRPS – Rok vďačnosti a sr. Jana Kurkinová, FMA, tajomníčka KVRPS