Ani ľudí, ani vajcovky
V našej uličke kedysi nebolo po ľuďoch ani chýru, ani slychu. Chodievali sme po nej iba my – domáci – susedia z piatich domov pri štreke. Na uličke sme hrávali vybíjanú, futbal a poznali sme po mene aj susedove návštevy. A tiež ich príbuzných. Najmä deti, ktoré sa tu sem-tam objavili. Zväčša to boli kanadári, ktorí nás prišli vypýtať od mamy, či môžeme ísť s nimi na barinu alebo chytať chrústy na kanál.
Na konci uličky býval Bulhar Dimiter, ktorý mal skleníky a vždy na jar nám z nich jeho manželka vyberala chrumkavé červené reďkovky. S maslovým rožkom chutili lepšie ako hamburgery.
Stavbou nadjazdu ponad železnicu sa všetko zmenilo. Začali tadiaľto premávať tatrovky. Okná sme museli pozatvárať, toľko prachu tu bývalo. V ten rok sa skončili naše futbalové zápasy, bedminton v bezvetrí aj vybíjaná v čase prázdnin. Všetci sme sa tešili, keď nadjazd konečne dostavali. Namiesto štrkovej cesty nám našu Vrbovskú vyasfaltovali, Bulhara aj vedľajší dom Bartovicovcov – teda bývalú výrobňu cukríkov značky Paserín, kde Eugen Suchoň skladal prvé partitúry Krútňavy – museli jeho obyvatelia tiež opustiť.
Záhradníctvo si tu zriadilo mesto. A začali tu chodiť zamestnanci technických služieb – aj s nimi sme sa skamarátili. Dnes tu je už hádam aj tretia generácia záhradníkov. A už si len mávame, keď idú okolo nášho domu na dodávke či na traktore.
Ulička – kedysi vyľudnená – sa príchodom Tesca zaplnila jeho zákazníkmi. V niektoré dni je tu čulejší ruch ako na winterke. Futbal tu už nik nehrá, pri vybíjanej by som už sotva podskočila a urobila vo vzduchu nožničky či vyhla sa letiacej lopte. Uf, to bývali tesnotky!
Otvorím okno – a nič. Opäť prázdna ulička. Len psičkári. Sem-tam prefrnkne na bicykli niekto s rúškom na tvári. Spoznávam niektorých aj pod rúškom. A zdravím ich – som rada, že tu sú. Dozvedela som sa od nich, že v meste je tiež prázdno. A ak by ste sa vybrali na vajcovku do kúpeľov, ani hlavný prameň, ba ani studničky vám vody nedajú. Sú tiché. Ako naša ulička v nedeľu, keď nik nejde do Tesca.
Z nudy som vyšla do záhradky a umývala stokrát umyté okno. Vonku bolo nádherne. Slnko sa opieralo do ligotajúcich sa sklených tabúľ, keď okolo kolísavou chôdzou prechádzal jediný človiečik. Bezdomovec. Díval sa na mňa a namiesto pozdravu zanôtil známu melódiu z komédie Slunce, seno, jahody: „Pá-pa-pá-pa-pa – pa – papa-pa-pá!“ Usmiala som sa cez slzy a pozdravila ho, nech má aj on pekný deň.
